Ťažký život včelej matky

Dnes je môj deň! Vyliahla som sa. Presne na šestnásty deň od objavenia sa môjho vajíčka v úli. Som taká hladná, že za trocha medu by som dala aj život. Ale zase nie tak doslova… Poobzerám sa, vidím, že všade sú včely, no vôbec o mne nevedia. Vládne tu čulý ruch, no ja som akoby neviditeľná. Musím sa zastaviť, vnímať, čo sa tu deje. Nič necítim. A ja dobre viem, čo to znamená! Nie je tu iná matka okrem mňa! V tejto rodine chýba kráľovná! Teda až doteraz. Lebo už som tu JA! Mám veľké šťastie, že som tu sama, pretože inak by som musela bojovať o svoj život a ja sa necítim byť nejaká veľká bojovníčka.

No, čo to nevidím? Jedlo bude musieť počkať! Všade naokolo sú matečníky tesne pred vyliahnutím. Toto je zlé! Musím ich zničiť, kým je čas! Viem, že je to kruté, ale tu ide o môj život. Rýchlo pribehnem k prvému, ktorý sa môže vyliahnuť už o dva dni a nahryznem tam dieru. Toto celkom stačí, nemusím ho zničiť celý. Musím postupovať rýchlo, aby si ma včely nevšimli, lebo by mi v tom mohli aj zabrániť. Napríklad ak sa chcú vyrojiť. Ale nie, opäť mám šťastie. Oni mi naopak pomáhajú. To znamená jediné, že sa im ako matka páčim. Aha, teraz vidím, že jeden matečník by si chceli nechať, pre istotu. No ja ho aj tak zničím. Tu budem kráľovnou ja!

Konečne som si vydýchla. Teraz som v bezpečí. Môžem sa ísť najesť toho voňavého čerstvého medu, koľko sa mi len žiada. A vlastne si môžem robiť čo chcem. Toto najbezstarostnejšie obdobie môjho života bude trvať okolo päť dní. Tak si môžem len tak pobiehať, kde chcem, včely mi v ničom nebránia. Viem, že ešte nie som celkom právoplatná kráľovná, pretože nie som oplodnená. Ale aj tak si ma už vážia, pridelili mi suitu – dvorné dámy, ktoré sa mňa starajú. Všade za mnou chodia a pomáhajú mi. Čistia ma. Ale kŕmim sa zväčša sama a občas sa im snažím aj utiecť, pretože je to zábavné.

V úli máme veľa trúdov. Pravdaže, ani zďaleka nie toľko, čo včiel, ale je ich dosť. Viem, že sa im veľmi páčim. Cítim to. Keď idem okolo nich, sú zo mňa celkom hotoví. Keď nadíde ten deň D, práve tí najsilnejší a najlepší ma budú doprevádzať. Budú moja ochranka. Celkom sa na nich musím spoľahnúť, oni vedia, kam ma zavedú. Zaletíme spolu na trúdie zhromaždisko, kde sa stretávajú trúdi z celého šíreho okolia. Veľmi sa na to teším a som taká vzrušená! Tam prebehne moje oplodnenie. Toto sa mi stane len raz za život, tak viem, aké je to výnimočné a dôležité. Neviem ako, ale včely vždy vedia, či oplodnenie prebehlo úspešne alebo nie. A dôsledne to kontrolujú. Ak by sa mi nepodarilo dobre sa oplodniť, viem, že by ma po návrate zabili. Nemôžu si dovoliť matku, ktorá nie je v poriadku, pretože by zahynul celý rod, lebo takáto matka by kládla len neoplodnené vajíčka.

Konečne! Dnes to nastane! Veľmi sa teším, že je pekné počasie. To znamená, že dnes okolo obeda vyletím z úľa. Je to také výnimočné! Mne sa to veru často nepodarí dostať sa z úľa von. Je mi to také vzácne. Zrazu vidím oblohu a slnko. Moji trúdi lietajú naokolo, pekne ma strážia. Obzerám si tú nádheru a som nadšená z tej zelene a množstva kvetín, čo vidím. Toto je svet mojich včielok! Som taká šťastná, že ho môžem vidieť na vlastné oči.

