Ako ovládnuť svoj vesmír – svoje vlastné telo

Dievča pozorovalo padajúce vločky snehu, ktoré sa lepili dokopy a vytvárali zvláštne zhluky. Chytalo ich do rúk a sledovalo, ako sa topia. Zrazu sa spýtalo:

„Vedma, čo to vlastne pre ľudí znamená, že myšlienka ovplyvňuje všetko, na čo sa upriami? Čo znamená ľudská pozornosť a ľudská láska? Mám pocit, že je za tým oveľa viac, no ľudia to zrejme stále nepochopili.“

Vedma sa na chvíľu zamyslela a potom povedala.

„Máš pravdu, je za tým viac, no nie je to tak, že by nepochopili. Oni len zabudli. A v posledných tisícročiach im pri tom zabúdaní niekto výrazne pomohol. Niekto, kto si chcel celú moc nad svetom nechať len pre seba, niekto, kto potreboval bezmocné nevedomé stádo, ktoré bude viesť podľa vlastných predstáv. Ale to teraz nie je podstatné. Čo sa stalo, stalo sa. Podstatná a dôležitá je prítomnosť – to čo s tým urobíme práve teraz. Keď je tu tá možnosť sa prebudiť a dozvedieť sa, kto vlastne sme a akou mocou v skutočnosti disponujeme.“

„Aká je tá moc, vedma? Ja nemám predsa žiadnu moc,“ pochybovalo o jej slovách dievča.

„Moc človeka je nesmierna. No to neznamená, že sa človek odrazu prebudí z hypnózy a začne hneď hýbať planétami a vesmírmi. Hoci aj toto by bolo možné. Pre začiatok by stačilo, keby sám pohol vlastným časopriestorom a svojím vlastným vesmírom – svojím vlastným telom.“

„Akože, telom? Tomu nerozumiem,“ povedalo dievča.

„Začnem inak. Zopakuj mi ešte raz výsledky toto tvojho pokusu s ryžou. Je dobré si to zopakovať,“ povedala vedma.

Dievča sa potešilo, že môže znova hovoriť o svojom pokuse a spustilo:

„No, dala som do troch pohárov rovnaké množstvo ryže, zaliala rovnakými množstvami vody a všetky vzorky som prikryla papierom a nechala stáť na okne tri týždne. Prvá vzorka mala na sebe nálepky s krásnymi slovami, ako láska, radosť, šťastie a každý deň som sa jej prihovárala s láskou a chytila pohár do rúk. Druhá vzorka mala nálepku: hnusná zlá ryža a každý deň som jej nadávala. A tretia vzorka nemala nálepky a celkom som ju celý čas ignorovala.

Už po týždni sa začala obľúbená ryža odlišovať. Začala totiž kvasiť a voňala ako bryndza. Bola krásna biela a takto vydržala až do konca pokusu. A tie dve začali hniť, plesnivieť a kaziť sa. Obe veľmi zapáchali, najmä tá, ktorej som nadávala a na konci pokusu mali hnedasté odtiene.“

„A teraz už začínaš chápať, kam tým mierim? Toto je podstata celého problému. Dať sám sebe tú pozornosť a lásku, ktorú naše telo potrebuje – a nečakať to ako prejav zvonka. Hoci je veľmi príjemné dostávať takúto lásku a pozornosť od iných ľudí, postaviť však na nej svoju prosperitu, nie je dobré. Pretože jedného dňa sa môže dávka lásky zvonka výrazne znížiť alebo celkom vytratiť.

Sú ľudia, čo sú ako chodiace batérie, majú veľmi veľa energie na rozdávanie, až z nich srší na všetky strany. No iní sú ako chodiace bábky bez života, čo sa celý deň len tak vlečú. Tí prví sú obľúbení a vyhľadávaní, kým tým druhým sa každý radšej vyhne.“

„Ale prečo sú také rozdiely medzi ľuďmi?“

„Záleží na sile napojenia na Boha-Zdroj. Ak je toto napojenie obmedzené a zúžené, čo je dnes takmer u všetkých ľudí, no u niektorých len veľmi slabo, takmer to nepociťujú. Tento kanál mávajú otvorený malé deti a preto bývajú stále plné energie. Ich pozornosť a láska je veľmi silná a ak sa na niekoho upriami, tak ten to rozhodne pocíti. A ak rodičia dieťa milujú a ono miluje ich, potom je tam krásna výmena lásky a energie a v takýchto rodinách je dobre viditeľné šťastie a harmónia.“

„Ale takto to nebýva v rodinách bežne. Dnes sa každý sťažuje na nedostatok pozornosti. A aj na nedostatok energie,“ poznamenalo dievča.

