Dnes je dvadsiaty štvrtý deň od objavenia sa môjho vajíčka v úli. Deň môjho vyliahnutia. Vlastne som sa musel prácne prehrýzť von zo svojej zaviečkovanej bunky. To mi dalo veru dosť zabrať. Asi som jeden z posledných, ako tak pozerám. Naokolo sú už ostatné trúdie bunky prázdne. Obzerám sa naokolo a udivuje ma ten ruch a zhon. Je tu plno včiel a všetky pobiehajú sem a tam. Akoby každá vedela, čo má robiť. Som z toho zmätený, lebo neviem, čo mám robiť ja. Viem len jedno, že som hladný. A tak sa len obzerám a skúmam okolie, keď tu zrazu za sebou začujem hlas:
„Čo tu postávaš, braček?“
Obzriem sa a vidím veľkého silného trúda, ako sa pozerá priamo na mňa. Môj veľký brat. Vtedy som ho uvidel prvýkrát v živote. Na ten okamih nikdy nezabudnem. Nezmohol som sa na slovo, len som na neho hľadel.
„Poď, ukážem ti, kde sú zásoby s tým najchutnejším medom. Vyzeráš byť hladný,“ povedal a kývol na mňa, aby som ho nasledoval. A tak som šiel za ním, preliezli sme pár rámikov a dostali sa k spomínanému miestu. Mal pravdu. Ten med, čo som vtedy ochutnal, bol tým najchutnejším v mojom živote, aj keď to asi súviselo s touto slávnostnou chvíľou, ktorú som naplno vnímal. Zhora sa šírila omamná vôňa, tak som tam chcel preliezť. Ale nešlo to.
„Tam sa nedostaneš, braček,“ vysvetlil mi môj veľký brat s úsmevom. „To je materská mriežka. Aby sa naša matka nedostala do medníka a nezačala tam klásť vajíčka. Včely tam v pohode prejdú, ale matka a my už nie, pretože naše telá sú väčšie.“
Bol som z toho trocha rozčarovaný, že nemôžem ísť všade, ale po chvíli som na to zabudol. Lebo môj veľký brat mi ukázal všetko ostatné. Povodil ma po celom úli. Videl som včelí plod rôzneho veku, od maličkých vajíčok a larvičiek v otvorených bunkách, až po zaviečkované bunky, z ktorých sa už liahol mladučký včelí plod. Tiež som videl na stavebnom rámiku, čo vložil do úľa včelár, bunky pre trúdov. Videl som naše zásoby medu po okrajoch rámikov s plodom a veľké zásoby farebného peľu v iných rámikoch. Ochutnal som ho, veľmi mi chutil. Ale včely ma odtiaľ vyhnali, lebo som strašne zavadzal. Môj brat sa mi smial a ukazoval mi všetky tajomné zákutia úľa aj naďalej. Dole bolo sito, aby sa do úľa niečo nedostalo, chvíľu sme po ňom lozili a pozerali sa na náš svet zdola. Bolo to vzrušujúce! V priestore medzi rámikmi som videl hemžiť sa včielky a ten pohľad ma fascinoval. Bolo ich toľko veľa! Zrazu som videl umrieť včelu. Pozoroval som ju, ako sa snaží dostať k letáču. Ale už nevládala. Bol som z toho v šoku. Môj brat to uvidel a vysvetlil mi to:
„Vieš, braček, to je tak. Niektoré naše včely majú za sebou veľkú agátovú znášku nektáru. Pracovali veľmi usilovne takých šesť týždňov a teraz sú vysilené na smrť. Pretože niekoľkokrát za deň vyleteli pre nektár a nalietali veľa kilometrov denne. Ich práca je veľmi ťažká, buďme radi, že toto my robiť nemusíme.“
No ja som bol aj tak dosť vydesený.
„No tak, braček, nemaj strach! My žijeme parádne dlhý život, až niekoľko mesiacov. S trochou šťastia aj šesť mesiacov.“
To sa mi zdalo strašne dlho, tak som sa konečne upokojil.
„Zajtra ťa vezmem von na výlet,“ povedal môj brat a mrkol na mňa. „To budeš prekvapený.“
Vedel som, že sa zajtrajška ani nebudem vedieť dočkať. Potom prišla noc a my sme oddychovali po dobrej večeri na okrajových plástoch, kde bol kľud.
Na druhý deň však pršalo. „Nemôžeme vyletieť,“ oznámil mi brat, keď ma našiel nakúkať von z letáča. „Zmokli by nám krídla a nevedeli by sme letieť.“
„Ale veď tam vonku sú nejaké včely, vidím ich,“ povedal som vystrašene. „Čo sa s nimi stane, keď zmoknú?“
„Dnes je celkom teplo. Takže nič sa im nestane. Po daždi obschnú a vrátia sa. Ale keby bolo chladno, tak by prechladli a zahynuli. Nesmú podceňovať dážď, no ony sú také pracovité, že to niekedy preženú,“ zhrnul to brat nakoniec.
