O dievčatku, čo malo trému

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dievčatko, ktoré veľmi nerado chodilo v škole odpovedať k tabuli. Malo z toho vždy veľký stres a bolesti brucha.

Raz ráno vstalo s obrovským strachom, pretože dnes malo ísť odpovedať zo slovenčiny – predniesť básničku. Tak dobre sa pripravilo, naučilo sa ju dokonale, bolo si isté. No aj tak sa nevedelo zbaviť strachu z odpovede, ktorý ho ťažil.

„Dáš si kakao?“ opýtala sa ho mama. „Nič si nejedla.“

„Nemám chuť. Nemôžem jesť, mám strašnú trému,“ odpovedalo dievčatko.

„To zvládneš,“ povzbudila ho mama, no dcéru nepresvedčila.

Keď neskôr dievčatko kráčalo po chodníku do školy, cítilo obrovskú hrču v hrdle a celé sa triaslo od strachu. Vtom sa pred jej tvárou zjavila drobná postavička. Bola to víla s jagavými krídelkami ako vážka. Dievčatko prekvapene zastalo a hľadelo na ten zázrak.

„Čo je to s tebou? Prečo sa celá trasieš?“ spýtala sa víla.

„Mám veľkú trému. Dnes odpovedám z básničky.“

Víla to nechápala.

„Čo je to tréma?“

„Keď sa bojíš odpovedať pred celou triedou. A aj pred pani učiteľkou,“ vysvetlilo dievčatko.

„A ty tú básničku nevieš?“ spýtala sa víla.

„Viem. No aj tak mám strach.“

Víla krútila hlavou: „Ale prečo?“

„Lebo všetci budú na mňa pozerať a dávať pozor, či neurobím nejakú chybu. Kto vie, čo si budú myslieť. A ja to určite celé pokazím, zakoktám sa alebo polovicu zabudnem. To sa mi určite stane. Alebo budem vyzerať hlúpo a budem im len na smiech.“

„Naozaj?“ opýtala sa víla. „Tak teda uvidíme.“

„Akože uvidíme?“ opýtalo sa dievčatko.

„Mám také kúzlo. Ty budeš recitovať svoju básničku a súčasne ti ja ukážem, čo si kto o tom myslí. To bude zábavné zistenie!“ Víla sa rozradostene zatočila a zatlieskala rukami.

„Čože?“ neverilo dievčatko vlastným ušiam. „Tomu nerozumiem.“

„Tak dávaj dobrý pozor,“ povedala víla nadšene.

Dievčatko malo aj naďalej trému, no súčasne bolo veľmi zvedavé, ako to celé dopadne. Keď ho pani učiteľka vyvolala, rozochvené prišlo k tabuli a začalo recitovať. Zrazu malo pocit, akoby v pozadí niekto iný recitoval zaň, no ono sa mohlo sústrediť na niečo celkom iné. Uvidelo myšlienky svojich spolužiakov ako živé. Zrazu ich cítilo.

Asi šesť spolužiakov sledovalo jej prednes básne so zatajeným dychom a boli celí roztrasení z toho, že ona tú básničku tak dobre vie, kým oni ju nevedia skoro vôbec. Hľadeli na ňu takmer s obdivom, hoci inak to na nich nebolo vidno. Zopár ďalších spolužiakov ju vôbec nepočúvalo a nevnímalo, pretože si premýšľali nad svojimi vecami. Zuzana pri okne si čítala niečo pod lavicou a Jožo v prvej lavici si kreslil obľúbené zvieratká. Najlepšia žiačka triedy Lucia ju sledovala s veľkou obavou, bolo vidieť, že má strach to toho, že ju niekto raz v prvenstve prekoná. Ďalší spolužiaci ju tiež nepočúvali, ale to len preto, že sa snažili zo všetkých síl sa tú báseň ešte doučiť. Tiež sa báli, že ich pani učiteľka dnes vyvolá. Milan v zadnej lavici zaspal, no nie preto, že by sa nudil, ale preto, že celú noc pozeral obľúbený seriál a vôbec nespal. Pavlínka, jej najlepšia kamarátka, bojovala so slzami, pretože sa omylom naučila celkom inú básničku, čo zistila až teraz.

Dievčatko uprelo svoj pohľad na pani učiteľku, ktorá ho sledovala s úsmevom. Videlo jej vnútornú radosť z toho, že vie tú básničku lepšie ako žiaci z 3.B, ktorých skúšala včera.

A následne spozorovalo rozruch vzadu vľavo, a všimlo si, že vinníkom je Igor, ktorý sa zo všetkých síl snažil utajiť, že z práve z jeho tašky sa šíri príšerný smrad z dvojtýždňovej zabudnutej desiaty.

Dievčatko sa v duchu začalo smiať nad tým divadlom. „A týchto som sa bála? Z nich som mala takú trému?“ pomyslelo si. Po týchto zisteniach pochopilo, že na strach tu nebol nijaký dôvod.

„Nespi tu! Dáš si kakao? Nič si nejedla,“ začula zrazu hlas mamy nad sebou.

Dievčatko prekvapene otvorilo oči a pozrelo na mamu. To bol len sen? To zaspalo pri raňajkách? Všetko sa mu to len snívalo? Zostalo na chvíľu ohromené tým, čo práve zistilo. Potom však vyskočilo a vzalo si tašku.

Keď ho neskôr pani učiteľka v triede vyvolala, kráčalo ráznym krokom k tabuli. Zastalo a rozhliadlo po celej triede, po všetkých spolužiakoch. Zastalo pohľadom na Igorovi, ako sa čudne tváril pri pohľade do svojej aktovky. Usmialo sa a začalo recitovať.