Máš slobodnú vôľu? Tak prečo ju nepoužívaš?

Dievča si sadlo oproti vedme k stolu a začalo vážnu tému:

„Vedma, premýšľala som o zákone slobodnej vôle. Mám pocit, že je to s ním zložitejšie, ako by sa zdalo. Akoby mu ľudia dostatočne nerozumeli.“

„Veru máš pravdu,“ súhlasila vedma. „Niektorí ľudia čítajú o tomto zákone, hovoria o ňom, aj premýšľajú. Ale stále im uniká jeho podstata. Je to nesmierne dôležitý zákon. Povedala by som, že z pohľadu Stvoriteľa ten najdôležitejší. A predsa je po ňom celé roky šliapané, a to len preto, že niekto ho pochopil až priveľmi dobre – a zneužil to. Kedysi v dávnych dobách existovali mocné bytosti, ktoré sa zaoberali štúdiom Stvoriteľových zákonov aj Stvorenia ako takého. Ale nie pre dobro všetkých, ale len pre vlastné dobro. Pretože pochopili, že takto sa dajú svety ovládať. Že sa dajú ovládať po celé veky.“

„Ako toto prebieha – toto ovládanie?“ opýtalo sa dievča s veľkým záujmom.

„Tieto mocné bytosti, dožívajúce sa veku, ďaleko presahujúceho vek ľudí, zaviedli isté programy a techniky na Zemi, ktoré fungujú a zotročujú ľudstvo po celé veky. A týmto sa nedá len tak postaviť, či ich odhaliť a bojovať s nimi priamo. Toto nie je rovnocenný boj. Človek aj ľudstvo tu ťahajú za výrazne kratší koniec. Aj keď úroveň lásky a dobra mnohých ľudí je vysoká, toto nestačí, pretože stále podliehajú kontrole, keďže tomu nerozumejú,“ povedala vedma smutne.

„A máme proti nim vôbec nejakú šancu?“

„Práveže áno. Len spôsob, akým treba bojovať, je celkom iný ako priamy. Je to nenápadný boj, nazvala by som ho partizánsky. Je taký netradičný, že by to nikomu ani nenapadlo. Preto ti o tom chcem povedať. A tento boj je celkom postavený na zákone slobodnej vôle. Len ho treba absolútne pochopiť.“

„Tak mi to teda vysvetli. Ako je to s tým zákonom?“

„Je to takto. Ľudia si predstavujú, že tento zákon funguje v zmysle, že sa niekto slobodne rozhodne napríklad si kúpiť televízor, tak si ho kúpi. Alebo sa rozhodne niečím sa stať, tak sa stane. Alebo sa rozhodne oženiť – a ožení sa. Toto samozrejme platí, ale to nie je zďaleka všetko. Je to len zlomok toho, čo tento zákon obnáša. A práve tá omnoho väčšia časť je tajomnejšia a nebezpečnejšia pre ľudí.

Platí, že to, čím sa človek nezaoberá a nad čím nepremýšľa, je u neho plne riadené a spadá pod kolektívne vedomie a podvedomie. Nemá tu žiadnu šancu jednať inak, ako práve tak, ako mu ono prikazuje. Tu je slobodná vôľa tak obmedzená, že v určitých oblastiach nie je takmer žiadna.“

„Daj mi nejaký príklad. Lebo tomu až tak nerozumiem.“

„Napríklad vek človeka – tých priemerných 73 rokov, ktorých sa dožíva. Toto je celkom pekný príklad, kedy je človek plne riadený kolektívnym vedomím. Celé starnutie je proces, ktorý je ním riadený. Začína to už v detstve a len málokto tomu dokáže zabrániť. Niektorí tomu zabránili čiastočne, predĺžili si svoj vek, no už toto napovedá, prečo sa im to podarilo len obmedzene. Lebo tu nejde o to, aby človek niečo predlžoval alebo sa vôbec zamýšľal nad niečím takým, ako je vek. Človek by sa mal sústrediť len na jediné, na svoje telo a svoje bunky. Pretože bunka má dokonalú samoregeneračnú a samouzdravovaciu schopnosť. Netreba ju to učiť, ani jej pomáhať. Len tomu nebrániť. Tak prečo sa to teda nedeje?“

Dievča odpovedalo otázkou:

„Nie je to preto, že žijeme v znečistenom prostredí a v potrave konzumujeme jedy? A okrem toho žijeme stresujúce životy, tak sa nám tie bunky dokonale neobnovujú?“

Vedma pokrútila hlavou.

