Myslím, teda som

Dievča hneď po raňajkách pomohlo upratať vedme zo stola. Vedelo, že pri jedení nechce vedma rozprávať o zlých veciach. Na to si vždy dávala pozor. Potom obe vyšli von a prestreli si do trávy deku, pretože ešte bola rosa.

Dievča už vedelo, čo sa chce opýtať, tak začalo: „Premýšľala som o tých myšlienkach. Hovorila si, že ľudia nemajú vlastné myšlienky ani názory. To je všetko, čo si myslia z cudzieho zdroja?“

„Áno, všetko je manipulácia. Každé jedno presvedčenie, každá jedna myšlienka je len prevzatá z kolektívneho vedomia alebo z programov, ktoré má osoba nahrané vo svojej mysli. Toto platí o bežných ľuďoch žijúcich na sto percent v hmote, títo nemajú žiadnu slobodu a žiadnu slobodnú vôľu. V podstate je to, ako by im ju niekto ukradol. Niekto, kto sa zaujímal, mal informácie, kto žil oveľa dlhšie životy, kto mal a má realitu pod kontrolou. Ľuďom zostalo len málo skutočného poznania, no z toho mála sa niektorým jedincom podarilo vytvoriť tenučké cestičky, ako z temnoty nevedomosti von. Začali robiť svoju prácu a šíriť svetlo a vedomosti a títo ľudia sa začali frekvenčne dvíhať vyššie, až zo seba strhli závoj ovládania. Niektorým sa to podarilo len na malú chvíľku, no aj keď sa opäť navrátili do stavu ako predtým, už mali v pamäti ten obraz manipulácie, čo zahliadli. A už nikdy neprestanú bojovať, aby sa oslobodili. A niektorým sa podarilo túto vysokú frekvenciu udržať a títo ukazujú cestu.“

„To je predsa skvelé, že sa to deje,“ potešilo sa dievča.

No vedma pokračovala a veľmi nadšene sa netvárila: „Lenže temnota počítala aj s tým, preto mala na týchto prvých prebudených pripravené pasce. Mnohých chytila do spletitých osídel vlastnej výnimočnosti a nadradenosti alebo ich oslepila slávou, ktorá ich pôvodnú frekvenciu znížila a zo svetlej cestičky sa stala slepá ulica, do ktorej padlo veľmi veľa ľudí. Niektorí sa tam motajú dodnes.“

„Myslíš na falošných prorokov, však? Tých má byť v dnešných časoch veľa.“

„Je ich ešte oveľa viac, ako si myslíš. Smutné je, že mnohí na začiatku svojej cesty falošní neboli. Väčšinou to o sebe nevedia, že zišli z cesty, to je ich najväčšie prekliatie. A ľudia, čo ich nasledujú, takto premrhajú tú vzácnu a výnimočnú príležitosť, čo sa im naskytuje, keď Zem ožarujú vesmírne energie vzostupu.“

A vedma pokračovala:

„Ale hovorme o obyčajných ľuďoch, ktorí nie sú prorokmi, len žijú svoj obyčajný život a nejakým zázrakom sa im podarilo prebudiť sa. Títo ľudia sú vo svetle poznania zrazu schopní udržať a neprichádzať o svoju energiu a začať si tvoriť svoj život podľa zákonov slobodnej vôle a menia ho od základov.“

„Ako to dokážu urobiť?“

„Najprv si treba uvedomiť základný fakt, že realita je ovládaná temnými silami a stále spadajú pod kolektívne vedomie, ktoré im diktuje tie takzvané pravdy, ktoré pre nich absolútne platia, až do tých čias, kým ich vlastná vôľa neprebije kolektívne vedomie. A to ešte nehovorím o kolektívnom podvedomí, ktoré je celkom tajomné a neznáme, no rovnako pod kontrolou temných síl. Takže tento náš človek si uvedomil tú neblahú skutočnosť, že je ovládaný. Až teraz môže pristúpiť k tomu, že sa rozhodne stať sa svojím vlastným pánom. Najprv si začne kontrolovať myšlienky, čo mu letia hlavou, o ktorých vzápätí zistí, že nie sú jeho. Zistí, že ich môže kedykoľvek zapudiť a doslova vyhodiť, ak sa mu nepáčia. A potom sa začne následne prelúskavať svojimi presvedčeniami, kde musí zistiť, ktoré z nich mu naozaj slúžia a ktoré sú mu len na škodu. Začne sledovať svoje emócie a tie, čo identifikuje ako manipuláciu, zaženie. Ostatné svoje negatívne emócie začne riešiť, hľadať príčiny a transformuje ich. Časom začnú ubúdať a budú oveľa slabšie. A tým získa späť svoju vlastnú silu. A začne meniť život.“

