Dnes je dvadsiaty prvý deň mojej existencie. Otvorím oči. Viem, kto som! Som veľmi dôležitý tvor na tejto planéte, som včela-robotnica. A viem, že sa musím dostať von zo svojej bunky, a to rýchlo. Tak prehryziem voskové viečko, ktoré ma delí od sveta tam vonku. Keď vyleziem, dobre sa poobzerám. Toto je môj svet! Moja rodina, moje všetko. Vidím moje sestry, je ich toľko veľa, okamžite ma to naplní pocitom hrdosti.
Každá usilovne pracuje, vôbec si ma nevšímajú. No ja vnímam aj niečo magické – takú nádhernú vôňu, ktorá bude aj mojou, je to vôňa našej matky. Podľa nej sa my, včely nášho rodu, spoznáme, nech sme kdekoľvek. Tá vôňa je príliš silná, viem, čo to znamená. Naša kráľovná je veľmi blízko mňa. Tak veľmi ju túžim vidieť! No ako by som sa jej mohla ukázať na oči, keď som ešte nič neurobila pre našu rodinu? Ponáhľam sa, musím rýchlo niečo urobiť. Sú tu prázdne bunky po posledných vyliahnutých včelách na tomto pláste, tak sa poponáhľam ich vyčistiť. Zisťujem, že milujem upratovanie. A taktiež čistotu. Cítim veľkú zodpovednosť, pretože naša matka chce klásť vajíčka a to môže len do dokonale vyčistených buniek. Zrazu sa na mňa pozrela. Usmiala sa na mňa. A ja som taká poctená, cítim sa byť dôležitou súčasťou rodu. Od samého nadšenia začínam upratovať dvakrát tak usilovne.
Veľmi som vyhladla, tak som si našla čerstvý nektár v bunke a posilnila som sa. A znova upratujem a čistím, veľmi ma to baví, až prejde pár dní. Po čase mám pocit, že sa dokážem postarať aj o náš mladučký plod. Nájdem larvičky, ktoré sa dnes vyliahli z vajíčka. Len ja a iné mladé včely ich môžeme kŕmiť a tak tam kvapnem trochu materskej kašičky, ktorá sa mi zrazu tvorí v hltanových žľazách, nech rýchlo rastú. Takto sa budú larvičky stravovať len tri dni, potom už pridám aj zmes nektáru, peľu a vody. Najprv sa postarám o najmladšie larvičky, neskôr už môžem kŕmiť len staršie larvy. Pridám im potom väčší podiel peľu. Na deviaty deň sa ich bunka uzavrie viečkom z vosku, dovtedy musia mať pri sebe dostatok potravy. Je to veľmi zodpovedná a dôležitá práca.
Jedného dňa zisťujem, že kŕmenie mi už tak nejde, no dokážem vyrobiť voskové šupinky. Hromadia sa mi na spodnej strane zadočka. Toto sa mi páči, lebo tu sa začína moja staviteľská kariéra. Viem, ako stavať. Vosk dobre požujem a potom z neho budujem dokonalé plásty. Ak nájdem nejakú nedokonalosť, tak ju opravím. Som v tom skutočne veľmi dobrá a spolu so svojimi sestrami dokážeme vystavať toho veľa. Potom vždy veľmi vyhladnem a zjem veľa nektáru. Škoda, že práve v tomto období toho na stavanie toľko nie je. Popri práci si všímam moje pracovité sestry-lietavky. Veľmi im závidím, že už môžu vyletieť von. Ja ešte nemôžem. Moja práca je teraz tu, v úli. Mrzí ma to aj preto, že teraz je výnimočná znáška nektáru aj peľu – zo slnečnice. Už bude končiť a ja viem, že túto znášku už nestihnem.
A keďže nie je čo stavať a opravovať, začala som pomáhať pri uskladňovaní peľu. Je to taká dôležitá práca, pre nás úplne kľúčová. Peľ sa nesmie pokaziť, skvasiť ani splesnieť! Toto je celkom vylúčené. A preto si dávame veľký pozor, ako ho spracujeme. Keď lietavka prinesie peľové zrnko, musím ho veľmi pevne hlavičkou utlačiť do bunky, až mi z toho hlava duní. Nesmie tam zostať vzduch. Keď je bunka celkom plná, potom to prekryjem tenučkou vrstvičkou medu. Takto peľ prejde len fermentáciou a zostane v perfektnom stave nadlho. Tieto zásoby budeme potrebovať hlavne na jar, keď bude treba kŕmiť prvý plod v čase, keď ešte nič vonku nekvitne. Je to veľmi pekná práca.
