Dokonalá bunda

Kde bolo, tam bolo, žilo raz chudobné dievčatko. Bývalo s mamou a staršou sestrou v malom domčeku a žili veľmi skromne. Dievčatko nosilo takmer všetky veci po staršej sestre a hoci boli celkom pekné a čisté, neboli nové a už vôbec neboli moderné. A ono sa za ne veľmi hanbilo a preto bývalo často utiahnuté a príliš na seba neupútavalo pozornosť. Vlastne bolo ako taká sivá myška, nik si ho veľmi nevšímal.

Raz ráno bolo trochu chladno a mama vytiahla zo skrine akúsi jesennú modrú bundu po sestre, čo už mala na niektorých miestach vyblednuté farby. Chcela, aby v nej šlo dievčatko do školy. Dievčatko sa rozplakalo, no až keď mama odišla do práce. Nariekalo nad tou bundou a premýšľalo na tým, že do školy v nej v živote nepôjde, radšej zmrzne.

Vtom spozornelo, pretože sa pred ním objavilo malé jagavé svetielko. Bola to víla s trblietavými trepotavými krídelkami, ktorá pripomínala vážku.

„Prečo tu nariekaš?“ spýtala sa.

„Pozri sa na túto otrasnú bundu. V tomto mám ísť do školy? Všetci sa tam obliekajú tak krásne, sú bohatí, kúpia si oblečenie, aké len chcú, len ja musím nosiť – toto,“ ukázalo dievčatko smerom k stoličke, kde bola bunda prevesená.

Víla tam priletela a dobre si ju prezrela.

„Je staršia, to je pravda, ale vyzerá zachovalo.“

„Je nemoderná,“ povedalo dievčatko.

„Čo je to nemoderná?“ nechápala víla.

„Taká, čo sa dnes nenosí.“

„A prečo sa dnes nenosí? A predtým sa nosila a bola v pohode?“ víle to stále nebolo jasné.

„Čo na tom nechápeš? Je stará a nemoderná. A všetci ma budú ľutovať a budú sa odo mňa držať ďaleko, nikto sa so mnou nebude hrať, keď takto prídem do školy.“

„A nie je to tak trochu aj tvoja vina? Nebočíš náhodou od iných detí?“ spýtala sa víla.

„A čo ak aj bočím? Ty nevieš, ako zle sa tam cítim. Taká som úbohá.“

„Dobre, chápem,“ povedala víla. „Tak s tým niečo urobme. Tá bunda – urobme z nemodernej modernú.“

„To sa nedá. Ty tomu nerozumieš,“ nesúhlasne zašomralo dievčatko.

„Veru sa to dá. Tak sleduj! Máš nejaké korálky?“

Dievčatko prinieslo korálky a zopár ich spolu prišili na vyblednuté miesta na bunde. Potom im napadlo odpárať lemy z rukávov a vznikli tam malé strapčeky.

Dievčatko hľadelo na ten výtvor a krútilo hlavou.

„To je ale poriadne výstredná bunda. V takej do školy nemôžem ísť. To nezvládnem.“

„Ale ja mám také kúzlo. Posypem ti hlavu kúzelným prachom a na chvíľu budem v tvojej mysli, ty len pozoruj, čo sa bude diať. Ja všetko zariadim.“

„Čo zariadiš?“

„Uvidíš. No ešte si zober tie šperky, čo si sama vyrábaš.“

„Ale to sú len také drôtiky s korálkami, nie sú to ozajstné šperky,“ namietlo dievčatko.

„To je jedno. Zober si tie najkrajšie,“ víla priletela k šperkovnici a nejaké vybrala – náhrdelník aj prstienky.

Dievčatko sa vychystalo podľa pokynov víly, oblieklo si bundu na jednoduché šaty, víla zamávala rukou a vo vzduchu sa vytvorili zrniečka zázračného prachu. Nimi posypala hlavu dievčatka, aby mohla byť v jeho mysli. Dievčatko sa obulo a vyrazilo do školy. Cítilo sa zvláštne, pretože vo svojej mysli malo veľkú odvahu – čo mu dodávala víla.

Zrazu sa uvidelo kráčať k skupinke dievčat, ktoré boli najväčšie parádnice triedy. Samé bolo udivené spôsobom, ako kráčalo. Hlava hore, vystretá postava a úsmev od ucha k uchu. Nespoznávalo sa. Nieslo sa, ako keby malo na sebe minimálne kráľovské rúcho. Dievčatá spozorneli a zostali naň s úžasom hľadieť. Ono zastalo, ruky malo vbok a stále sa usmievalo.

„Čo to máš na sebe?“ opýtali sa dievčatá takmer zborovo.

„Moju novú bundu,“ odpovedalo dievčatko bez náznaku akejkoľvek neistoty.

„Nie je trochu čudná?“ spýtalo sa jedno z dievčat s náznakom pohŕdania v hlase.

„Nie,“ odvetilo dievčatko. „Je to bunda po mojej sestre a ja ju absolútne zbožňujem.“ A zakrútilo sa pred nimi ako modelka.

Dievčatko si uvedomilo, že toto všetko zaň robí víla, lebo ono by toho nebolo schopné.

Chvíľu zostalo ticho, no potom jedna zo spolužiačok povedala: „Je to naozaj super bunda. Takú som nikde nevidela. Kde sa dá zohnať?“

„Aj ja takú chcem,“ povedala ďalšia.

„Aj ja!“

„A tie šperky! Sú úžasné! Kde si ich kúpila?“ zaujímali sa zrazu všetky a obkolesili ju.

Dievčatko zostalo v údive stáť. Samo nechápalo, čo sa to tu vlastne odohralo. Vedelo, že bez vílinej pomoci by to celé dopadlo celkom inak. No teraz sa stalo nachvíľu hviezdou triedy – vďaka starej bunde, ktorú si ani nechcelo obliecť. No zrazu malo pocit, že tá bunda je dokonalá. A pochopilo jednu vec. Že, ak máš niečo, čo nie je podľa predstáv iných ľudí, možno ani podľa tvojich, no nedokážeš to ovplyvniť či zmeniť, je lepšie to prijať a urobiť z nevýhody výhodu. Z nedokonalosti niečo výnimočné. A za takú vec sa nehanbiť, ale naopak byť na ňu hrdý. Jej sa to práve podarilo.