„V ideálnom svete by táto energia lásky voľne prúdila medzi ľuďmi a tento svet by aj podľa toho vyzeral. No svet nie je taký, aký by sme ho chceli mať, teda zatiaľ taký nie je. A preto musíme niečo urobiť, aby sa na taký prekrásny začal meniť. V prvom rade, keďže nemôžeme očakávať lásku a pozornosť zvonka, musíme začať práve sami od seba, získať ju inak,“ povedala vedma.

„A ako to máme urobiť?“

„Uvedomením si vlastného tela. Každý človek má isté vlastníctvo, svoj majetok na dobu určitú, svoju obrovskú miliónovú továreň, v ktorej je generálnym riaditeľom a za ktorú je v plnej miere zodpovedný (od veku približne 14 – 15 rokov). A tak by sa mal na svoju továreň dobre pozrieť, ako sa jej darí a ako vyzerá. Mal by si uvedomiť tú biliónovú základňu robotníkov, ktorí pre neho pracujú – jeho vlastné bunky. Majú sa dobre? Majú všetko, čo potrebujú? Darí sa im robiť svoju prácu v pohode, či pracujú nadoraz a v strese?“

„Ale ako by človek mohol vedieť, ako sa im darí? Veď nedovidí na svoje bunky?“ spýtalo sa dievča krútiac hlavou.

„Ale vie. Ako vo vnútri – tak navonok. Stačí, že sa pozrie do zrkadla, do očí, do tváre a na svoje telo. Nech sa zamyslí nad svojimi chorobami a bolesťami – a bude vedieť všetko dôležité o svojich bunkách.“

„A čo keď je už na tom veľmi zle? Keď je už chorý a tiež už nie je najmladší? Čo potom?“

„Uvedomením si tohto stavu začína nová cesta. A toto je jej celkom prvý deň. Prvý deň zmeny. Pozrie sa sám sebe ráno do očí v zrkadle a povie si, že odteraz to bude inak. Že preberie zodpovednosť za svoje zdravie, za svoje telo a aj za svoj život. Tým nehovorím, že sa má hneď vzdať liekov a návštev lekárov, ak tam chodieva. Len zmeniť prístup k sebe. Keď predtým moc nad svojím zdravím odovzdal dnešnej medicíne, potom by si ju mal veľmi rýchlo vziať späť. Lebo v záujme dnešnej medicíny nie je ľudí vyliečiť, len donekonečna liečiť. A to nie je to, čo by chcel. On sa chce predsa vyliečiť a byť zdravý.“

„A čo ak nemá na to dosť síl ani dosť energie? Ak je už vysilený a unavený životom aj chorobou? Ak proste nevládze ani len myslieť?“

„Chápem. V tom prípade je nutné sa veľmi rýchlo dostať z tohto stavu bez energie, lebo tým sa vystavuje veľmi nízkej vibrácii beznádeje a otupenosti a trpia tým bunky aj celé telo. Je dobré si kúpiť v lekárni koenzým Q10 a užívať ho, kým sa človek nepozbiera. A potom, keď už bude mať dosť síl, sú tu isté zmeny, ktoré by mal urobiť.“

„Aké zmeny?“

„Od prevzatia zodpovednosti, čo je obyčajné vnútorné rozhodnutie, prejsť k plnému uvedomeniu si svojho vlastného tela. Toto je vnútorná práca, ktorá by sa mala odohrať v pokoji alebo v meditácii. Nie je to nič, čo by zabralo veľa času, možno stačí pár minút denne – hneď po zobudení v posteli. Uvedomiť si tú dokonalú továreň, tú armádu vlastných buniek, ktoré pracujú nepretržite pre nás, často bez nároku na odmenu. A odteraz im tú odmenu poskytnúť. Tou odmenou je naša láska a naša pozornosť. Vyšleme ju týmto bunkám, akoby sme ich ožiarili akousi zlatou žiarou a necháme ich kúpať sa v tomto svetle.“

„A kde tú žiaru vezmeme, vedma?“ nechápalo dievča.