A tak sme sa pozerali von, ako prší a ja som bol celkom vo vytržení z toho výhľadu na svet. Keby už bolo zajtra!
Vtom bratovi čosi napadlo: „Vieš čo, keď sa tu takto nudíme, mám pre teba ešte čosi. Zoberiem ťa a ukážem ti našu kráľovnú. Ale musíš si dávať pozor a neprekážať. Musíš byť veľmi zdvorilý a ohľaduplný, lebo ona má veľmi dôležitú prácu. Dúfam, že sa nám k nej podarí vôbec dostať, nie je to také jednoduché. Okolo nej je skupinka dvorných dám a tie sú poriadne ostré, keď vidia naokolo pobiehať nejakého trúda. Ale nás dvoch toto neodradí, tak poď,“ vyzval ma a liezli sme nahor.
Nechápal som, ako môže brat s takou istotou vedieť, kde sa naša kráľovná nachádza. No po chvíľke som to pochopil. Ako sme sa približovali, ucítil som omamnú vôňu. Brat videl, ako sa mi motá hlava blahom a rozosmial sa: „Bratku, to je ona! Naša matka.“
Vtedy som ju uvidel. Bola taká prekrásna a taká vznešená, že som na nej mohol oči nechať. No tie otravné dvorné dámy mi stále zacláňali vo výhľade. Chcel som sa k nej priblížiť, no nedovolili mi to. Nevedel som si ani predstaviť, že môže byť taká nádherná. Asi by som od nej ani neodišiel, ale nakoniec nás oboch stade vyhnali. Radšej sme sa išli obaja dobre posilniť medom a celú noc sa nám o nej snívalo.
Na druhý deň svietilo slniečko. Liezol som po úli a hľadal môjho brata. Samozrejme našiel skôr on mňa a nie ja jeho. Preliezli sme na letáč a spolu vyleteli von. Pridali sa k nám aj ďalší bratia, ktorí už tiež nevedeli v úli vydržať. A kým naše včielky lietali za prácou, nektárom, peľom a propolisom, my sme si leteli za zábavou. Rovno na trúdie zhromaždisko. Bolo to zvláštne miesto. V akejsi starej budove bez dverí. Popravde, nerozumel som tomu, prečo práve tam sa stretávajú, keď je vonku tak pekne, no radšej som sa nepýtal. Videl som tam veľa cudzích trúdov, poletovali sem a tam a diskutovali spolu. Páčilo sa mi tam, no celkom som to nechápal. Nedialo sa tam nič také zaujímavé.
„Braček, ty si celkom mimo,“ všimol si môj výraz môj veľký brat. „Zrejme nechápeš, čo je toto za miesto. Sem sa prichádzajú oplodniť mladé kráľovné.“
Hľadel som na neho s úžasom. Toto som nevedel. Tak som sa začal obzerať, či tam nejakú mladú kráľovnú neuvidím. Ale nikoho takého som nevidel.
„Darmo sa obzeráš, nie je tu nijaká kráľovná. A možno ani nepríde. Nie každý deň sa tu objavia,“ povedal brat. „No my sem chodievame často a čakáme tu.“
„Ale je to dosť ďaleko, to sa ti sem chce tak často letieť?“ nechápal som to.
„Veď ty zrejme nechápeš, o čo tu ide. Každý tu čaká, či sa na neho neusmeje šťastie a nebude sa práve on môcť spojiť s mladou kráľovnou,“ vysvetlil mi to brat.
„Aha,“ povedal som. „A to sa nepodarí každému?“
„Bratku, takú mladú kráľovnú oplodní len približne desať až pätnásť tých najrýchlejších a najsilnejších trúdov. Ostatní majú skrátka smolu.“
Chvíľu som túto informáciu spracúval a zostal som ticho.
„No, vidím, že dnes sa tu už nič neudeje, tak poďme domov,“ navrhol brat sklamane. A tak sme leteli. Doma v našom úli sme sa poriadne najedli a ja som bol veľmi unavený z toho dlhého letu.
A takto nám plynul čas. Boli sme u nás v úli alebo sme si lietali na naše stretávky. Žili sme si naozaj veľmi dobre a naša rodina prosperovala.
Jedného dňa brat pribehol veľmi rozrušený: „Braček, rýchlo poď. Máme problém! Prehrieva sa nám úľ!“ vykríkol.
V ten deň bola vonku extrémna horúčava a náš úľ bol na priamom slnku. Včely začali okamžite vetrať, no teplota stále klesala pomaly a nám sa už začal prehrievať plod a mäknúť voskové plásty.
„Musíme vetrať braček, z celých síl musíme všetci mávať krídlami,“ poučil ma brat. A tak sme sa postavili blízko nášho včelieho plodu a mávali sme krídlami odušu. A veru za malú chvíľu, ani neviem, ako sa to stalo, sa nám podarilo kritickú teplotu znížiť a náš vzácny plod sme zachránili.
Bol som na seba taký hrdý, že som konečne mohol s niečím v úli pomáhať aj ja. Takéto horúce dni boli až tri za sebou, tak sme pomáhali, ako sa len dalo. Boli sme s bratom veľmi šťastní a každý večer sme šli oddychovať s pocitom dobre vykonanej práce.