Trúdi ma upozorňujú, aby som si dobre zapamätala úľ, z ktorého sme vyleteli. Mohlo by sa hocičo stať a keby som náhodou netrafila správne, nastala by katastrofa. Ale ja si ho veľmi dobré pamätám, zdá sa mi zo všetkých najkrajší. Je hneď vedľa mladej rozkvitnutej jablonky, ako by som si ho mohla pomýliť? Tak letíme vyššie a vyššie, ponad tie najvyššie ihličnaté stromy a viem, že ma vedú na to najväčšie trúdie zhromaždisko na okolí, pretože chcú, aby som si mala z čoho vyberať. Môj príchod tam vzbudil veľký rozruch. Nie je tam práve iná mladá matka, len ja. Toto je môj snubný let a práve teraz prebehne moje oplodnenie. V skutočnosti len tí najlepší, najsilnejší a najrýchlejší trúdi budú mať to šťastie sa so mnou spojiť. Viem, že ich to bude stáť život a prídu o svoje kopulačné orgány. No to je daň za to, že práve ich genetický materiál zabezpečí pokračovanie nášho rodu.

Ja a moja ochranka sa vraciame domov. Oplodnenie prebehlo úspešne, včely v našom úli to potvrdili. No ja som to už vedela. Moja zásoba oplodnených vajíčok vydrží niekoľko rokov. Cítila som to, teraz som už právoplatná kráľovná! Moje postavenie v rodine sa mení. Teraz sa ku mne všetci správajú celkom inak. S úctou. A ja mám pár dní čas na oddych. Môžem relaxovať po namáhavom dni. Tak si to užívam. Včely – moje dvorné dámy sa o mňa dokonale starajú. Kŕmia ma materskou kašičkou, čistia ma a sú neustále pri mne. A cez ne sa do celého úľa roznášajú moje feromóny, podľa ktorých všetci vedia, že som tu a som v poriadku. Okrem toho podľa nich sa moje včely spoznávajú navzájom, ak do úľa vnikne cudzia včela, okamžite ju odhalia a zabijú.

Dnes začínam pracovať. A keď raz začnem, už sa nezastavím. Moja práca je veľmi dôležitá a včely sa tešia, že sa to už rozbehne, pretože v úli nám už chýba plod. A tak sa do toho pustím. Som veľmi rada, že moje včielky sú veľmi čistotné a všetky bunky, ktoré mám zaklásť vajíčkami, sú dokonale vyčistené. Postupujem na pláste v špirále od stredu a kladiem vždy len po jednom vajíčku do bunky. Keď zakladiem jeden plást, prejdem na vedľajší a tak postupujem ďalej. Vždy rozoznám tykadlami o akú bunku sa jedná a podľa toho kladiem. Ak je to bunka pre robotnicu, ktorých je najviac, tam kladiem oplodnené vajíčko a keď je to bunka pre trúda, tak neoplodnené. Som rada, že nikde nevidím materskú bunku, to znamená, že včely sa zatiaľ nechcú rojiť, ani ma vymeniť. Ide mi to veľmi dobre. A moja rodina sa rozrastá. Máme plod rôzneho veku, pričom ten včelí sa vyliahne za 21 dní, no trúdí plod až za 24 dní. Stále je obdobie dobrých znášok, hoci je už leto a máme veľmi veľké zásoby. A tak kladiem veľa a náš život v úli prebieha dokonale.

Potom však nastalo obdobie sucha a leto sa už pomaly blíži ku koncu. A ja kladiem už oveľa menej vajíčok robotníc, tie trúdie už nekladiem vôbec. Viem, že zanedlho príde čas, kedy budú musieť včely trúdov vyhnať. Rodina ich už nemôže ďalej živiť, pretože by ju to mohlo ohroziť. Nočné teploty sa neustále znižujú a včely začínajú ukladať zásoby tak, aby sme dobre prežili zimu. Je to pre nás kľúčové, pretože len vďaka týmto zásobám dokážeme prežiť zimné teploty hoci aj do -35°C, pričom v úli udržíme v chumáči 15-18°C. V samom strede toho chumáča budem ja. Musím prežiť. Nech bude akákoľvek zima a akákoľvek situácia v úli, ja musím prežiť do jari. Aby som mohla začať klásť. Všetci vieme, aké je to dôležité. Robotnice, ktoré pracovali počas veľkých znášok, pomaly umierajú a v úli zostávajú včely, ktoré nie sú vyčerpané a dokážu prežiť niekoľko zimných mesiacov. A každý tu pracuje pre celok.