„Nie, to nie je preto. Tieto vplyvy sú len malým zanedbateľným dôvodom, ktorý by bol celkom eliminovaný, keby ten hlavný dôvod niekto pochopil a odstránil.“

„A aký je ten hlavný dôvod?“

„To, že človek spadá v oblasti ľudského veku plne do kolektívneho vedomia a podvedomia, ktoré niekto nastavil na tých spomínaných 70 rokov. Len to je ten dôvod. Pretože dokonalá bunka by si so znečistením, chorobami a podobnými problémami hravo poradila. Veď napríklad bunky pokožky a čriev sa obnovujú behom pár mesiacov, kostra sa obnoví za desať rokov, svaly za pätnásť rokov.“

„Tak prečo sa orgány neobnovujú?“

„Problém je v tom, že v bunkách sa na úrovni DNA začnú diať zmeny a replikácia nie je dokonalá, začnú sa vyskytovať chyby. To je vonkajší popis toho, čo sa deje. No v skutočnosti – na nehmotnej úrovni dal človek povolenie na starnutie. Pribúdajú vrásky a šediny, bunky starnú, lebo musia – podľa programu, ktorý bol vložený do ľudského podvedomia.“

„No ako s tým súvisí zákon slobodnej vôle?“

„Súvisí absolútne. Pretože len ten, kto toto pochopí, dokáže sa z tohto manipulačného programu kontroly vymaniť.“

„A to sa dá? Čo treba urobiť?“ užasnuto sa spýtalo dievča.

„V prvom rade okamžite prestať oslavovať narodeniny. Ak už niekto dovŕšil vek dvadsať rokov, tieto oslavy sú v skutočnosti oslavami starnutia a deštrukcie buniek nášho tela. A sfukovanie sviečok je krásna symbolika sfukovania si istej časti nášho života, jeho skracovania na náš vlastný príkaz – v rámci zákona slobodnej vôle.“

„Čože? Vedma, to už nemôžem ani len oslavovať narodeniny?“ zúfalo zvolalo dievča.

Vedma sa usmiala:

„Pravdaže, môžeš. Ale teraz už vieš, čo to v skutočnosti znamená, keď to robíš. Následkom sa nevyhneš.“

„A keď ľudia nebudú oslavovať svoje narodeniny, čo potom majú oslavovať?“

„Môžu oslavovať svoje úspechy, svoju radosť, keď sa im niečo krásne podarí. Oslavovať svoje šťastie alebo hoci aj bežný všedný deň. A pravdaže, malým deťom je vhodné tie oslavy robiť, no vo vyššom veku im treba vysvetliť, čo to celé znamená.“

Dievča sa na chvíľu zamyslelo a potom sa opýtalo:

„A ako je to s umieraním? Aj to je len program?“

„Také skoré umieranie, vo veku okolo 70 rokov, je skutočne len program. Táto doba by mohla byť oveľa dlhšia. Ale v každom prípade, duša má vždy vymedzený čas pre pobyt v istom tele, pretože po čase chce zase skúsiť niečo nové.“

„To je zaujímavé. No ešte mi radšej povedz o tej slobodnej vôli. Kde sú tie háčiky?“

„Dám ti príklad, na ktorom ti to vysvetlím. Šofér sadne do svojho auta a vydá sa na cestu. Po čase zistí, že si zabudol doma doklady od auta aj vodičský preukaz. Celú cestu myslí na to, kiežby ho nezastavili policajti, keď tieto doklady nemá, aby nedostal pokutu. A tu je ten problém. Nemusí na to myslieť ani celú cestu, stačí, že si to pomyslí jediný raz. A je celkom jedno, či ho zastavia, či nezastavia, či tú pokutu dostane alebo nie. Ide o to, že svojou myšlienkou dal povolenie na nehmotnej úrovni, že súhlasí s tým, že ho môžu kedykoľvek zastaviť policajti a môžu mu dať pokutu.“

„Ale veď o tom je presvedčený každý vodič, no nie?“

„Samozrejme, že áno. Ale kde sa toto presvedčenie vzalo? Kto dal akémukoľvek úradu tú moc, aby mohol o nás ľuďoch svojvoľne rozhodovať?“

„To netuším.“

„Ja to tuším. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, si toto uvedomiť, svoje rozhodnutie zmeniť vo svoj prospech a svoju moc si vziať späť. Aj keď sme to neboli v skutočnosti my, kto o tom rozhodol. My sme sa len hneď po narodení pripojili do kolektívneho podvedomia. A nasali z neho všetky tieto obmedzenia a príkazy.“

„Ale čo s tým, vedma?“

„Veď to hovorím stále. Uvedomiť si to, že javy, ktoré sa nám nepáčia v spoločnosti – platenie daní, príkazy a byrokracia, zložité potvrdenia a vybavovanie všetkého možného, úrady a ich požiadavky, kontrola všetkých aspektov nášho života, pseudo-voľby, hranice, pokuty, tresty, toto všetko my môžeme zrušiť.“

