Dievča prišlo za vedmou počas víkendu. Bolo veľmi prekvapené, keď zistilo, že u vedmy na kopci je plno snehu, hoci dole v dedine žiaden nebol. Pomohlo vedme odhrnúť sneh z chodníkov a ešte si aj stihlo do zotmenia postaviť snehuliaka.
Večer si sadli ku piecke s čajom v rukách.
„Mám tetu, asi si v tvojom veku,“ začalo dievča, pričom si prehliadlo vedmu od hlavy po päty, „a bola som ju minulý týždeň navštíviť.“
Vedma sa zhovievavo usmiala. Dievča spozornelo a s úškrnom sa opýtalo:
„Ty asi pochybuješ, že je v tvojom veku, však?“
Vedma mykla plecom a zostala ticho.
„Lebo toľko sa ľudia nedožívajú,“ dopovedalo dievča a obe sa zasmiali.
Dievča si vyzlieklo kabát, sadlo na stoličku a pokračovalo.
„Táto moja teta má veľkú záhradu. Pestuje tam zeleninu, má ovocné stromy a kríky a dokonca aj pár úľov so včelami, vraj kvôli lepšiemu opeleniu stromov. No posledné roky sa jej nedarí tak, ako predtým. Sťažovala sa, že je všetko oveľa ťažšie, niečo vypestovať dá veľkú námahu, hoci kedysi to tak nebolo.“
„A ako to bolo kedysi, povedala ti?“ spýtala sa vedma.
Dievča prikývlo a pokračovalo:
„Mala stromy obsypané ovocím, ona pestuje odolné staré odrody, takže sa im dobre darilo. Mávala takú veľkú úrodu, že mohla rozdávať: čerešne, slivky, marhule, broskyne, višne, jablká, hrušky, vinič aj iné. Takáto úroda bývala každý rok, aj keď niekedy na niektorých stromoch bola nižšia, ale zasa na iných dostatočná. Okrem toho teta má viacej stromov zo všetkých druhov, ani nekvitnú naraz, čo je prevencia proti mrazom.
Aj čo sa týka zeleniny, tiež si všimla, že je to stále viac namáhavé niečo vypestovať. Rastliny sú slabé, napádajú ich škodcovia a ani ich skladovanie nie je také jednoduché ako kedysi. Pričom teta je skúsená záhradkárka a snaží sa pestovať ekologicky, bez chémie. A okrem toho, akoby toto už nestačilo, ešte aj tie včely nemávajú už toľko medu ako predtým. Hoci rodiny vyzerajú byť silné a prosperujú, aj tak je oveľa menej medu. A toto teta pozoruje už dlhšiu dobu.“
Vedma pozorne počúvala a pokyvovala hlavou.
„Teta si najprv myslela, že asi niekde robí chybu, že sa jej tak nedarí,“ pokračovalo dievča. „Začala študovať záhradkárske knihy a časopisy, vzdelávať sa, no zistila, že je to celé len o naprávaní škôd a o liečení chorôb a čiastočne o prevencii, no k príčine tohto javu sa nedopátrala. Naopak zistila, že všetci majú podobné problémy, záhradkári, ovocinári, aj včelári. A preto mnohí sa týmto prestanú zaoberať a radšej si zeleninu a ovocie kúpia v obchode.“
Dievča zdvihlo hlavu a spýtavo pozrelo na vedmu:
„Čo sa to deje, vedma? Prečo je pre ľudí čoraz ťažšie si vypestovať vlastnú potravu? Prečo sa stromom, rastlinám a včelám nedarí?“
„A aké konkrétne problémy pozoruje tvoja teta?“ spýtala sa vedma.
Dievča sa zamyslelo:
„Napríklad kvitnúce stromy často zamrznú, niekedy aj veľmi pozde na jar, trpia suchom a to aj v zime, veľkými výkyvmi počasia, rozdielmi teplôt cez deň a v noci, nedostatočným opelením, ak prší v čase kvitnutia stromov, toto sú tie hlavné dôvody. No teta hovorí, že predtým to takto nebolo.
Aj včely majú častejšie problémy prežiť zimu, často vymierajú celé rodiny, hoci majú dostatok zimných zásob, tiež im prekážajú rozkolísané teploty na jar.“
Dievča sa zrazu zháčilo: „Ale ja viem, prečo sa to deje,“ vyhlásilo s veľkou istotou v hlase.
Vedma naň spýtavo pozrela.
„Lebo nás postrekujú lietadlami – chemtrails, dávajú chémiu úplne do všetkého. Pôda, voda, vzduch sú ňou zamorené. Nielen ľudia sú chorí, ale aj rastliny a živočíchy sú potom choré. Však je to preto?“ spýtalo sa dievča.