Keď vidím, že naše lietavky začali prednostne nosiť nektár, začnem pomáhať pri jeho zahusťovaní. Toto je tiež veľmi dôležité. Med zahustím až na obsah vody pod 20%, lebo inak by nám mohol vykvasiť a plné bunky pokryjem tenučkou vrstvičkou vosku. Od našich zásob medu závisí naše prežitie. Zima je veľmi dlhé obdobie a my musíme udržať teplotu minimálne 15°C aj v tých najväčších mrazoch, aby sme to prežili a tiež ochránili našu kráľovnú. Vidím, že naše zásoby sú skutočne veľmi veľké. Vlastne by sme už ani nepotrebovali viac medu, no aj tak moje pracovité sestry lietajú a nosia nektár ďalej. Kým je čo nosiť a je v úli ešte miesto, neprestanú s tým.
Niektoré včely priniesli aj propolis z topoľov. Veľmi krásne vonia. Tak ho spracujem mojimi hryzadlami, pomiešam so slinami a zalepím ním prasklinky v úli. Je to parádne lepidlo! Funguje dokonale. Dá sa ním aj mumifikovať. Staršie včely mi rozprávali príbeh, že počuli, že raz na jeseň vbehla do jedného úľa myš a po poštípaní mnohými včelami uhynula. Včely nedokázali také veľké telo vyniesť z úľa preč, tak ho celé obalili propolisom a tak zabalzamovali. A potom im už v úli vôbec nevadilo. Na jar ho našiel včelár a vyhodil.
Počas mojej práce v úli som si vypočula mnohé zaujímavé príbehy. Najmä od našich trúdov. Oni sú naozaj skvelí. A veľmi zábavní. Keď sú tu, je tu sranda. Najlepšie príbehy majú z trúdích zhromaždísk, lebo tam sa ich stretáva veľmi veľa. Sprevádzajú tam neoplodnené včelie kráľovné, aby sa oplodnili a život mohol pokračovať. Trúdi nám pomáhajú aj vetrať, keď treba a tiež zahrievajú plod, ak sa náhodou v noci veľmi ochladí. Ja tiež dosť často pomáham vetrať, lebo cez deň býva veľmi horúco. Mávam pri tom krídlami odušu a nám všetkým sa veľmi dobre darí udržiavať v úli správnu klímu.
Už teraz, keď som trocha skúsenejšia včela, uvedomujem si, ako skvele je na tom naša rodina. Je to naozaj silná a veľká rodina a naša matka je mladá a veľmi výkonná. Som na to pyšná!
Konečne nastal ten deň D! Môžem vyletieť prvýkrát z úľa! Dnes som postúpila o ďalší stupienok a stala sa zo mňa včela-lietavka. Cítim sa byť dôležitá a významná a som rada, že ešte sú vôbec nejaké znášky. Pretože už je august a je aj dosť veľké sucho. Naše sliedivky ráno oznamujú svojím tančekom na rámikoch, že neďaleko je menšia znáška z levandule a kocúrnikov. Priniesli ochutnať aj vzorku veľmi voňavého nektáru. Som nadšená a letím tam podľa ich pokynov. Keď prvýkrát vyletím z úľa, som ohromená tým svetlom a farbami. Je to tu prekrásne! Odteraz budem vonku čo najčastejšie, tak veľmi sa mi tu páči. Zaletím k rozkvitnutým levanduliam, ktoré sa len tak prehýbajú pod ťarchou včiel. Podľa vône rozoznám, že niektoré sú z nášho úľa a iné sú cudzie. Ale pri znáške toto vôbec nevadí, my sa o nektár podelíme. Nazbieram, koľko sa dá a vraciam sa do úľa. Vyvrhnem tento nektár do bunky a už sa nestarám o to, kto ho zahustí. No viem a môžem sa spoľahnúť, že sa to stane. Ja sa ešte niekoľkokrát za deň otočím a vrátim k tým levanduliam. Pretože je to blízko. Ale dobre viem, že niektoré znášky bývajú aj vo vzdialenosti päť kilometrov, čo je už pre včelu-lietavku celkom dosť. Teraz už nemusíme lietať na také namáhavé a dlhé lety, lebo naše zásoby medu sú obrovské.