V úli sa liahnu posledné včely. Už dávno som prestala klásť. Aj cez deň už býva chladno, nedokázali by sme už zahrievať čerstvý nezaviečkovaný plod. Trochu oddychujem a chystám sa na prezimovanie. Včely ma chránia a zohrievajú. Keď vonkajšia teplota klesne pod 10°C, utvoríme chumáč a ten zostane vcelku počas celej zimy. S výnimkou teplejších dní, kedy sa včely môžu rozliezť, aj preletieť von. Tento chumáč včiel je ako jeden veľký organizmus. Včely na povrchu sa neustále menia s tými vo vnúti a tak sa ohrievajú. Len ja zostávam v strede.

Prešla zima. Zvládli sme to. S jarným slniečkom moje včely čoraz častejšie vylietavajú. Začínajú upratovať mŕtve telíčka sestier, čo v zime zahynuli a popadali na sito na spodku úľa. Stále máme dostatok zásob, hlavne v hornej časti úľa, tak sme sa tam aj s chumáčom presunuli. Ešte nemôžem začať klásť vajíčka, pretože v noci býva veľmi nízka teplota, nedokázali by sme ich zohrievať až na teplotu 35°C, ktorú potrebuje včelí plod. A tak čakám.

Konečne jar! Život v úli ožíva naplno. Vonku kvitne vŕba a lieska, všetci sa veľmi tešíme. Už nemusíme udržiavať chumáč, všetci sa rozliezli po celom úli. Prebieha veľké upratovanie a čistenie úľa. Včielky pripravujú bunky, aby som mohla začať klásť. Vidím, že už postavili aj trúdie bunky, ktoré na jeseň celkom zrušili. A tak kladiem. Do včelej bunky oplodnené vajíčko a do trúdej neoplodnené. Kladiem aj niekoľko tisíc vajíčok denne, to znamená viac ako sama vážim. Naša rodina sa stále rozrastá a zväčšuje. Najstaršie včely – lietavky neúnavne prinášajú nektár a peľ a tak sa aj naše zásoby veľmi zväčšili.

Sme na tom tak dobre, že som si jedného dňa všimla, že postavili matečníky na okraji plástov. Dobre viem, čo to znamená. Moje včely sa chcú rojiť. Nemôžem povedať, že by sa mi veľmi chcelo, lebo práve ja budem tá matka, ktorá opustí tento úľ a vyletí s rojom. Nemám inú možnosť a musím do týchto buniek naklásť oplodnené vajíčka. Rovnaké ako pre robotnice. Ale včely tieto larvy od začiatku začnú kŕmiť materskou kašičkou a potom z nich nevyrastie robotnica, ale nová matka. A teraz mi nastali krušné časy. Včely usúdili, že som príliš ťažkopádna a po zime málo pohyblivá a prestali ma toľko kŕmiť. Dokonca ma preháňajú po plástoch, aby som schudla. No, to je ale neúcta!

Prestala som klásť. Schudla som a už dokážem v pohode lietať. Pripravujeme sa na rojenie. Najstaršie a najskúsenejšie včely idú so mnou, pričom si nabrali toľko zásob, koľko sa len dalo. Rovnako berú so sebou aj nejaký peľ. Odletia s nami aj niektorí trúdi, už sa začínajú zhromažďovať v dolnej časti úľa. Ak zajtra bude pekné počasie, tak tento úľ navždy opustíme. Bola som sa pozrieť na matečník s mladou matkou. Viem, že sa má teraz niekedy vyliahnuť. Zrejme sa s ňou nikdy nestretnem. Ale keby aj, nevadilo by to, lebo včely by nám súboj na život a na smrť tentokrát nedovolili. Potrebujú nás obe. Ostatné matečníky zrušili, zrejme sa už druhýkrát rojiť nechcú.

