Dievča sa pokúšalo zapáliť oheň vo vedminom sporáku, no akosi sa mu nedarilo. Už dvakrát to pekne horelo, no stále to po chvíľke prestalo a po ohni ani stopa. Bolo z toho už mrzuté, že mu to nejde, kontrolovalo drevo, či je dostatočne suché, aj triesky, no všetko bolo v poriadku. Vtom mu čosi zišlo na um a opýtalo sa vedmy, ktorá ho len ticho pozorovala:
„Vedma, mám kamarátku, ktorá sa mi minule sťažovala, že sa jej nič nedarí. Vieš, ona je veľmi duchovná, je jediná, s ktorou sa o tebe a o tom, čo mi hovoríš, môžem rozprávať. Všetko vie, rozumie tomu, verí tomu a veľmi sa snaží, no stále sa jej nedarí. Ani len schudnúť sa jej nepodarilo tak ako mne. Vie o negatívnych myšlienkach a o tom aká je dôležitá frekvencia, ktorú si máš udržať, no jej sa to stále nedarí. A to až tak, že upadá do smútku a melanchólie. A veľmi ju bolievajú kolená. Má pocit, že nič nemá zmysel a všetko je zbytočné. Aj celý život. A ja neviem, čo mám s ňou robiť. Prečo sa jej to deje?“
Vedma sa zamyslela a po chvíli povedala:
„Ľudia si dosť výrazne mýlia dve veci. A to sú vedomosti a múdrosť. Skutočné vedenie nie je ukryté vo vedomostiach a nie je v našej hlave. Toto je uložené v našom srdci a potom následne aj v našej duši. Keď niekto má načítanú hromadu kníh, to neznamená, že má poznanie. To sú len vedomosti. A čo je najsmutnejšie, títo ľudia si neuvedomujú, že o toto všetko prídu po svojej smrti. Nič z tohto si neodnesú, majú to len v rámci tohto života, lebo ich intelekt je teraz na veľmi vysokej úrovni. Možno niekedy až príliš a bráni samotnému pochopeniu. Pretože múdrosť vzniká zažitým poznaním, nemusí to byť naše vlastné zažívanie, pretože tu platí to staré známe, že sa dá učiť aj na cudzích chybách. Čo je veľmi dobré, keď niekto má tento dar. A keď ho nemá, tak by sa mal začať obzerať po okolí a vnímať, čo sa deje. Pozorovať ľudí. Lebo aj tento dar sa dá získať. Ak ho raz niekto získa, už ho bude mať navždy. Aj v ďalších životoch.“
Dievča, ktorému sa konečne podarilo zapáliť aspoň triesky, sa opäť opýtalo:
„Takže tá kamoška to všetko má len vo svojej hlave? Nie je to poznanie, len informácie?“
„Áno, hlava by chcela zmeny, no nejde ich tak ľahko urobiť. Keby nebol svet taký, aký je – manipulovaný temnotou, potom by to išlo hravo a ľahučko, všetko, čo človek načíta a zistí, by sa okamžite prenieslo do jeho duše. No tomuto procesu, ktorý je prirodzený pre dušu, je všetkými formami bránené. Tých mechanizmov, ktoré tomu bránia je veľa: umelé frekvencie a umelé magnetické polia, v ktorých ľudia žijú, znečistenie prostredia a stravy, a tým aj ľudských tiel, manipulácia zo všetkých strán, podprahové signály z mobilov a televízie, útoky na myšlienky ľudí, programy mysle a čo je zo všetkého najhoršie, to sú prekrútené duchovné učenia, ktoré dokážu ľudí celkom zviesť z cesty. Ale práve toto však je náznak toho, že žijeme naozaj vo vysokom leveli tejto hry, zvanej Život. Tie ľahšie sme už dávno prešli. A stúpame stále vyššie a vyššie. Teraz to máme sťažené na maximum, no to neznamená, že sa s tým máme zmieriť a nechať to tak, ako to je. Toto všetko sú len prekážky a výzvy, programy, ktoré treba zdolať, nie sa v nich utopiť,“ povedala vedma.
„Tá kamoška napríklad nedokázala schudnúť, hoci som jej všetko vysvetlila o Žive a o princípoch chudnutia.“
„A zbavila sa predtým tvoja kamoška závislosti na jedle?“ spýtala sa vedma.
