Ovláda ma môj mobil?

Kde bolo, tam bolo, vysoko v horách bývala v malej chalúpke vedma. Bola veľmi stará, ľudia o nej si mysleli, že má aj sto rokov, no v skutočnosti bola oveľa staršia.

Raz sa o nej dozvedelo mladé dievča a rozhodlo sa ju vyhľadať. Dievča sa s námahou vyštveralo hore na kopec, zložilo ťažký batoh do trávy a utrelo si pot z čela. Hneď nato vytiahlo mobilný telefón z vrecka nohavíc a začalo ním nespokojne mávať naokolo.

„Nemáte tu ani signál,“ zašomralo namrzene a vrátilo mobil späť do vrecka.

„Dobrý deň,“ povedala vedma.

„Dobrý deň,“ rýchlo odpovedalo dievča, ktoré si uvedomilo, že sa zabudlo pozdraviť.

„Čo ťa ku mne privádza?“ opýtala sa vedma vľúdnym hlasom.

Dievča pobehlo bližšie a spustilo: „Počula som, že dokážeš pomôcť, aby bol človek šťastný, zdravý, krásny a tiež by som potrebovala trochu schudnúť.“ Dodalo neisto.

„To všetko dokážem,“ povedala vedma pokojne.

Dievča sa náramne potešilo, no vedma ho hneď schladila:„Ale tebe nepomôžem. Odíď!“

„Ako to, že nepomôžeš??? Prečo? To som sa sem trepala zbytočne?“ zúfalo zvolalo dievča.

„Závislákom nepomáham,“ povedala vedma.

„No tak, počkať, počkať!“ namietlo dievča, „to ti asi zlyhal vesmírny internet. Ja nie som nijaká závisláčka. Nepijem alkohol, dokonca ani kávu, nefajčím a neberiem ani drogy,“ vychrlila jedným dychom.

„Ja nehovorím o tomto. Ja hovorím o iných závislostiach.“

„To by som o tom musela niečo vedieť. Ja seba poznám najlepšie!“

„Tak mi teda ukáž toho tvojho pána!“ ukázala vedma na mobilný telefón. Dievča sa zasmialo. „Akého môjho pána? Veď je to mobil. Ty si celkom mimo, babka!“

Vedma na ňu zvláštne pozrela a natiahla ruku.

Dievča myklo plecami a vložilo jej do ruky svoj mobil.

Vedma si ho chvíľu prehadzovala v ruke a potom sa opýtala: „A tebe nevadí, že tam stále vyhráva tá istá pesnička?“

Dievča sa chytilo za hlavu a nesúhlasne si vzdychlo: „Ale veď mám vypnutý zvuk. Nič nemôžeš počuť.“

„Ale ja počujem. Stále tá istá pesnička,“ povedala vedma rozhodne a podala mobil dievčaťu, pričom sa tvárila, akoby jej podávala tarantulu.

„A aká je to teda pesnička? Zaspievaj mi ju,“ povedalo dievča sústrastne, pričom si myslelo svoje.

Vedma nahodila zvláštny bezduchý výraz, aký na nej dievča ešte nevidelo a povedala monotónnym hlasom ako stroj:

„Nepúšťaj ma z ruky! Nepúšťaj ma z ruky!

Sleduj! Sleduj! Sleduj! – a toto stále dookola.“

Dievča nesúhlasne pokrútilo hlavou: „Ty si divná! Toto nemôžeš počuť!“

„Ale ja to počujem. Stále to tam vyhráva – dookola.“

„Nechápem! A čo s tým?“ pýtalo sa dievča.

„Ak chceš moju pomoc, musíš ho na dva mesiace vypnúť!“

„To nemyslíš vážne! To je už priveľa. Nevieš si vôbec predstaviť život tam dole. Bez mobilu si celkom stratený. Každú chvíľu si niečo vyhľadávam. Četujem s kamoškami. Telefonujem, kam potrebujem. A čo keby mi volal kuriér?“

Vedma sa otočila a odišla do chalúpky. Dievča nevedelo, čo si má o tom myslieť, tak čakalo. Vzápätí vedma vyšla s niečím v ruke.

„Toto si zober,“ podávala to dievčaťu.

Dievčina si pretrela oči, myslela, že hádam zle vidí.

„Toto je čo???“ opýtala sa, aj keď dobre vedela, čo to je. Bol to starý mobilný telefón z pred sto rokov, aký už dnes nikto nemal, ani staré babky. Chvíľu sa nezmohla na slovo a odmietala to vôbec vziať do ruky.

„Telefonovať sa s tým dá. A iné nepotrebuješ,“ povedala vedma a čakala. „Veď je to len na dva mesiace.“

Dievča tam stálo so založenými rukami a škaredo na ten starý mobil zazeralo.

„Ale chápem, ty musíš poslúchať tvojho pána,“ povedala vedma.

Dievča to vyprovokovalo: „Ja nemám žiadneho pána. Vôbec na mňa nemá vplyv, robím si, čo chcem!“ vykríklo.