„To znie jednoducho, ale také ľahké to nie je. Daj mi nejaké príklady tých cudzích myšlienok,“ povedalo dievča.

„Tak napríklad toto sú tie myšlienky:

dala by som si čokoládovú zmrzlinu,

chcem vlastniť túto červenú sukňu,

toto sa mi nikdy nepodarí,

suseda je falošná klebetnica,

nechce sa mi,

som strašne unavená,

dnes je ale hnusné počasie,

ľudia myslia len na seba,

chcela by som sa zabávať,

ten chlap je ale sexi,“ povedala vedma.

Dievča sa začervenalo: „Toto si odkiaľ vedela? Toto všetko sú moje myšlienky za posledné dva dni.“

„To si len nahováraš, že sú tvoje. V skutočnosti ti boli podsunuté. Ani jedna z nich nie je tvoja.“

Dievča zostalo zarazené.

„Teraz som zmätená. Čo mám vlastne robiť, keď sa už ani na svoju myseľ nemôžem spoľahnúť?“

„Nemôžeš sa spoľahnúť, kým si pod vplyvom kolektívneho vedomia, ktoré riadia tieňové sily. V tejto počiatočnej fáze je jediná šanca chytiť každú jednu a pozrieť sa na ňu. Je to naozaj moje? Je to to, čo naozaj chcem, čo som, čo vyjadrujem? Napríklad myšlienka: chcem čokoládovú zmrzlinu. Skutočne je to to, čo chceš? Veď vieš, čo sme si hovorili o cukre a mlieku. Potom, čo si si ju dala, ako si sa cítila?“

„Ako vieš, že…? Jasné. No cítila som sa mizerne. Naozaj som to oľutovala, ani mi príliš nechutila. Vlastne to bolo čudné, že som sa nechala takto zlákať, hoci už viem, čo viem,“ čudovalo sa dievča.

„To nevadí, aspoň si to na tom príklade môžeme vysvetliť. Presne toto nebolo tvoje, nebola to tvoja skutočná túžba – dať si túto zmrzlinu, bola to len manipulácia, v tvojom prípade z podprahovej reklamy, čo si počula.“

„Ale ja nepozerám reklamy ani nepočúvam,“ namietlo dievča nesúhlasne.

„Vošla si do obchodu a tam bolo pustené rádio, kde táto reklama odznela. Ani si to nezaregistrovala, lebo si študovala svoj nákupný zoznam.“

„Takže na mňa zapôsobila na podvedomej úrovni?“

„Áno. A toto presne je manipulácia.“

„A čo veta o susede? Veď ona je naozaj falošná klebetnica.“

„Naozaj?“ opýtala sa vedma s nadvihnutým obočím.

Dievča bolo nútené prehodnotiť svoju odpoveď, čo malo na jazyku. „No, niečo na tom bude, keď ma ohovárala po celom dome, že som neupratala chodbu.“

„A upratala si?“

„No nie, ale nemala som čas. A nebolo treba, veď bola čistá.“

„Ale ona to videla inak. Jej sa zdalo nespravodlivé, že ostatní upratujú poctivo a ty nie. Z jej pohľadu bola celkom v práve. Ale o to nejde. Ty si bola vo frekvencii zlosti a hnevu a vtedy ti začne kolektívna myseľ okamžite podsúvať myšlienky, ktoré s tebou frekvenčne rezonujú. A tak ti podsunula nadávky na susedu. Tým si nepošpinila ani tak ju, ako najmä seba,“ povedala vedma.

„Teraz sa za to veľmi hanbím,“ sklonilo dievča hlavu.