Na ďalší deň už nebola taká horúčava, práveže bolo veľmi príjemné počasie.
„Dnes ideme na trúdie zhromaždisko,“ zavelil brat. „Po tých dňoch horúčav som si stopercentne istý, že dnes tam nejaké mladé kráľovné priletia.“
A tak sme tam leteli spolu s ďalšími bratmi. Prileteli sme tam a zvítali sa s kamošmi, ktorých sme už dobre poznali. Lietali sme len tak dookola a vyčkávali. A veru brat mal pravdu. Zrazu sme si všimli veľký rozruch a do priestoru vletela mladá kráľovná so svojou družinou. Bol som celkom ohromený. Ona bola úplne iná ako naša kráľovná v úli. Nebola taká vznešená, ale bola absolútne úžasná! Bola veľmi štíhla a veľmi rýchla, sotva som ju stihol sledovať pohľadom. Okolo nej sa hemžilo toľko veľa trúdov, že som nemal ani šancu sa tam nejako priblížiť. Tak som to len pozoroval. Videl som, ako sa niektorým – tým najrýchlejším, podarilo sa s ňou spojiť. Ani neviem, koľko ich bolo, tak rýchlo to prebehlo. No videl som, ako padajú k zemi. Umierali. Dobre som vedel prečo. Ich kopulačné orgány zostali prichytené na zadočku mladej kráľovnej a toto ich stálo život. Sledoval som to so zatajeným dychom. Viem, že mne sa to nikdy nepodarí. Som príliš slabý a pomalý, môžem o tom len snívať. Tak strašne som im závidel! No vtom som si to všimol. Nie! Môj brat! Ležal na zemi a takmer sa nehýbal. Priletel som k nemu a bezmocne som okolo neho pobehoval. Nemohol som mu nijako pomôcť. No jemu sa to skutočne podarilo! Bol jedným z tých šťastlivcov, ktorým sa podarilo oplodniť kráľovnú!
Zostal som pri ňom až do konca. Vlastne som tam už zostal celkom sám. Všimol som si, že už všetci odleteli a slnko zapadá za obzor. Bolo mi to jedno. Celkom apaticky som vyletel von a letel domov. Bol som tak mimo, že som ani netrafil do svojho úľa, vletel som do toho vedľa. No nestalo sa nič. V čase veľkých znášok včely toto neriešia a v pohode nechajú vojsť aj cudzieho trúda. No po malej chvíli som si uvedomil, že tu čosi nesedí. Tá vôňa matky bola veľmi slabá. Cítil som, že matka v tomto úli je už veľmi stará a už ani poriadne nekladie. Toto sa mi vôbec nepáčilo. Nechcel som bývať v takej rodine, tak som vyletel von a vletel do nášho úľa. Tam som si vydýchol. Vnímal som ten rozdiel. Naša matka bola v poriadku, energia v našom úli bola celkom iná. Trochu ma to upokojilo, hoci som bol veľmi smutný, že som stratil svojho veľkého brata. Ale bol som na neho veľmi pyšný.
Prešli tri mesiace. Môj život prebiehal dobre až do toho dňa, kedy som si všimol, že sa blíži jeseň. Včely už dávno zrušili trúdie bunky a matka už kládla len včelí plod. Nastalo veľké sucho a znáškam bol koniec. Doteraz som bol právoplatným členom rodiny, no teraz som si zrazu všimol, že na mňa včely začínajú zazerať. Dobre som vedel, čo to znamená. Nastal čas, kedy sa nás, trúdov, zbavia. Nemôžu nás už ďalej živiť, aby tým neohrozili prežitie celej rodiny. Netušil som, ako sa to stane, tak som to nejako zvlášť neriešil. No jedného dňa, keď som sa vrátil z preletu vonku, zistil som, že na našom letáči sedí už zo dvadsať mojich bratov. Včely nás už nechceli vpustiť do úľa. A vedeli sme, že hoci sme silnejší ako ony, aj tak cez ne neprejdeme. Lebo ony majú žihadlo a my nie. Vlastne sme proti nim celkom bezmocní. No keby aj, nikdy by som neohrozil svoju rodinu tým, že by kvôli mne mala umrieť čo i len jediná naša včela. A tak sme zostali sedieť na letáči. Nebola šanca ani vletieť do cudzieho úľa, pretože sme videli, že všade na letáčoch naokolo sa deje to isté. Všetky rodiny sa už zbavovali trúdov.
Vedeli sme, že umrieme. Buď od hladu alebo zachladneme. Nič sme s tým nemohli urobiť, vedeli sme, že náš čas už vypršal. Toto bol náš osud. V túto noc bolo nečakane veľmi chladno. Cítil som, že do rána neprežijem, taká strašná mi bola zima. A tak som si zaspomínal a myslel na svojho veľkého brata. Na všetko, čo sme spolu prežili. Boli to také krásne časy! Jemu patrila aj moja posledná myšlienka predtým, než som naposledy zavrel oči.