„Chacha,“ sucho sa zasmiala vedma a odložila svoj mobil do vrecka zástery.

„Ty sa mi posmievaš? Čo si to za vedmu?“ dievča bolo rozčúlené stále viac a viac. Otočilo sa, poprechádzalo a premýšľalo. Stojí mi to vôbec za to? Mám sa vzdať mobilu na dva mesiace len aby mi pomohla. Aby som bola šťastná, zdravá, krásna a štíhla, na to ju vôbec nepotrebujem! Budem to robiť ako ostatní ľudia, nájdem si nejaké články na internete a podobne. Aj tak je nejaká divná! To, čo vraví, je celé blbosť! Nie je to pravda, nič z toho! Ona nevie, čo hovorí. Kašlem na ňu! Kašlem na všetky jej blbosti, idem domov.

„Ja odchádzam,“ povedalo dievča nahlas.

„Do videnia,“ odpovedala vedma.

„Aké do videnia?“ rozhorčilo sa dievča. „Zbohom. Už ma neuvidíš.“

„Možno neuvidím, možno uvidím,“ mykla vedma plecami.

Dievča si celú cestu dole nadávalo a hnevalo sa samé na seba. Ako som mohla byť taká hlúpa a myslieť si, že mi môže pomôcť nejaká vedma. Na internete je toľko článkov, toľko rád a návodov. Niečo tam nájdem, to som si istá. Nepotrebujem ju, ani jej nezmyselné rady! Budem žiť normálne, tak ako iní ľudia a budem v pohode, aj šťastná, tak ako iní.

Dievča zišlo do dediny a kráčalo smerom k zastávke autobusu. Malo ešte hodinu času, tak si tam sadlo a premýšľalo. Stále bolo veľmi nahnevané na vedmu aj na seba. Chcelo si skrátiť čas, tak si vymyslelo hru. Budem sledovať ľudí, čo pôjdu okolo a budem robiť výskum, koľkí z nich sú zdraví, šťastní a štíhli. Vytiahlo zošit a pero, urobilo pár stĺpcov a čakalo. Teraz ti ukážem, vedma, že si bola celkom vedľa a ľudia sú v pohode. Vzorka – desať ľudí.

Najprv prišli dve dôchodkyne, obe výrazná nadváha, neustále sa sťažovali na choroby, preberali svoje lieky a lekárov a šťastné teda nevyzerali.

Vtom prechádzal okolo pán s paličkou. Bol štíhly, ale veľmi kríval. A šťastný vôbec nevyzeral.

Potom prišli tri dievčatá, asi siedmačky, dve z nich mali miernu nadváhu. Najprv síce vyzerali šťastné, ale potom vytiahli mobily a zmenili sa na zombie. Ale aspoň vyzerali zdravo.

Potom prišiel párik asi sedemnásťročných zaľúbencov. Obaja štíhli, zdraví a šťastní.

Dievča sa potešilo, že konečne ideálni ľudia, no po chvíli sa začali veľmi škaredo hádať a bolo po šťastí.

K zastávke prišli dve ženy v strednom veku, obe mali miernu nadváhu a unavené tváre. Dievča sa započúvalo do ich rozhovoru a jedna začala hovoriť o svojej plánovanej operácii kolena a druhá sa sťažovala na chronickú únavu.

To nie je možné! Čo to mám za výsledky? Je to oveľa horšie, ako som si myslela. Vedma mala pravdu. S ľuďmi niečo nie je v poriadku. Ja sa tam musím vrátiť a zistiť, prečo je to tak, povedalo si dievča, hodilo batoh na chrbát a vybralo sa naspäť do hôr.

Vyliezlo hore a rozhliadlo sa. Boleli ho nohy a už bolo aj dosť unavené z toľkého chodenia.

„Vitaj,“ zjavila sa vedma vo dverách chalúpky. „Uvarila som nám čaj, tak poď ďalej.“

„Nám? Ale ako si vedela, že sa vrátim?“ začudovalo sa dievča.

„Vedela som, že sa len tak nevzdáš. Videla som to na tebe,“ odpovedala vedma.

„Povedz mi, čo mám robiť. Urobím všetko, čo treba.“

„A čo ťa presvedčilo, že si sa vrátila?“

„Tí ľudia tam dole,“ smutne odpovedalo dievča.

„Rozumiem.“

Chvíľu obe mlčali a pozerali sa smerom k lesu.

„Ja urobím, čo chceš. Vydržím tie dva mesiace. Požičaj mi svoj mobil z praveku a uvidíš.“

„Dobre,“ usmiala sa vedma a vytiahla zo zástery starý mobil aj veľkú starú nabíjačku.

Dievča to chvíľu držalo v rukách a obzeralo si ich. „Toto budem kamoškám asi ťažko vysvetľovať. Ale čo, beriem to ako recesiu. Ako výzvu. To dám!“ povedalo si motivačne.

„Toho tvojho pána mi tu nechaj,“ zavelila vedma.

„Dobre, dobre, len si tam prehodím SIM kartu, keby som potrebovala niečo iné, zavolám kamoške.“

Vedma pokývala hlavou.