„Nemáš sa hanbiť, máš sa poučiť. Pocit viny a hanby je tiež len negatívna frekvencia. Z nich treba veľmi rýchlo vystúpiť, poučiť sa a pustiť ich, pretože keď sa rozhodneš, že to viac neurobíš a dáš do toho celú svoju túžbu po oprave, potom sa nemusíš týmto viac zaoberať. Smutné je len to, že takéto predsavzatia ľuďom dlho nevydržia, lebo do toho istého kolotoča spadnú opäť a opäť.“

„A čo myšlienka, že je hnusné počasie, to je predsa neškodné, či nie?“

„Všimni si, koľko času a energie venujú ľudia tomu, že negatívne komentujú počasie. Myslíš, že je to náhoda? Raz je príliš zima, raz príliš teplo, potom zase prší, je zamračené alebo nebodaj hmla, či búrky? A všetko je zle. A všetky tieto myšlienky sú ľuďom podsúvané, pretože v skutočnosti nie samotné počasie to, čo rozhoduje o našej reakcii naň. Niektorí ľudia sa radujú, keď prší, radujú sa aj keď je zima alebo horúco. Vždy, keď budeš chcieť negatívne komentovať počasie, radšej sa zastav, či je to naozaj tvoj názor.“

„Rozumiem. A ešte mi povedz o programoch nahratých do mysli, čo sú zač?“

„Napríklad: nemám manuálnu zručnosť, som ľavá,

nesmiem sedieť na zemi, lebo prechladnem,

nikdy neschudnem, keď nebudem cvičiť,

musím sa dobre učiť, aby som si našla dobrú prácu,

musím veľa pracovať, aby som sa mala dobre,

musím byť dobrá a poslušná, aby ma ľudia mali radi,

musím ísť na preventívnu prehliadku, je to dôležité pre moje zdravie,

nedokážem sa naučiť poriadne žiadny cudzí jazyk,

muži sú od prírody predurčení k nevere…“

„Už ani nepokračuj,“ skočilo jej dievča do reči. „Je mi jasné, že hovoríš moje vlastné presvedčenia. Ale tie sú moje, tie som získala počas života a viem, že sú pravda.“

„Skutočne?“ nadvihla vedma obočie a zahľadela sa dievčaťu rovno do očí.

„No, napríklad, že nemám manuálnu zručnosť, to je fakt. Celý život som celkom ľavá v kuchyni. Dodnes neviem poriadne narábať s nožom, stále sa porežem, obarím alebo popálim. To je jasný dôkaz, že je to moje pravdivé presvedčenie,“ argumentovalo dievča.

„Keby aj bolo pravdivé, čo teda nie je, tak ako si si istá, že je to tvoje presvedčenie?“

„A čie by bolo?“

„Bolo ti vložené do mysle ešte v detstve, keď ti raz mama povedala, že si nešikovná. Toto si ani nepamätáš, bola si veľmi malá.“

„Ale ja som naozaj taká bola, stále som počúvala, že som nešikovná, že som ľavá a podobne.“

„A takto sa cudzie presvedčenia ako klinec zatĺkajú hlbšie a hlbšie do našej mysle. A človek má taký dar či prekliatie, že čomu verí, to sa mu deje. Tak teba o tom budú presviedčať všetky okolnosti tvojho života, že je to tak, že si nešikovná,“ dokončila vedma.

„A teda nie som?“ opýtalo sa dievča začudovane.

„Nie si. V skutočnosti môžeš byť veľmi šikovná a aj manuálne zručná, ak sa rozhodneš. Od dnes. Ty si ako človek totiž môžeš vybrať. Doteraz si volila, síce nevedome, nešikovnosť, tak teraz skús voliť opak – šikovnosť.“

„A to je ľahké zmeniť?“ spýtalo sa dievča.