„Čiastočne áno. Ona prestala jesť cukor, bielu múku aj mlieko na takmer dva mesiace, tak ako som jej to doporučila. Všetko by bolo v poriadku a zvládla by to, až do tých čias, kým si neuvedomila, že jej to zasahuje do života. Napríklad každý deň chodievala s kolegami do cukrárne. A tu si uvedomila, že už si s nimi nemôže dať svoj obľúbený zákusok a čokoládové laté a hrozne tým trpela. Rovnako trpela aj na oslavách a hostinách, kde mala pocit, že sa neustále len obmedzuje. A nedokázala pred inými obhájiť svoju zmenu stravovania a tak s tým sekla a vrátila sa k starým zvykom.“
„Rozumiem,“ povedala vedma. „Lenže o to nejde, sa obmedzovať. Ani celkom prestať jesť to alebo ono. Tu ide o to, dopriať si ten dvojmesačný detoxikačný očistný proces, ktorý sám o sebe stačí na to, aby sa človek zbavil programov, ktoré spôsobujú závislosť na jedle. Potom už vieš sama, aká je reakcia tela po tých dvoch mesiacoch. Aká obrovská je to zmena. Ako to človek pocíti aj na svojom zlepšenom zdravotnom stave. Človek sa len tak k tým pôvodným zvykom už nevráti, len čiastočne. Lenže to je už v poriadku, lebo to už nie je závislosť. Potom toto všetko môže jesť alebo aj nemusí. Presne do tohto stavu vedomia sa treba dostať. Nie stav: ja chcem – lebo musím, ale ja chcem – lebo môžem, hoci nemusím. Rozumieš tomu?“
„Veľmi dobre tomu rozumiem. A toto jej aj odkážem. Tie závislosti na jedle sú veľmi záludné pre človeka, nie je také ľahké sa ich zbaviť, keď celý tento svet je nastavený tak, že sa všade propaguje jedenie potravín, ktoré človeku v skutočnosti veľmi škodia. Ja sa napríklad v bežnej reštaurácii ani nenajem. Ešte že žijem v meste, kde je veľa vegánskych reštaurácií, no taktiež milujem čínsku kuchyňu, vlastne celkovo ázijskú kuchyňu, lebo tam je toľko úžasných vegánskych jedál,“ povedalo dievča.
„To máš pravdu, svet nie je nastavený tak, aby podporoval tých, čo sa chcú vzdať akýchkoľvek závislostí alebo programov. Tí musia za svoje práva tvrdo bojovať a svoje presvedčenie si obhájiť, niekedy aj sami pred sebou. No dnes je to už ľahšie ako napríklad pred dvadsiatimi rokmi. No ten, čo vie, čo chce, ten sa nenechá viac do tej manipulačnej mašinérie vtiahnuť. Uvedomujem si, aké je to ťažké, najmä pre rodičov, čo majú malé deti a tie musia dať do škôlky alebo školy, pretože tam celá ich zdravá výživa končí. No česť výnimkám, čo sa aspoň snažia o nejakú zmenu k lepšiemu.“
„Dnes sa naozaj nežije ľahko, ale zrejme to k tomu životu patrí, všetky tie úskalia.“
„Veru tak. A preto nech čokoľvek človek robí, mal by to robiť plne prítomný tu a teraz. A žiť naplno, keď už mu niečo prišlo do života a práve to prežíva. No nehovorím tým, že sa v tom má zaseknúť, ak mu to nevyhovuje.“
„To znamená, že si mám užiť to zapaľovanie ohňa, aj keď sa mi to nedarí? Nemám sa hnevať, len sa sústrediť a robiť to čo najlepšie viem?“ opýtalo sa dievča nečakane.
„Presne tak. Toto si vystihla,“ pochválila ho vedma.
„A čo melancholické nálady mojej kamošky? Prečo sa stále prepadá vo vibráciách?“
„Veď vieš, aký je svet. Len tam prídeš a ovalí ťa svojou ťaživou energiou. Nesú ju samotní ľudia, no je prítomná aj na miestach, v domoch a budovách, dokonca aj v celých častiach miest. Dusivá a ťažká energia, ktorá je podporovaná rôznymi žiaričmi negativity, čo sú na tejto planéte nainštalované. Ak človek žije v relatívne čistom a chránenom prostredí, tak keď sa zrazu odtiaľ vyberie von do sveta, tak má z toho niekedy až šok, taký rozdiel v energiách cíti.“
„A čo teda, mal by sa tomu vyhýbať?“
„Na jednej strane je to pre neho akoby výhodnejšie a ľahšie sa tomu vyhýbať a do toho temného sveta vstupovať čo najmenej, keď je to nevyhnutné. No ako by svet vyzeral, keby tí svetlí a duchovní ľudia začali žiť sami pre seba a ignorovali by temnotu? Tieto miesta treba presvetliť a hoci to nie je ľahké, práve to je tá výzva pre tých, čo chápu a vedia. To je to, čo si naplánovali a čo sem, na túto planétu, prišli urobiť. Presvetliť sebou túto temnotu.“
„Lenže niekedy to nejde. Moja kamoška tvrdí, že ona je proste taká, že má sklony k melanchólii, k smútku, je to vraj jej povaha. Vraj takú ju Boh stvoril, taká teda je, lebo je to Božia vôľa,“ povedalo dievča, ktorému sa konečne rozhorel ohník, čo ho veľmi potešilo.
„Boh ju takú stvoril, to je do určitej miery pravda. Ale nie je Božia vôľa, aby taká zostala navždy, keď ona sama s tým nie je spokojná a nie je šťastná. Božia vôľa v skutočnosti je, aby ona toto pochopila a prekonala, aby nad týmto sama zvíťazila a aby bola šťastná a žila v radosti. Boh-Zdroj nikdy nechce, aby sme zotrvávali v stave, kedy nie sme spokojní a šťastní. A vonkoncom to nie je Jeho vôľa,“ vysvetlila vedma.