No vedma pokrútila hlavou.
„Nie.“
„Nie? Ale veď o tej chémii je to pravda.“
„Je to pravda. Tieto chemikálie majú na rastliny aj živočíchy negatívny vplyv. Ale hlavný dôvod, prečo sa im celkovo darí horšie, je úplne iný.“
„Naozaj? A aký?“
„Kedysi ešte celkom nedávno ľudia museli veľmi tvrdo a ťažko pracovať, aby si dopestovali svoju potravu. Táto práca v poľnohospodárstve bola pre nich najdôležitejšia, lebo od nej záviselo ich prežitie. Dnes už je vo veľkej miere táto práca nahradená strojmi a technológiami, ktoré ju veľmi uľahčujú a zjednodušujú. Napríklad elektronické zavlažovacie systémy, vykurované skleníky, mulčovacie geotextílie proti burine, prepracované nástroje a poľnohospodárske stroje, semená dostupné v obchodoch, sadenice stromov a kríkov, priesady zeleniny. Všetko toto je úžasné a dobré pre človeka, ale s rozšírením týchto vymožeností sa udiali aj iné zmeny. Ľudia si príliš rýchlo zvykli, že pre nich niekto niečo niekde vypestuje, spohodlneli a prestali sa zaujímať o zdroje svojej potravy. Odovzdali v rámci svojej pohodlnosti a zaneprázdnenosti moc nad svojou potravou niekomu cudziemu, ktorému bezmedzne dôverujú. A aj keď nedôverujú a majú pochybnosti, tak radšej privierajú oči a myslia si, že je to tak správne, lebo nemajú inú možnosť. Nebudem teraz hovoriť o tom, aké následky má toto ich rozhodnutie na kvalitu potravín v dnešnom svete, kde vládnu tvrdé zákony ekonomiky. Ale chcem upozorniť na iné skutočnosti.“
„Nerozumiem, kde je potom problém?“ spýtalo sa dievča.
„Oproti minulosti nastala obrovská zmena v prístupe ľudí k potrave. Konkrétne sa prejavuje u ľudí v takzvanom civilizovanom svete tak, že sa už vôbec nemusia svojou potravou zaťažovať. Je trvalo dostupná, bohatá a pestrá. A tak sa to aj deje, ľudia sa už potravou vôbec nezaoberajú. Idú si ju nakúpiť hotovú – do obchodu. Očistenú, zabalenú do igelitu, často upravenú, tepelne spracovanú, sterilizovanú, ochutenú, atď.“
„Áno, zaoberajú sa len nákupmi a zisťujú, kde sa čo dá kúpiť výhodnejšie.“
„Ale odkiaľ pochádza ich potrava, to ich v prevažnej miere nezaujíma. Nevedia to a je im to jedno. Lenže za každou potravou sú rastliny, živé bytosti, ktoré pre svoj život potrebovali istú dávku energie. Presne tú životodarnú energiu, ktorá je všade naokolo – živu/pránu. Získavali ju zo slnka, zo Zeme, zo vzduchu a vody, no predsa im jeden ďalší zdroj tejto energie začal v posledných desaťročiach chýbať.“
„A to je aký?“
„Je to ľudská pozornosť a láska. Veľká časť z tohto významného zdroja energie sa odklonila a prúdi dnes niekde inde.“
„A kde?“ spýtalo sa dievča so záujmom.
„Bola si dnes v meste. Čo si tam videla? Kam pozerá väčšina ľudí? Kam smeruje ich pozornosť?“
„No, väčšina pozerá do mobilu,“ povedalo dievča a zasmialo sa, lebo si myslelo, že povedalo dobrý vtip. No vedma sa nesmiala.
