Nemilovaná práca – najväčšie prekliatie človeka

Dievča sedelo večer pri ohni a premýšľalo o sebe. Bolo akési nespokojné. Nevedelo sa vyznať vo svojich pocitoch, tak sa len vŕtalo paličkou v žeravých uhlíkoch a neustále ich prehrabávalo sem a tam.

„Čo je?“ spýtala sa ho vedma, keď videla, že stále mlčí.

Dievča zodvihlo hlavu a pozrelo na ňu veľmi zamysleným pohľadom.

„Vedma, premýšľala som o sebe. Mám dobrú prácu, myslím si. Aj dobre zarábam. Občas ma baví, občas mi ide na nervy, ale som tam vcelku spokojná. Lenže akosi mám taký nedobrý pocit z toho, že takto mám teraz žiť niekoľko desiatok rokov. Že ma už akoby nič nečaká, len táto práca alebo nejaká podobná v kancelárii. Zdá sa mi to dosť bezútešná budúcnosť.“

Vedma pokývala hlavou, že rozumie. A začala:

„Ľudská práca, postoj k nej a spôsob, akým si ju ľudia vyberajú, o tom všetkom ti chcem porozprávať. Určité javy, čo vidíme naokolo, sú zdanlivo výsledkom prirodzeného vývoja ľudskej spoločnosti, ale v skutočnosti to vôbec tak nie je. Je to práve opačne. Neboli výsledkom vývoja, náhody ani ničoho podobného, sú riadené od samého počiatku istými silami zhora. A práve zdanlivo neškodné a akoby pre ľudskú spoločnosť nedôležité javy sú v skutočnosti absolútne kľúčové a fatálne. Pre toho, kto to riadi a pre toho, kto to vidí, hoci aj zdola. Jedným z týchto javov je, že ľudia vykonávajú prácu, ktorá im bola vnútená – systémom, rodičmi, životom, okolnosťami a ktorá ich nebaví. V najhoršom prípade ju doslova nenávidia alebo sa s ňou zmierili ako s nutným zlom, lebo nevideli iné východisko. Keď človek nemôže prirodzene robiť prácu, ktorá ho teší a baví, potom je toto ako zhubný a temný základ, deštrukčná podstata a na nej je vybudovaný celý systém ovládania a zotročenia ľudstva,“ povedala vedma.

„To ako myslíš? Že by bolo možné, aby každý robil to, čo ho baví?“ nechápalo dievča.

„Áno, to si myslím. A vo svete, do ktorého smerujeme, toto bude platiť takmer ako zákon,“ odvetila vedma.

„To chceš povedať, že by mohol platiť taký zákon, že človek môže robiť ako svoje zamestnanie len to, čo ho baví?“ prekvapene zvolalo dievča.

„Áno, len čo ho baví a teší. Iné práce nebude mať dovolené, lebo sú na škodu jemu a aj celku. Nikto mu, pravda, nebude nič zakazovať. No on sám si bude toho vedomý a bude sa tým riadiť.“

„No dobre, povedzme, že by to šlo. No ako by to mohlo byť také dôležité? Veď všetko funguje, každú prácu aj teraz niekto vykonáva, ľudia vytvárajú a vyrábajú veci a vyzerá byť všetko v poriadku.“

„Len zdanlivo vyzerá. Je za tým toto veľa, čo prispieva obrovskej negativite. Aj keby sme sa sústredili len na spôsob života tu v Európe, v našich podmienkach. Ani neviem, kde začať, toľko toho je. Existujú rôzne pracovné miesta a mnohé z nich v skutočnosti slúžia len na kontrolu a ovládanie ľudí. Tieto miesta v budúcnosti nebudú existovať. Keď ľudia pochopia, čo sú zač, postupne ich začnú rušiť. Už som hovorila o úradoch a inštitúciách, tých sa to týka predovšetkým. Ale takých zbytočných a nezmyselných miest a prác je v dnešnom svete veľa. V podstate samotný prehnitý systém vyvoláva situácie, že sú akoby potrebné. No keď sa začne ľudská spoločnosť naprávať a zvyšovať frekvenciu, začnú sa tieto situácie a javy vytrácať a tieto miesta a práce zmiznú. Nebudem ich tu menovať, je to zbytočné. Mnohí ľudia sami cítia a vnímajú, že ich pracovná náplň aj miesto, kde pracujú, sú celkom nezmyselné.“

„Je dosť desivé, ak niekto takto vníma svoju prácu. A rovnako ak pracuje niekde päťdesiat rokov a túto prácu neznáša,“ povedalo dievča.