„A čo sa teda dá s tými negatívnymi frekvenciami robiť?“
„Ako som hovorila o radosti, toto je dôležité, aby si ľudia strážili a udržiavali svoju frekvenciu. Toto nie je niečo, čo treba podceňovať, ani nechať tak. Pretože, ak si človek sám svoju frekvenciu neudržuje, môže si byť istý, že sa niekto postará o to, aby sa mu znížila, ani si to nevšimne. A toto sa deje bežne. Ja nehovorím, že je to ľahké, ale hovorím, že je to v dnešných časoch temných energií nevyhnutné. Najmä pre ľudí, čo toto chápu, pretože oni tieto frekvencie už vnímajú a cítia, keď niečo nie je v poriadku. Ale toto treba zachytiť včas, nie keď je už človek ponorený v depresiách, potom je to ťažšie. No nikdy nie nemožné! Totiž mnohým, najmä mladým ľuďom a deťom v dnešnej dobe chýba zmysel tohto všetkého, niečo, čo vysvetľuje javy, čo sa tu dejú. Ak im rodičia nedokážu dať tieto odpovede, škola im ich nedá určite, nie je na to nastavená a preto títo mladí ľudia doslova tápajú v temnote. Oni potrebujú nejakú víziu, niečo, čoho by sa dalo chytiť. Ale toto niečo sa netýka hmotného sveta, ale jeho nehmotnej podstaty.“
„Preto sú dnes medzi deťmi také rozšírené psychické choroby?“ spýtalo sa dievča.
„Práve preto. A stále viac a viac sa to zhoršuje. Pretože oni netušia, kto sú a čo tu vlastne robia. Toto je ich hlavný problém. No tento problém nevyrieši psychológ ani psychiater, pokiaľ nič nevie o ľudskej duši. Pretože o podstate duše sa v našich školách ani na univerzitách neučí. Samozrejme existujú výnimky, tí čo vedia. A tí aj dokážu vyliečiť.“
„Takže kamoška sa nemá zmieriť s tým, že je taká? Nemá toto prijať ako holý fakt?“
„To je jedna z obrovských duchovných manipulácií vedomia. Názor, že sa máme zmieriť s niečím, čo vlastne nechceme. Toto nikdy nie je dobré. Ani to tak nemá byť. Dokonca ani veta: veď ja som už raz taká, nie je pravdivá.
Dobré je opýtať sa samej seba:
Aká že to som?
Kto to povedal, že taká som?
Kto o tom rozhodol?
A čo to znamená?
Len to, že som taká bola doteraz!
Ale dnes je nový deň. Celkom iný, nový začiatok!
A mne sa táto moja vlastnosť už nepáči.
A tak ju práve dnes zmením!
Ja už budem iná.
Lebo chcem byť iná, pretože to predtým ma nerobilo šťastnou.
Ja sa zmením a dokážem to!“
„Ale to sa nedá zmeniť len tak zo dňa na deň,“ namietlo dievča nesúhlasne.
„To nie je pravda. Máš to, čomu uveríš. A človek sa okamžitým pochopením v jedinom okamihu dokáže zmeniť a to absolútne! Alebo sa môže meniť pomaly aj tisíce rokov. Aj to je možné. Len sám sa musí rozhodnúť, ako to chce.“
„Takže nič, čo si myslím, že ma definuje, nemusím brať ako fakt? To môžem úplne všetko zmeniť?“
„Všetko. Ako len chceš. Človek je obmedzený hranicami kolektívneho podvedomia, no akonáhle sa začne dvíhať frekvenčne, začne tieto hranice búrať. Potom už nemáš hranice, kým si ich sama nepoložíš alebo nestanovíš.“
„A čo tie hranice, čo ti dávajú znamenia zverokruhu, v akých sa človek narodil? Ja napríklad som v znamení panny. Veľmi rada mám vo veciach poriadok a mnohé vlastnosti, vlastne skoro všetky na mňa sedia.“
„Ak si si to prečítala a sedí to na teba, tak sú to hranice, čo si objavila. Lenže keď nájdeš nejakú hranicu, tak sa len dobre pozri, či ti vyhovuje. Lebo ak nie, jednoducho ju zruš. Je skvelé, keď tie hranice môžeme vidieť, lebo vtedy máme tú možnosť sa nad nimi zamyslieť. A zistiť, či ich ešte stále chceme.“
„Takže už nemusím byť otravným pedantom, za akého som sa považovala?“ spýtalo sa dievča.
„To veru nemusíš. Ak nechceš,“ odvetila vedma s úsmevom.
„Jáj, vedma, ďakujem ti, to si ma potešila!“ vykríklo dievča. No následne sa opravilo: „Ach, prepáč, viem, že ti nemám ďakovať, len sa mám radovať.“
Skvelý návod! Ďakujem!