Okrem toho nosím aj vodu. Keďže je dosť sucho, klesala nám vlhkosť v úli. A vodu treba aj pri kŕmení mladučkého plodu. Ešte šťastie, že nám včelár urobil blízko napájačku, lebo teraz naozaj potrebujeme veľa vody.
Niekedy sa mi stane, že mám pri zbere nektáru veľmi nepríjemný pocit, že sa mám okamžite vrátiť domov. Poslúchla som toto varovanie a veru sa mi to vyplatilo, pretože zrazu prišli veľké čierne mraky, silný vietor a spustila sa obrovská búrka. V takejto búrke nemajú včely veľkú šancu prežiť.
V dňoch, kedy je veľmi veterno alebo prší, sme všetky doma. Upratujeme, čistíme, zahrievame plod a vetráme. Vždy si nájdeme nejakú prácu. Ale niekedy naozaj nie je čo robiť. A vtedy oddychujeme.
Prešiel mesiac a pol môjho života, odkedy som začala lietať von a ja som už pocítila únavu. Viem, že už nie som schopná robiť ťažkú prácu lietavky. Ale stále mám dosť síl a energie, aby som bola prospešná. A tak som sa stala strážkyňou letáča. Pretože som veľmi skúsená a zažila som už všeličo. Sedím tam a kontrolujem, kto nám vchádza do úľa. Práve teraz je táto práca najdôležitejšia. Pretože teraz sa okolo letáčov dejú veci, čo sa v čase veľkých znášok vôbec nevyskytujú. Musím dávať pozor na osy a sršne, aby sa nám sem nedostali, pretože ich veľmi nebezpečne láka vôňa medu z nášho úľa. Aj teraz som zbadala sršňa pred naším letáčom ako počas letu chytil jednu z našich lietaviek a odniesol si ju preč. Veľmi ma to nahnevalo, no s týmto nemôžem ja nič urobiť. Ale môžem, a som si tým istá, zabrániť tomu, aby nám tento nebezpečný predátor vnikol do úľa.
No čo je zo všetkého najhoršie a pre mnohé rodiny najviac zničujúce, to sú cudzie sliedivé včely, ktoré môžu, ak privolajú veľa svojich sestier, celkom zdecimovať nejakú rodinu a obrať ju o všetko. Toto som videla na vlastné oči pri rodine o tri úle vpravo. Bola to katastrofa! Obrovská rabovka, bol tam taký hluk ako pri rojení. Predpokladala som, že táto vyrabovaná rodina bola z nejakého dôvodu veľmi oslabená, tak sa nedokázala ubrániť presile alebo nemala matku ani plod a potom sú včely apatické, pretože ani nie je čo brániť. A toto sa nám nikdy nestane. Pretože som tu ja a moje družky-strážkyne. Je nás veľa a s radosťou obetujeme aj svoj život za našu rodinu.
Zrazu som si všimla našu mladučkú čerstvo vyliahnutú včielku, ktorá sa zvedavo prišla pozrieť na letáč. Okamžite som ju zahnala dovnútra. Nemá tu čo robiť. Nie je to pre ňu bezpečné, je ešte mladá a má celý život pred sebou. Ešte toho musí pre našu rodinu veľa vykonať, pretože ona je jednou zo zimných včiel, čo musia prežiť niekoľko mesiacov.
Včelár si všimol rabovky a tak nám ešte viac zmenšil otvory na letáčoch. To je super, pretože teraz sa k nám už naozaj nikto cudzí nedostane. Tak malý otvor ľahko ubránime. A tak tu sedím a strážim. Som spokojná a šťastná, že mám taký krásny život. A že som sa narodila práve ako robotnica, pretože toto je úžasné poslanie!