„A práve toto sa vo veľkej miere deje. Taký nesmierne dlhý čas ľudia trpia prácou, ktorá im bola akoby osudom vnútená. A toto je výborný zdroj negatívnej energie, ktorú niekto veľmi potrebuje. Hovorila som o temných silách, čo ovládajú planétu. Ich hlavným zdrojom energie sú práve negatívne emócie ľudí. A takto to majú zabezpečené na dlhú dobu bez väčšieho úsilia, keď nastavili tieto podmienky v spoločnosti ľudí. Pretože to boli práve oni, kto toto celé vytvoril. Tento systém si chránia a podporujú ho, pretože pre nich by bola úplná katastrofa, keby sa ľudia začali zaoberať tým, čo ich teší a baví. Toto majú dovolené len ako koníček, aj to len niektorí. Tým menej šťastným zostáva už len to popíjanie v krčmách a sťažovanie sa na celý svet.“

„Prečo by to malo byť pre temnotu až také nebezpečné?“ spýtalo sa dievča.

„Pretože človek, čo robí to, čo ho baví, začína zvyšovať svoju frekvenciu. Ak dosiahne a dlhodobo udrží frekvenciu radosti, je celkom mimo matrix. Ovládacie programy na neho nefungujú, nie je viac manipulovateľný. Toto by bola pre temné sily úplná pohroma, keby sa začalo diať vo veľkom meradle. Vymklo by sa im to celé spod kontroly. A to len takou zdanlivou maličkosťou – ako je práca.“

„A to je jediný dôvod, prečo si to temní neprajú?“ spýtalo sa dievča.

„To nie je. Ešte je tu čosi dôležité. Oni sa dlhodobo snažia blokovať ľudské výtvory, obmedzujú nové technológie, utajujú patenty, odstraňujú geniálnych vynálezcov. Lenže ak by sa ľudia začali vo veľkom zaoberať tým, čo ich skutočne baví, stalo by sa to, že by sa tak exponenciálne zväčšil rozvoj a celkový rozmach ľudstva, prosperita a rozkvet ľudskej spoločnosti by bol obrovský. To si ani nevieš predstaviť, aký ďalekosiahly priaznivý dopad by to malo. Nastal by taký obrovský duchovný aj technologický vzrast, že by sa to už nedalo v týchto obmedzeniach a hraniciach udržať. Započal by doslova Zlatý vek ľudstva. A celý matrix by sa rozpadol na kusy,“ povedala vedma.

„A to len tým, že ľudia budú robiť, čo ich baví?“ nemohlo tomu dievča uveriť.

„Presne tým, moja. Len tento jeden krok k tomu stačí,“ pokývala vedma hlavou.

„Tomu sa mi nechce veriť, že by to bolo až také významné.“

„Je to nesmierne významné. Až kľúčové. A toto sa teraz postupne začne diať. Hneď, ako si ľudia uvedomia, že majú právo živiť sa tým, čo ich skutočne napĺňa. Aj keď k tomu výrazu živiť sa niečím by som sa tiež rada vyjadrila. Pretože to je celkom neprirodzený a nenormálny úkaz, že sa ľudia musia živiť prácou. Nech to vyzerá akokoľvek opodstatnene a logicky a nech to berú ako samozrejmosť, v skutočnosti je to len podsunutá „pravda“ od temnoty. V dávnych dobách toto neexistovalo, aby sa človek takto strašne obmedzoval,“ povedala vedma.

„Tomu nerozumiem. Veď nikto by nemal žiť na úkor iných. Teda nepracovať. Nie je to fér,“ povedalo dievča rozhodne.