„To je presne ono. Táto technológia spôsobuje, že obrovská energia ľudskej pozornosti, ktorá bola kedysi venovaná prírode, stromom, kvetom, práci s pôdou a živými bytosťami, obdivu nad krásami Zeme, je dnes sťahovaná a odvádzaná prostredníctvom mobilných telefónov, televízorov a iných zariadení niekde inde. A táto energia lásky a záujmu začína prírode aj Zemi chýbať.“
„A to je matka Zem závislá na energii ľudí?“
„Nie, nie je to tak, že by bola Zem závislá na ľudskej pozornosti, hoci keď túto pozornosť vníma a cíti, prijíma ju a aj sa z nej veľmi raduje.“
„A teraz sa hnevá, že sú k nej ľudia nevšímaví? Chce ľudí týmito pestovateľskými problémami potrestať?“
Vedma sa usmiala: „Vieš si predstaviť, že by sa mohla matka Zem hnevať? Ona sa na ľudí nikdy nehnevá. Absolútne nikdy, nech sa už o nej hovorí čokoľvek. Veď je to Matka. A nie je pravda ani to, že by chcela ľudí potrestať alebo nejako týrať, ona len reaguje na nezáujem ľudí o isté záležitosti. A keď cíti, že ľudí oblasť rastlín ako potravy zaujíma čoraz menej, potom sa to prejaví tak, že rozhodnutie ľudí plne podporí. Pretože chce umožniť ľuďom zažiť túto skúsenosť, totálnu oddelenosť od prírody, od prírodnej potravy, ktorú si zjavne prajú zakúsiť. A rastliny potom trpia a chradnú. Nedarí sa im, akoby nemali imunitu na súčasné podmienky, ktoré na Zemi sú. Trpia škodcami, chorobami, často hynú alebo sú slabé. A ľudia sa vynájdu a použijú chemické prostriedky, herbicídy alebo sa snažia vyšľachtiť stále nové a nové odolnejšie druhy. Po príčine nikto nepátra a ak aj pátra, uzavrie to tak, že to zvalí na počasie alebo klimatické zmeny. Pričom príčinou je len jediné – nedostatok pozornosti a lásky.“
Dievča chvíľu prekvapene mlčalo, no po chvíli sa opýtalo:
„A ako by sa to dalo napraviť?“
„Ľudia by si mali viac uvedomovať a venovať pozornosť svojej potrave. Práve tej, čo sa im dostala na tanier. Niektorí ľudia majú zvyk poďakovať sa za každé jedlo. Toto je veľmi dobrý zvyk, ktorý ich pozornosť privedie k potrave a len samotná táto myšlienka spôsobí, že sa energia vďaky prenesie celou neviditeľnou dráhou až k pôvodným rastlinám, ktoré túto potravu tvoria. Bez toho, že by to ľudia museli umelo vysielať. Tu nejde len o vďaku ľudským rukám, ktoré ju vypestovali, zozbierali, spracovali a podobne, tá dráha siaha oveľa ďalej a na samotnom jej konci je matka Zem. Rovnako by sa mali rodičia veľa rozprávať s deťmi a naučiť ich dobre poznať a rozlišovať, odkiaľ ktorá potrava pochádza. Tak, aby za jabĺčkom videli jabloň alebo za jogurtom pasúcu sa kravičku. K tomu patrí aj úcta k jedlu, kde nejaké plytvanie a mrhanie naozaj nemá miesto.“
„No ľudia sú dnes veľmi povrchní a nevšímaví,“ povedalo dievča smutne.
„Táto nevšímavosť je však pre prírodu naokolo zničujúca,“ povedala vedma. „Ľudia sa vozia autami okolo zasiatych polí, ovocných sadov, pasúcich sa stád, no často to ani nevidia. Mali by si však uvedomiť, že len vďaka týmto miestam, na ktorých niekto stále bojuje s nepriaznivými podmienkami, máme stále na pultoch dostatok jedla.“
„A čo by teda mali robiť?“
„Venovať pozornosť prírode aj miestam, kde sa pestuje potrava, pozastaviť sa, pozerať sa, kochať sa, radovať sa z krásnej úrody, hoci aj niekoho iného, pochváliť a hovoriť o tom, skrátka vidieť svet naokolo a tešiť sa z neho. Takto sa energia lásky dostane tam, kde teraz chýba.“
„A čo záhradkári?“ spýtalo sa dievča.
