Pre lepšie pochopenie súvislostí Ti doporučujem, aby si si čítal tieto rozprávky chronologicky.
Po dvoch mesiacoch sa dievča vrátilo k vedme. Vyšlo na kopec a rozhliadlo sa. Bolo to tu prekrásne. Ako to, že som si to predtým nevšimla? pomyslelo si. Zrazu sa nevedelo vynadívať na tú utešenú čistinku a malú chalúpku na nej.
Vedma vyšla z chalúpky a dievča si zrazu všimlo nádherný pokoj, ktorý z nej vyžaroval. Cítilo sa veľmi dobre a prišlo na to, že to zrejme z vedmy vyžarovalo vždy, lenže ona to predtým nevidela.
„Dobrý deň, vedma, som tu,“ povedalo.
„Dobrý deň,“ vedma sa usmiala a pozvala ho na lavičku pred domom. Keď si sadli, vedma ho vyzvala: „Tak mi všetko porozprávaj.“
„No,“ nadýchlo sa dievča, „to bolo naozaj zaujímavé. Hneď ako som prišla domov, mi volali kamošky, že sa stretneme v kaviarni. Tak som tam šla a ukázala som im môj nový telefón. Najprv sa rehotali a potom absolútne nechápali. Ale neskôr si zvykli. Až na jednu z nich. Stalo sa, že mi zazvonil a keď som zodvihla mame, videla som, ako sa obzerá, či sa na nás niekto nedíva. Ona sa za mňa normálne hanbila. Tak som sa tvárila, že to nevidím. Zhodou okolností mala o dva dni narodeninovú oslavu a predstav si, nepozvala ma tam. Ostatné kamošky mi potom povedali, že by som ju vraj len strápnila pred jej novým frajerom, ktorý je fakt na úrovni, keby som vytiahla ten svoj telefón.“
Dievča sa na chvíľu odmlčalo a potom pokračovalo: „Potom som si uvedomila, že takúto kamarátku ja vo svojom živote nepotrebujem. Vždy som vedela, že je dosť povrchná, no teraz som videla, že jej na mne vôbec nezáleží, nie tak ako na vlastnom imidži.“
Vedma uznanlivo pokývala hlavou a ďalej počúvala. Dievča hodilo rukou: „Ale o tom som nechcela hovoriť. Je niečo oveľa dôležitejšie. Musím povedať, že to bolo super!“ usmiala sa. „Toto som nečakala. Mala som zrazu toľko času! Vôbec ma netrhalo, že si mám pozrieť správy a nové príspevky, nepozerala som videá, veď na čom? Zrazu som mala čas na svoje koníčky. Kreslila som si uhlíkom, čo som už dávno nerobila. Chodila som na taj-či, aj na strečing. So svojím psom som chodila na cvičisko a trénovali sme spolu, na toto všetko som už popri práci vôbec nemala čas. A aj som sa veľmi dobre vyspala, vôbec som neponocovala. Bola som navštíviť aj prababku, ktorá býva dosť ďaleko, a to si predstav, ešte aj ona mala modernejší mobil ako ja,“ smialo sa dievča.
Vedma sa celý čas usmievala a pozorne počúvala.
„Oveľa viac som sa aj stretávala s kamoškami, ale práve tu bol ten problém. Sledovala som ich, ako sa správajú. Napríklad, sedeli sme na káve a rozprávali sa, no ony nepúšťali z ruky telefóny. Neustále kontrolovali správy, sledovali chat, niekedy som mala pocit, že ma ani nepočúvajú. A potom jednej zazvonil mobil a ona to hneď zdvihla. Volala jej sestra o tom, čo si práve kúpila, posielala jej fotky a bavili sa o podobných nedôležitých veciach, všetci sme to pri stole počuli. Naša kamoška so sestrou volala dvadsať minút. My dve sme sa chvíľu trochu rozprávali a čakali, kým dohovorí, pričom tá druhá stále pozerala na sociálne siete, či dostala ďalší lajk na dnešnú fotku. Keď konečne dotelefonovala, povedali, že už musia ísť, lebo je veľa hodín. Ani sme sa neporozprávali.
Keď obe odišli, zostala som tam zarazene sedieť. A vtedy mi to celé došlo! Čo sa to s nami stalo? Veď sme také dobré kamarátky, sme spolu rady, tak čo je to s nami? Prečo nevenujeme pozornosť človeku, s ktorým práve sme? Prečo dávame svoju pozornosť inde? Čo je pre nás dôležitejšie, keď sa s niekým stretneme? On alebo podnety na internete? Veď základná ľudská slušnosť by bola si ten telefón stíšiť a dať do kabelky. Veď sme sa chceli stretnúť, chceli sme sa rozprávať! Preto sme tam šli!“ dievča malo v hlase veľký smútok a sklamanie. Ale pokračovalo: „Veď chápem, že občas môže volať niekto, komu treba zodvihnúť, napríklad mama. Ale tak zodvihnem a jednou vetou poviem, že zavolám neskôr, že niečo mám. Keby sa toto ľudia naučili, o čo ľahšie by sa nám žilo. A tie čety a neustále podnety a vyrušovanie! Veľmi mi to vadilo. Prečo sú ľudia v takom kŕči a myslia si, že im snáď niečo ujde, keď nebudú stále sledovať? Ale v skutočnosti im uniká vlastný život, čo však oni nevidia.“
Dievča si utrelo slzu a tvárilo sa, že mu niečo spadlo do oka. No potom sa rozžiarilo.
„Ale ja si pochvaľujem! Za tieto dva mesiace som toho stihla viac, ako za pol roka. Bolo to super! Ďakujem ti, vedma.“
Vedma sa usmiala a poklepkala ju po ruke.
„Myslím, že teraz mi už môžeš pokojne vrátiť toho môjho pána, či ako to voláš,“ povedalo dievča.
„Akého pána?“ začudovala sa vedma.
„No veď…“ zarazene povedalo dievča, no vedma ho prerušila: „Myslíš mobilný telefón?“