„Ale myslíš si, že je vôbec v ľudských silách nepracovať? Je toto vôbec možné? V skutočnosti to možné nie je, len tento systém vytvára svojimi zásahmi a negatívnym ovplyvňovaním ľudí, čo sú akoby nepoužiteľní alebo trosky, čo len prežívajú a nič nerobia, nič netvoria, častokrát pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok, psychických chorôb alebo len obyčajnej beznádeje. Lebo toto nie je pre človeka prirodzený stav. V skutočnosti je pre človeka normálne – a tým myslím úplne každého človeka, do jedného, niečo robiť a tvoriť pre radosť sebe a tým aj pre iných. Lebo keď človek raz pocíti, aké to je, keď vytvorí niečo hodnotné pre iných a oni to ocenia, potom už nikdy s týmto neprestane. Pretože práve tento pocit mu prinesie veľké šťastie a spokojnosť. A práve po šťastí a spokojnosti túži ľudská duša najviac.“

„Ešte raz mi to vysvetli. Takže prečo sa tu nachádzajú ľudia, čo nerobia nič, berú sociálne dávky a žijú na úkor iných?“ spýtalo sa dievča.

„Títo ľudia sú len obete systému. Nič viac. Nemožno im to zazlievať. Akékoľvek negatívne emócie smerom k nim len prilievajú olej negativity do ohňa systému, čo z nej ťaží. A tento systém treba zmeniť. Pretože práve títo ľudia s ním nezmôžu nič. Len ten, kto vidí a pochopí súvislosti, len ten dokáže svojimi myšlienkami meniť kolektívne vedomie a podvedomie. To pochopenie je najdôležitejšie. No ľudia sú vedení k celkom inému zhodnoteniu situácie a vôbec nie sú schopní vidieť, že sa tu znova niekto s nimi zahráva. A podľa hesla rozdeľuj a panuj vytvára obetných baránkov len preto, aby práve na neho niekto neukázal prstom.“

„Ešte sa vráťme k tomu, že sa človek nemá živiť prácou. Lebo presne toto dnes platí. Počuješ to zovšadiaľ, že to tak je a musí to tak byť. Že je to tak správne,“ namietlo dievča.

„Vieš, na tomto svete je dostatok zdrojov, dostatok bohatstva, hodnôt, jedla a vôbec všetkého pre všetkých ľudí, čo tu žijú. Tým myslím celú planétu. Nie je pravda, že nedokáže toľko ľudí uživiť. V skutočnosti ich dokáže uživiť oveľa viac. Len to prerozdelenie a spôsob hospodárenia s týmito zdrojmi je chorý a zvrhlý a je v rukách niekoho, kto nemá s ľudstvom najlepšie úmysly. Toto sa však teraz začína meniť. V skutočnosti je jedna pravda, ktorá tu platí a mal by si jej byť vedomý každý. A to je verš z biblie o vtákoch nebeských. Hovorí o tom, že vtáci nebeskí nesejú, ani nežnú, ani nezhromažďujú do stodôl, no náš Otec nebeský ich živí. A či ľudia nie sú omnoho viac ako oni? V skutočnosti to znamená, že každý človek má právo na slušný život a všetko, čo v ňom potrebuje aj bez toho, aby čo i len prstom pohol. Lebo toto je podstata. Keď si toto ľudia uvedomia a týchto ľudí bude dostatok, potom nastane ten najväčší a najveľkolepejší rozmach ľudstva.“

„A čo by sa stalo, keby ľudia toto získali? Keby mali podľa zákona zabezpečené úplne všetko a to zadarmo? Zase by to podporilo len tých, čo sú leniví a nič nerobia.“

„Chápem, čo chceš povedať. No ja vidím ďalej ako väčšina ľudí. A hovorím ti, že ak sa človeku ukáže tá možnosť, že môže robiť čokoľvek, čo ho teší a baví a niečo vytvárať, hoci pre začiatok len pre seba a svoju rodinu, celá jeho lenivosť sa kamsi vytratí. A aj keby tu boli ľudia, čo budú dva tri roky doslova nič nerobiť a len tak sa bezcieľne motať, ak budú obklopení nadšenými ľuďmi, čo tvoria s radosťou a láskou, potom toto nevydržia dlho. Aj sami budú chcieť ten pocit zažiť. Je to pocit naplnenia a radosti z dobre vykonanej práce. Pocit, keď ich prácu niekto iný ocení a pozitívne ohodnotí.“

„Asi si priveľký idealista, vedma. Ja si to nemyslím,“ povedalo dievča skepticky.