„To je veľmi dobrá otázka. Je dokázané, že rastliny citlivo reagujú na ľudskú pozornosť. A preto by mal záhradkár často chodiť do záhrady a na polia a všímať si svoje rastliny. Nielen vtedy, keď sú choré a potrebujú pomoc, ale predtým. Možno sa mu podarí predísť tomu, aby zoslabli. Práve technológie a rôzne technické vymoženosti spôsobili, že záhradkár často už nemusí po zasiatí do záhrady ani vkročiť. Najradšej by si len prišiel pozbierať úrodu. Ale takto to nefunguje. Často potom zistí, že sa rastlinám napriek dokonalým podmienkam nedarí.“
„Ale prečo je to tak? Čo sa to vlastne s tými rastlinami deje?“
Vedma chvíľu popremýšľala, akoby hľadala čo najvhodnejšie vysvetlenie a povedala:
„Všetko, čo je živé, je veľmi ovplyvňované pozornosťou ľudí. Kladne aj záporne. Ľudská myšlienka, ľudské slovo, aj písané slová – majú veľkú moc.“
„Čítala som o pokusoch, čo robil Japonec Masaru Emoto. Voda v pokusoch reagovala na rôzne nápisy, dobré aj zlé a podľa toho sa tvorili po zamrznutí kryštály, pekné alebo škaredé. Tvrdil, že voda má pamäť. Je to voda v organizmoch, čo zachytáva energiu a pozornosť, vedma?“
„Je to vedomie živých bytostí, ktoré je ovplyvňované a následne sa to prejaví alebo najlepšie ukáže práve na vode. V tekutom stave to nie je vidieť, ale po zamrznutí na kryštáloch je zjavné, ako krásne slová a frekvencie vytvárajú krásne obrazce a ornamenty, pričom negatívne slová a nízke frekvencie vytvárajú disharmonické nevzhľadné útvary.“
„A čo to znamená?“
„Voda nám takto ukázala, čo sa deje, ak niekto napríklad sám na seba neustále nadáva. Na tieto deštruktívne slová reaguje vedomie v každej jeho bunke, teda v jeho tele sa nachádza akoby „pokazená“ voda. A takto si je každý sám strojcom svojho zdravia, do určitej miery.“
„Lenže niekomu nadávajú iní a tie negatívne slová a emócie má zvonka,“ podotklo dievča.
„Nemusí ich však prijať. On sám rozhodne, čo prijme a aký bude. Toto je však veľmi ťažké v prípade, ak sa jedná o deti, ktorým nadávajú rodičia alebo ktoré žijú trvalo v ťažkom rodinnom ovzduší. Pretože deti väčšinou prijmú od rodičov úplne všetky takéto programy. A potom sú stále choré.“
„Vedma, ja som raz robila pokus s ryžou,“ spomenulo si zrazu dievča.
„Aký pokus?“ spýtala sa vedma so záujmom.
„Dala som do troch pohárov rovnaké množstvo ryže, zaliala rovnakými množstvami vody a všetky vzorky som prikryla papierom a nechala stáť na okne tri týždne. Prvá vzorka mala na sebe nálepky s krásnymi slovami, ako láska, radosť, šťastie a každý deň som sa jej prihovárala a chytila pohár do rúk. Druhá vzorka mala nálepku: hnusná zlá ryža a každý deň som jej nadávala. A tretia vzorka nemala nálepky a celkom som ju ignorovala celý čas.“
„A ako to dopadlo?“
„Už po týždni sa začala obľúbená ryža odlišovať. Začala totiž kvasiť a voňala ako bryndza. Bola krásna biela a takto vydržala až do konca pokusu. A tie dve začali hniť, plesnivieť a kaziť sa. Obe veľmi zapáchali, najmä tá, ktorej som nadávala a na konci pokusu mali hnedasté odtiene.“
„To je veľmi zaujímavý výsledok,“ povedala vedma. „Každý by očakával, že tej ryži, ktorá bola obľúbená, sa bude dariť. Aj ten, že ryža, ktorej sa nadávalo, bude na tom zle. Ale čo je najviac zaujímavé, je výsledok ryže, ktorá bola ignorovaná, ktorú si nikto nevšímal. Aj táto ryža podľahla rýchlo rozkladu a deštrukcii, ako pod vplyvom negatívnych frekvencií.“
„To značí, že aj nevšímavosť zabíja?“ spýtalo sa dievča s úžasom.
„Presne tak. A to je ešte iný pohľad na to, čo sa práve deje s rastlinnou ríšou na Zemi. Máme šťastie, že v istých oblastiach na svete ľudia stále venujú pestovaniu rastlín aj svojej pôde dostatočnú pozornosť, takže do istej miery vyvažujú správanie ľudí takzvaného civilizovaného sveta. Smutné je však to, že často ide o ľudí veľmi zúfalo závislých na výsledkoch svojho pestovania, takže do toho okrem pozornosti vkladajú aj strach o prežitie.“
„Tak čo radíš ľuďom na záver?“
„Ľudia by mali konzumovať potravu vedome. Veď sa jedná o živú hmotu, ktorá si zaslúži ich plnú pozornosť. Mali by si aspoň na zlomok sekundy uvedomiť, čo všetko stojí za tým, že majú túto potravu na stole, koľko energie vyžadovala jej príprava, a to nemyslím len varenie či pečenie. Mali by pocítiť vďačnosť a uznanie toho zázraku, keď z malého semienka vyrastie rastlina – alebo celý obrovský strom. Túto vďačnosť bude odrazu cítiť v kolektívnom vedomí a s prílivom energie a lásky ľudí sa stane zázrak a rastlinám sa začne opäť dariť. A rovnako aj včelám a iným živočíchom, a následne aj človeku.“