„Nie je to ľahké, pretože ide o presvedčenie, ktoré si dávno prijala za svoje. Ale to ťa nemôže zastrašiť. Teraz už vieš, či chceš a musíš pre to urobiť maximum. Na začiatku si povedz, keď budeš sama, nahlas a dôrazne toto: ja s týmto presvedčením nesúhlasím. Nie je to moja pravda a ja to chcem zmeniť. Ja dokážem byť manuálne zručná a ak takou aj v tomto okamihu nie som, tak k tomu smerujem. Odteraz to bude inak, budem sa podporovať a chváliť. Keď chytím do ruky nôž, budem pozitívne naladená, lebo viem, že to dokážem. Ak sa to aj hneď nepodarí, nič si nebudem vyčítať, ale začnem odznova. A nikdy sa nevzdám, pretože nie som ochotná ďalej v sebe živiť cudzie presvedčenie, ktoré mi ubližuje.“

„Wau, tak toto si zapamätám. Určite to skúsim. Ale vráťme sa k ostatným mojim presvedčeniam. Čo to s tou preventívkou, to azda nie je dobré? Ja si to naozaj myslím.“

„A ty myslíš, že je to pravda? Zdá sa ti, že sú ľudia stále zdravší a zdravší? Čím viac behajú po lekároch, tým sú viac chytení do pasce. Ich zdravie totiž vôbec nezávisí na preventívnej prehliadke ani od lekára. Ich zdravie majú v rukách oni sami, no túto moc nad svojím zdravím odovzdali dobrovoľne do rúk niekomu inému. A tým nemyslím lekárov.“

„A komu?“

„Tomu, kto zariadil, aby si mala presvedčenie o preventívnej prehliadke vo svojej mysli už v tak mladom veku. Kto zariadil, aby boli deti vodené do ordinácií rodičmi akože v ich vlastnom záujme, či sú zdravé, či choré, aby si zvykli na svoj budúci osud pacienta. A ten, kto sa všetkými možnými prostriedkami postaral, aby si sa pacientmi aj stali.“

„Tomuto nemôžem uveriť. Zase temné sily? A prečo by to takto robili?“

„Dám ti príklad. Predstav si mladého človeka v tvojom veku, ktorý nikdy v živote nebol na žiadnej prehliadke, na žiadnom oč kovaní, proste nikdy. U nás je to celkom vylúčené, ale predstaviť si to môžeš. A teraz mi povedz, aká sila by tohto mladého človeka prinútila navštíviť lekára, ak by bol zdravý a ešte by sa aj o seba staral?“

„No žiadna! Pravdepodobne by ani netušil, kde vlastne jeho lekár sídli,“ zamyslene povedalo dievča. „Pokiaľ by teda nepotreboval potvrdenie na vodičák alebo iné veci.“

„No to je už ďalšia pasca, tieto nekonečné potvrdenia. O tom ani nezačínajme.“

Dievča sa zamyslelo a po chvíli povedalo:

„A čo tie ostaté presvedčenia? Teraz vidím, že naozaj nie sú moje. Všetky som si ich len vzala za svoje. Mám vôbec nejaké moje vlastné?“

„No, to budeš musieť zistiť,“ povedala vedma.

„Musím ich všetky zachytiť, hneď ako sa objavia v mojej pozornosti a hneď preskúmať. A aj myšlienky. To bude fuška. Veď sú ich milióny. To nestihnem ani do konca života,“ smutne to uzavrelo dievča.

Vedma sa zasmiala.

„To nie je pravda. Len na začiatku. Kým to celé uvidíš a pochopíš princíp fungovania tvojej mysle. Potom zrazu príde také skokové uvedomenie, že to budeš brať po tisícoch, až dôjdeš do bodu, kedy zistíš, že si nad tými ovládacími programami a máš plnú kontrolu.“

„A čo ak sa mi pritrafí niečo zlé alebo nepríjemné? Čo potom?“

„Stať sa ti môže čokoľvek, na čo nemáš vplyv. Ale reakcia na to je len a len TVOJA. Aj keby hneď tá prvotná reakcia bola automatická, akoby z nahratého programu, ešte vždy ju môžeš následne opraviť a zmeniť.“

„To sa mi môže podariť?“ užasnuto sa opýtalo dievča.

„Môže a aj musí. Je to krok k slobode. A veľmi ti pri tom pomôže frekvencia radosti. Musím povedať, že osoba držiaca takúto vysokú frekvenciu len veľmi málo podlieha kolektívnemu podvedomiu. Akoby si lietala nad ním. Aj preto som ťa ju učila.“

„To máš pravdu. Keď som bola v tejto frekvencii, tak som si tancovala po kuchyni. To, že som nešikovná mi ani nezišlo na um.“

„Veď práve. Nezišlo,“ potvrdila to vedma.