„Ja nie som idealista. Ja viem, aká je vnútorná podstata človeka. Aká je podstata jeho duše. A tou je tvorivosť. To je celkom v každom človeku, len u mnohých je zablokovaná a uzavretá. No toto sa dá odblokovať. Ak sa vytvoria tie správne podmienky, potom sa to znova v človeku obnoví.“

„Aj u niekoho, kto má napríklad šesťdesiat rokov a doteraz nevie, čo by ho vlastne bavilo? Ak nič také nemá?“

„Áno, aj u takého človeka. Len to bude ťažšie ako u malých detí,“ vysvetlila vedma.

„A ako by sa to celé rozvinulo u ľudí? Veď mnohí naozaj netušia, čo ich baví. Nikdy sa nad tým nezamysleli. A ak, tak nie v súvislosti s budúcim povolaním.“

„Veď to je práve tá najväčšia chyba. Je to najväčšie zlyhanie školstva, že sa po tomto nepátra. Hoci práve toto by mala byť tá najdôležitejšia úloha vzdelávania. Učiteľ si musí byť vedomý toho, že aby sa vôbec nejaké vzdelávanie mohlo začať, potrebuje zistiť, v čom je jeho žiak dobrý, k čomu inklinuje. Doslova to vydolovať z jeho duše. Pretože každý jeden človek je v niečom dobrý, niekedy až výnimočný v určitom smere. Každý má nejaký talent, nejaké nadanie, schopnosti, len ich treba objaviť. Ak nie sú viditeľné a ľahko spoznateľné, to neznamená, že tam nie sú. Len to, že treba dôkladnejšie hľadať, aby sa objavili. Niekedy je to veľmi skryté alebo zdanlivo bezvýznamné, či nepoužiteľné. No ak učiteľ vie, ako hľadať, tak to objaví. A pomôže žiakovi uvedomiť si jeho dar.“

„Ako by to mohol zistiť?“ spýtalo sa dievča so záujmom.

„Najjednoduchší spôsob je sledovať malé deti, ako sa hrajú. Už toto je veľmi veľa napovedajúce. Potom rôznymi hrami, rozprávkami a hovorením o všetkom možnom práve v tomto mladom veku sa každý prejaví. Treba deťom dávať otázky. A sledovať, čo odpovedajú. Alebo aj neodpovedajú. Už vo veku okolo päť rokov je možné odhaliť, k čomu inklinuje duša tohto mladého človiečika. Dá sa rozpoznať často aj obrovský talent, ktorého objav bude prospešný nielen pre toto dieťa, ale dokonca aj pre ľudstvo ako celok. Pretože ak sa mu dostane podpory a vhodného vzdelania, jeho kreativita v danej oblasti sa rozletí do nebies. Je v najvyššom záujme celej spoločnosti hľadať tento talent a potenciál v našich deťoch.“

„Ale dnes sa toto nedeje. Nikto sa nezaujíma o to, či má alebo nemá dieťa talent. Iba ak výnimočne. Možno pri viditeľne nadaných deťoch alebo pri nadpriemerne inteligentných, či tých, čo sa dobre učia,“ povedalo dievča.

„No ani pri takých deťoch nejde vždy o ich talent a túžbu duše. Pretože často sú nadané akoby na všetko, tak sa tým už nikto hlbšie nezaoberá. Niekto mu povie, že bude lekárom alebo právnikom ako dedko a už ho programujú k určitému povolaniu. Toto sa deje často.“

„Pri tých, čo sa učia zle, je to ešte horšie. O tých si často všetci, vrátane ich rodičov, myslia, že nemajú talent na nič a môžu byť radi, ak ich vôbec niekto zamestná v nejakej manuálnej práci,“ povedalo dievča smutne.