„Vysvetlím ti to. Predstavíme si nad sebou stĺp bielo-zlatého svetla, ktorý nám dopadá na vrch hlavy, zdrojom tohto svetla je samotný Stvoriteľ. Predstavíme si, že s nádychom vťahujeme toto svetlo do svojho tela, prechádza celým telom a cez nohy s výdychom odchádza do zeme. Toto urobíme jeden až trikrát. Potom s ďalším nádychom si predstavíme, že sťahujeme svetlo do nášho srdca alebo solar plexu, odkiaľ následne s výdychom vychádza toto svetlo a vytvorí okolo nás akési žiarivé vajce. Týmto spôsobom energeticky dobíjame naše nehmotné telá. A na koniec vtiahneme stĺp svetla do nášho hmotného tela a predstavíme si, že sa celé rozžiarilo tou energiou. Že sa dostala do každej bunky, kde ju zohreje a presvetlí.“

„A to je všetko?“

„Čo sa energie týka, tak áno. Takýto stĺp si predstavíme vždy, keď sme unavení. Hoci aj v práci, v električke, či v rade pri pokladni v obchode. Okrem iného, týmto presvetlíme miesto, kde sa práve nachádzame, keď posielame ten stĺp do zeme.“

„A keď to nestíhame urobiť, tak to posielanie do zeme môžeme vynechať?“

„Pre začiatok nie je dobré vynechať to, lebo týmto spôsobom sa môžeme zbaviť negatívnej energie z tela, s ktorou si Zem hravo poradí, akoby ju ten prúd svetla z tela vymyl preč. Môžeme si to aj vizualizovať, ak máme pocit, že to potrebujeme.“

„To je zaujímavé. Začnem to robiť každé ráno. Pridám si to do zoznamu. Vieš, ja už niekoľko týždňov cvičím Päť Tibeťanov,“ povedalo dievča.

„To je veľmi dobré cvičenie, ktoré pomáha odstraňovať bloky na chrbtici, bloky na jednotlivých čakrách, uvoľňuje sa kanál, ktorým prúdi energia do celého tela a veľmi dobre pomáha proti bolestiam chrbtice. Ľudia by boli veľmi prekvapení, kde sa stratili ich bolesti chrbtice, keby toto cvičili denne, bez výnimky.“

Dievča si zrazu na niečo spomenulo a spýtalo sa:

„Vedma, hovoríš, že ľudské telo je ako továreň. Čo je to za továreň? Čo sa v nej produkuje?“

Vedma naň pozrela veľmi vážnym pohľadom a povedala:

„Ľudské telo v každom okamihu produkuje frekvenciu. Je ako generátor. Vysiela ju do okolia neustále.“

„Generátor frekvencie?“ opýtalo sa dievča s úžasom. „A ako ho dokáže riadiť, ako túto frekvenciu ovláda, keď je, ako hovoríš, generálnym riaditeľom?“

„Ovláda ju pomocou ovládacích gombíkov – a tými sú emócie. Tie sú jeho páky a ak ich dokáže rozpoznať a ovládať, potom ovláda aj svoju továreň. Pokiaľ si myslí, že emócie sú niečo, čo sa mu deje samo a nemá nad nimi kontrolu, je ako riaditeľ celkom bezmocný.“

„To sú emócie také dôležité?“

„Veľmi dôležité. Pretože nám ukazujú, ako na tom sme.“

Dievča sa chvíľu zamyslelo a potom sa spýtalo:

„Hovorili sme o tej pozornosti. A čo ignorovanie? Prečo ryža, ktorú som si nevšímala, dopadla rovnako zle, ako tá, ktorá bola vystavená negatívnym emóciám a slovám?“

„Toto je výborná otázka. A bolo by veľmi vhodné sa nad tým hlbšie zamyslieť, prečo je to tak. Ryža po zaliatí vodou v podmienkach, v akých si ju mala, začala podliehať rozkladu. Je to prirodzené, takto sa to deje, rozklad, deštrukcia a smrť. Toto sa ešte urýchlilo negatívnymi slovami. Naopak, ryža, ktorej si venovala pozornosť, dostala energiu na opačný dej a táto ryža „neumiera“ ale žije – kvasným procesom.

Niečo podobné sa deje aj s ľudským telom, keď nemá dostatok energie a pozornosti. Keď je príliš priškrtené napojenie na Boha-Zdroj, zablokované čakry, málo energie (Živy) v potrave a iné dôvody.

No ľudské telo je veľmi dokonalý organizmus, aj napriek genetickým manipuláciám, ktoré jeho geniálne schopnosti utlmili, je zabezpečený a má mnohé poistky a veľmi vysokú odolnosť proti akémukoľvek negatívnemu vplyvu. Preto trvá ľuďom často celé roky, kým si vytvoria nejakú chorobu. Sú síce výnimky, často karmické, ktoré súvisia s minulými životmi, no ľudské telo je také dokonalé, že odoláva aj krutému zaobchádzaniu, nevhodnej strave, rôznym negatívnym vplyvom prostredia a stresu veľmi dlhú dobu. K starnutiu buniek dochádza napriek ich obnovovaniu, je to spôsobené hromadením sa genetických chýb pri opakovanom obnovovaní. Ale nemuselo by to takto byť, keby človek bol pod vplyvom vysokých vibrácií, keby udržoval telo vo frekvencii lásky alebo radosti. Vysoká frekvencia, pokiaľ ju človek udržiava, má vplyv na imunitu jeho tela, dokonca spôsobuje oveľa vyššiu odolnosť voči parazitom, jedom a toxínom, napríklad z potravy, či z prostredia, ktorému sú ľudia dnes vystavení,“ vysvetlila vedma.