Na druhý deň pred poludním niektoré včely-sliedivky vyleteli, aby nám našli nový domov. Viem, že sa im to podarilo, oznámili to všetkým v úli. Tak konečne môžeme vyletieť. Chvíľu krúžime a lietame v priestore pred naším úľom, aby sa k nám pridali všetci, čo sa pridať chcú. Narobíme pri tom parádny hluk a bzukot, aby si to každý všimol. Na včelnici nie je jediná rodina, ktorá by nevedela, že sa dnes rojíme. Dokonca naše nadšenie strhne aj iné včely z iných rodín, aby sa k nám pridali. Pri rojení je toto možné, tu prijmeme každú pracovitú včelu, ktorá o to prejaví záujem. Aj trúda. Vidím, že náš roj je skutočne obrovský. To je veľmi dobre, lebo naša šanca na prežitie sa týmto zvyšuje. Včely ma vedú na neďaleký strom, kde sa zatiaľ posadíme a pozbierame sa úplne všetci. Sadli sme si na hrubý konár, ktorý sme celkom obkolesili. Včely sa zlietavajú a tvoria obrovský chumáč, ktorý visí z konára dolu. Tam niekde sa usadím aj ja. Viem, že si ma dobre strážia a chránia. Keby sa mi v tejto chvíli niečo stalo, museli by rojenie prerušiť a vrátili by sa do nášho starého úľa. Ale to sa nesmie stať, preto som veľmi opatrná. Radšej zaleziem hlbšie do toho chumáča, aby som bola v bezpečí.

V tomto chumáči sme zostali až do ďalšieho dňa. Na druhý deň ráno prileteli moje sliedivky a oznámili, že sa môžeme vydať na cestu. Naším novým domovom je bútľavý dub na okraji lesa. Je to naozaj veľmi pekné miesto, páči sa mi. Jeho dutina je obrovská. Je to tu lepšie ako v úli, včielky môžu stavať tak, ako sa im chce, nemusia stavať do rámikov. Okamžite, ako sme sa prisťahovali, vystavali prvý plást. Aby som mohla začať klásť vajíčka. Teraz kladiem len oplodnené, potrebujeme veľa robotníc, aby sme do zimy vybudovali nový domov a nanosili dostatok zásob medu aj peľu. Všetky dutiny a praskliny upchávajú propolisom, aby nám sem nefučalo. Podarilo sa im to krásne, som veľmi šťastná.

Prešiel čas a my sme sa pripravili na ďalšiu zimu. No nerátali sme s tým, čo sa nám môže stať. V úli toto nehrozilo, no tu sme zažili katastrofu. Naše dielo so zásobami v zime napadla kuna. Museli sme sa brániť vo veľkej zime a veľmi veľa mojich včielok tam zahynulo. Zvíťazili sme síce, no naše straty boli obrovské a dosť nás to vyčerpalo. Zostalo nám málo zásob na prežitie, len tak-tak sme to zvládli do jari. Toto nás tak oslabilo, že nasledujúci rok sme sa nemohli ani vyrojiť.

Prešli ďalšie dva roky a nastala jar. Všimla som si na sebe, že sa som mnou niečo deje. Moje feromóny už nie sú také silné ako predtým. A moje včielky to vedia. Majú ma rady, ale už teraz vidím, ako ma sledujú a tuším, čo plánujú. Viem, že sa mi míňa zásoba oplodnených vajíčok. A ony to vedia tiež. Pretože občas sa mi stane, že nejakú bunku vynechám. Aj keď sa snažím, už mi to tak nejde. Viem, že som už stará. A tak čakám, kedy sa stane to, čo sa stať musí.

A skutočne, jedného dňa nájdem v strede plástu materskú misku. A je to tu! Viem, čo to pre mňa znamená, no aj tak tam vložím vajíčko. Toto je môj koniec. Včely tento matečník predo mnou dobre strážia a keby som sa tam chcela priblížiť, nedovolia mi to. Ale ja to chápem. Viem, aké je dôležité prežitie rodu. Kto by to mal chápať lepšie ako ja?

Nová matka sa má liahnuť o dva dni. Predpokladám, že sa s ňou nikdy nestretnem. Moje včielky ma zabijú. Ale ja som pokojná. Lebo viem, že môj rod prežije. Pre tento dôvod sa rada obetujem. Žila som dostatočne dlho, cítim, že som urobila pre náš rod, čo som len mohla. A práve to vedomie, že môj rod prežije, ma napĺňa pokojom, pretože toto si ja si cením nadovšetko.