„Áno, toto je veľmi zlé. Ak si vezmeme takého chlapca, čo ledva prechádza z viacerých predmetov už na základnej škole, u neho nikto nepredpokladá nijaký talent. Jedine ešte na šport. No ak nie je dobrý ani v tom, tak sa nad ním už v tomto veku zlomí palica. Rodičia ho dajú na nejakú odbornú školu a on je celý svoj doterajší život presvedčený, že sa na nič nehodí. A práve takýto chlapec rozmnoží rady ľudí, čo budú celý život robiť prácu, ktorá ich nebaví. Môže sa s ňou síce zmieriť a brať ju ako nevyhnutné zlo, no šťastie ho tam nečaká.“

„A čo sa s tým dá robiť?“ spýtalo sa dievča.

„Práve iným prístupom učiteľa v škole sa dá toto celé zmeniť. Ak niekto, kto sa nenechá ovplyvniť a odradiť povrchným dojmom z tohto chlapca a bude hľadať a pátrať a doslova vydoluje z jeho duše niečo, čo bolo doteraz skryté a tajomné. Aj keby to malo byť zdanlivo bezvýznamné. Napríklad že tento chlapec je výborný poslucháč. Že dokáže s plnou pozornosťou počúvať príbehy iných, že nikdy nezaspí pri rozprávke, keď ešte nie je porozprávaná do konca.“

„Toto nevyzerá ako nejaký dar,“ namietlo dievča.

„Ale je to dar! V dnešných časoch celkom vzácny. Byť dobrým poslucháčom je cenné v akýchkoľvek časoch.“

„Ale čo ak sa tam nič nenájde, vôbec nič, v čom by bol dobrý. Čo potom?“

„Ešte je tu iná možnosť. Pátrať po tom, čo sa mu páči. Lebo skutočne to môže byť mladá duša, čo ešte nemá veľa nažité a teda ani nejaké výrazné talenty. Ale určite má niečo, pri čom sa mu rozžiaria oči. Čo sa mu páči, hoci to nevie robiť alebo tomu nerozumie. Ak je tým fascinovaný, priťahuje ho to a láka vyskúšať. Aj toto je cesta. Pretože takúto zručnosť alebo znalosť sa tento chlapec dokáže so správnymi učiteľmi naučiť. Lebo veľmi chce. A pokiaľ títo budú k nemu pristupovať správne, vysvetlia mu to práve tak, ako to potrebuje, tak sa môže stať naozaj čímkoľvek.“

„No dobre. Tak by každý robil, čo ho baví. No kto by robil všetky tie nepríjemné a ťažké roboty? Na tie by sa potom nikto nehrnul.“

„To nie je pravda. Pretože ľudia sú takí rozdielni. Ani si nedokážeš predstaviť, čo je pre niektorých radosť robiť. Vždy sa nájdu takí, čo majú radi aj fyzickú a manuálnu prácu. Aj ťažkú prácu, pretože na to majú potrebnú fyzickú silu a nevadí im to. Ale je pravda, že väčšinu ťažkej práce ľudí by mali nahradiť stroje. Aj v tejto oblasti nastane veľký rozkvet. No sú práce, kde sa nedá stroj použiť a túto budú musieť robiť ľudia. No vo svete, kde budú všetci tvoriť s radosťou, bude taká nádherná a žiarivá energia, že mnoho ľudí bude motivovaných a doslova s radosťou pôjdu robiť práve tie menej atraktívne práce len z čistej lásky k ľuďom. Je to niečo ako služba alebo poslanie. Toto napríklad dnes robia zdravotné sestry alebo opatrovatelia starých ľudí.“

„A čo ťažká fyzická práca?“ spýtalo sa dievča.

„Dnes sú mnohí muži nútení robiť veľmi ťažkú fyzickú prácu osem aj viac hodín denne. A tým veľmi trpí ich chrbtica a kĺby a celkovo si poškodzujú zdravie. Toto by sa tiež malo zmeniť. Bolo by veľmi dobré, keby sa tieto práce medzi ľudí rozdelili. V budúcnosti to tak aj bude. Pretože ľudia si uvedomia, aká je ťažká manuálna práca dôležitá pre každého muža.“

„Akože pre každého?“ nechápalo to dievča.