„Ale ľudia nie sú dnes veľmi šťastní a nemajú dôvod na nejakú radosť. A tiež sa nepohybujú v prostredí, kde je prítomná láska. Tak čo majú potom robiť?“

„Veď som o tom hovorila. Napriek tomuto všetkému sa musia vzchopiť a vziať svoju frekvenciu do vlastných rúk. Nemôžu donekonečna len prijímať všetko to negatívne zvonka a dokola sa sťažovať na nepriateľský a zlý svet. Veď každý sám je tým generátorom, tou továrňou. Ak sa naučia sťahovať zlatý stĺp svetla, budú mať dostatok žiarivej energie a aj lásky pre svoje bunky. A tým to len začína. Pretože takto rozžiarené telo začne generovať frekvenciu lásky do svojho okolia. Nech pôjde kdekoľvek, bude ju vysielať naokolo. Pokiaľ sa mu podarí viac vyžarovať ako absorbovať energiu z okolia, tak sa nemusí obávať vkročiť do akéhokoľvek prostredia. Jeho telo bude imúnne a odolné.“

„A čo je ešte, podľa teba, dôležité, aby sa telu darilo?“ spýtalo sa dievča.

„Keď si uvedomíme, akú moc a vplyv majú myšlienky a slová na ryžu, potom je dobré dávať si veľký pozor, ako sa správame sami k sebe. Nemali by sme si adresovať škaredé slová, nemali by sme sa hrešiť ani ponižovať. A je celkom jedno, či to niekto počul alebo nie. Naše bunky to počujú, aj naše orgány, aj celé naše telo, takéto vyjadrovanie nás ničí a ubližuje nám. Naopak, budeme sa chváliť a hoci to bude pre niekoho ťažké, nadobudneme k sebe láskavý a tolerantný prístup. Pretože pravda je taká, že my sme pre seba tá najdôležitejšia osoba, voči ktorej máme tú najvyššiu zodpovednosť.“

„A nie je to sebecké?“

„Sebecké to nie je, pretože keby to takto robil každý, svet by bol plný zdravých a šťastných ľudí a premenil by sa na radostné miesto pre život,“ povedala vedma a usmiala sa.

„Ale ľudia si často myslia, že musia od života brať čo je, že sa musia zmieriť so svojimi chorobami, ťažkosťami, zdedenými nedostatkami a nemôžu si veľmi vyberať. Lebo to tak má byť, lebo je to vraj ich osud.“

Vedma pokrútila hlavou:

„Takýto prístup je veľmi nesprávny. Niekto ich presvedčil, že si nezaslúžia to najlepšie, najkvalitnejšie, že sa musia zmieriť s niečím menej dobrým, vystačiť si s odrobinkami alebo zvyškami po iných. V skutočnosti si každý človek musí uvedomiť, že len on sám určuje, čo si zaslúži a čo nie. Môže sa hneď teraz rozhodnúť pre najlepšie a najhodnotnejšie dary od života a začať sa podľa toho aj chovať. Vylúčiť zo svojho života veci a javy, ktoré s týmto nie sú v súlade, ktoré ho už nevyjadrujú. Tu vôbec nejde o nejaké zásluhy. Každý človek má svoje telo a má právo získať preň to najlepšie, čo sa týka potravy, vody, energie, prostredia, toto právo je mu dané už tým, že sa sem, na Zem, narodil.“

„To je zaujímavé. A čo sa stane s človekom, keď začne toto všetko robiť? Uvidí na sebe zmenu k lepšiemu?“

„On pocíti aj uvidí zmenu. Zistí, že má oveľa viac energie, že je vitálnejší, zdravší, krajší a šťastnejší. A že sa jeho život ako celok začal meniť k lepšiemu, akoby „sám od seba“. A aj iní mu to budú zrkadliť a zrazu bude mať pocit, že ho ľudia majú radšej ako predtým. A on bude odrazu dostávať lásku zvonka – a to práve vtedy, keď ju už vlastne nebude potrebovať ani vyžadovať. Toto sa stane.“