„Ale ako by to jednotlivec mohol zrušiť?“

„Iste nie tak, že oddnes prestane platiť dane. Toto nepôjde. On si prvom rade musí uvidieť, že súčasný stav nie je dobrý a že to takto byť nemusí. Uveriť tomu, že je to možné aj inak, že existuje spôsob, ako žiť slobodnejšie a šťastnejšie. Aj keď nie je ten spôsob dnes známy, tak sa musí v blízkej budúcnosti objaviť. Takto treba premýšľať. Akoby túžbou takúto možnosť vytvoriť alebo objednať. Človek sám v sebe si musí tieto veci pripustiť, že už nie je ďalej ochotný žiť takto, že s týmto stavom nesúhlasí. A tento svoj nesúhlas musí ako klinec zabiť do kolektívneho vedomia. To je celé.“

„A to bude stačiť?“ neverilo tomu dievča.

„Čo sa udeje, ak to urobí len takých tisíc ľudí? O tom sme už hovorili,“ odvetila vedma.

„Viem, týmto zasadia systému veľkú ranu.“

„A to bez toho, aby na fyzickej úrovni čokoľvek urobili. Nie je potrebné robiť revolúciu, ani sa postaviť na barikády. Potrebné je použiť naše právo – právo zákona slobodnej vôle, ktoré nám bolo manipuláciou a podvodom odňaté.“

„Takže ty tvrdíš, že niečo nie je v poriadku, keď ľudia musia platiť dane, hoci nikto tie dane v skutočnosti platiť nechce?“

„Presne tak. A to, že to musíme robiť, je dôkazom toho, že bol proti nám použitý zákon slobodnej vôle. Hoci sme si to ani nevšimli. A dnes je načase s tým niečo urobiť, pretože len málokto dnes už verí tomu, že energia vo forme peňazí, čo sa na tých daniach vyberú, je použitá v prospech ľudí. Aj zdanlivý prospech, napríklad investície do súčasného zdravotníctva či školstva, sú v skutočnosti len obnovovaním okov a reťazí otroctva, v ktorom žijeme.“

„A čo ľudia, čo nič neriešia a nad ničím sa nezamýšľajú?“

„Tí spadajú pod kolektívne vedomie absolútne a na svoju slobodnú vôľu môžu zabudnúť. Nemajú ju. Ak dnes niekto chce využívať právo človeka na slobodnú vôľu, tak si najprv musí uvedomiť fakt, že mu bolo manipuláciou odňaté a rozhodnúť sa vziať si ho späť.

Musím však ešte spomenúť strach. Táto nízka frekvencia ešte viac posilňuje a rozširuje možnosti odovzdávania svojej moci do rúk niekomu inému, nech je to už ktokoľvek. Preto je stále viac vyvolávaná, podporovaná a posilňovaná zo všetkých strán. Stačí si zapnúť večerné správy. A napríklad aj strach z toho, že niečo nedostaneme alebo o niečo prídeme, znamená jednoznačné potvrdenie a odsúhlasenie toho, že nad situáciou nemáme kontrolu my, ale iná moc. A takto odovzdávame denne tisíckrát nanovo svoju moc a vzdávame sa svojej slobodnej vôle – a to celkom dobrovoľne. A ani o tom netušíme. Mnohí si už všimli, že strachom priťahujú do života tie situácie, ktorých sa práve boja. Ale prečo sa toto deje, nad tým sa málokto zamyslel. Je to práve vďaka zákonu slobodnej vôle. Strach je ako priama pozvánka v rámci tohto zákona.“

„Daj mi ešte nejaký príklad. Taký globálny, čo platí pre celú planétu.“

„Napríklad sľubované kataklizmy a celoplanetárne katastrofy. Niekto ich dlhodobo plánoval ako kontrolné mechanizmy, čo zničia ľudstvo, keď sa priblíži k pochopeniu a odhaleniu podstaty. Lenže to nie je také ľahké urobiť. Ani keď temné sily vlastnia dokonalé deštrukčné technológie. Lebo potrebujú súhlas ľudí. A tento súhlas oni dostali a docielili len jediným spôsobom. A to je strachom ľudstva ako celku z týchto katastrof. Ľudia sami nevedomky vytvorili túto možnosť v budúcnosti, ako jednu z mnohých možností, čo sa môžu stať. Nielenže ju vytvorili, ale ju stále dotujú svojou energiou a podporujú svojím strachom z katastrof. A tento strach je ako plameň, ktorý niekto umelo rozfúkava a rozširuje.“

„Takže na toto my máme priamy vplyv?“

„Samozrejme. Vedomosť o tomto je kľúčová. Nenechať sa zastrašiť a dať rozhodne najavo, že si prajeme pokojný a radostný život na našej krásnej Zemi. Taký život, ktorý bude podľa našich najkrajších predstáv, taký si ho vytvorme. Máme na to mocný nástroj. A tým je naša slobodná vôľa.“ ukončila to vedma.