„Celkom pre každého. A potom sa táto práca prerozdelí. A každý muž bude mať možnosť dve hodiny denne hoci aj každý deň stráviť ťažkou fyzickou prácou pre celok. Toto bude mať na mužov veľmi blahodarný vplyv. To sa nedá ani len porovnať s tým, keď cvičia v posilňovniach. Pretože tu budú mať ohromný pocit dobre vykonanej a tiež dobre viditeľnej práce v hmote. A nastane veľký rozkvet mužskej energie, keď si toto muži uvedomia a začnú to robiť. Pretože toto mnohým chýba a doslova im to rozleptáva dušu.“

„To myslíš prácu ako napríklad dláždiť chodníky?“ spýtalo sa dievča neveriacky.

„Napríklad. Akákoľvek práca v stavebníctve je dobrá. Každému mužovi by som dopriala, aby si toto skúsil. Len je dobré, ak výsledkom bude celkový prospech všetkých ľudí. Lenže to sa musí ešte veľa vecí zmeniť, aby toto nastalo.“

„A čo bežná práca v domácnosti?“

„No tá bude čo najviac zjednodušená. Pre ženy to už nebude také náročné, pretože tu nastanú isté zmeny. Opäť sa začnú spájať rodiny a komunity, ľudia budú vo všetkom spolupracovať a pomáhať si. A budú robiť veci pre širší okruh ľudí a práce sa prerozdelia. A napríklad ak varila jedna žena denne obed pre svoje dve deti, tak v pohode ho raz za čas uvarí pre desať až pätnásť detí z celého susedstva. Potom už nebudú ženy také preťažené a unavené. Získajú takto čas pre seba alebo čas, kedy sa môžu venovať deťom. Pretože v rámci komunity sa tiež vyformuje, čo kto rád robí a v čom je dobrý. Ak sa tu nachádza napríklad žena, čo je rodený animátor, pre ňu nie je problém zabaviť aj viac detí, ako len svoje dve. A ešte ju to aj baví. No pre inú ženu toto môže byť ťažké, až nadľudské úsilia získať si dlhšiu pozornosť hoci aj vlastných detí.“

„A čo učitelia, vedma? Kto by mal byť učiteľ?“

„Skutočný učiteľ môže byť hocikto, kto niečo vie. Vo svojej oblasti môže mať žiakov a môže ich učiť. Dnes to vidíš na internete. Sú tam videá od ľudí, čo nemajú pedagogické vzdelanie, no keď si pozrieš ich náučné video, zistíš, že majú prirodzený pedagogický talent. A práve takíto ľudia ho v sebe objavia a budú mať aj najviac žiakov. Vzdelávanie budúcnosti bude o týchto učiteľoch, pretože ľudia sa budú chcieť učiť niečo nové a budú vyhľadávať len tých najlepších, čo vedú rôzne kurzy, pretože to, čo sa budú chcieť naučiť bude najvyššia túžba ich srdca. A toto sa budú učiť poriadne a poctivo. S povinnou školskou dochádzkou to nebude mať nič spoločné, pretože táto už stratí opodstatnenie. Rovnako ako to nebude súvisieť s vekom. Akékoľvek vzdelávanie bude prirodzené v akomkoľvek veku. A nikto sa nebude čudovať, ak na hodiny hry na husle príde osemdesiatročná babka.“

„Ach, vedma, toto je prekrásny svet. Ja už ho vidím, akoby tento obraz už bol predo mnou celý žiarivý a jasný. Tá budúcnosť o ktorej hovoríš, snáď sa naozaj niekedy stane. Čo ak sme si to vymysleli? Možno to ani nie je reálne.“

„Bude to reálne, ak sa nájde dostatočný počet ľudí, čo si toto budú priať. Ak tomu uveria, že ľudia majú šancu aj na šťastný život v spokojnosti a harmónii, kde môžu pracovať pre seba a aj pre celok svojimi schopnosťami, fantáziou a svojou tvorivou silou, tak sa svet zmení. Ľudia majú v tomto obrovský potenciál. Ja to viem,“ povedala vedma.