Fotka od Lubov Lisitsa z Pixabay
Dievča pomáhalo vedme v záhrade vyberať zeleninu. Odkrútením odtŕhalo vňate mrkvy a cvikle a veľmi ho to bavilo. Páčila sa mu táto čerstvo vybratá zelenina a tešilo sa, že vyrástla taká veľká. Veď ju celé leto pomáhalo vedme zavlažovať, takže malo na tom svoje zásluhy.
„Vedma, povedz mi niečo viac o tom školstve v budúcnosti. Aké by mohlo byť?“ spýtalo sa odrazu.
Vedma sa usmiala a pokývala hlavou.
„Viem, aké to bolo kedysi vo veľmi dávnej minulosti. A k niečomu podobnému sa teraz približujeme. Všetko bude iné ako je teraz. Vzdelávanie v budúcnosti prejde takou transformáciou, že bude na nepoznanie. Všetko sa zmení k lepšiemu. Bude to síce celoživotný proces, ale ja by som sa teraz chcela zamerať práve na deti. Pretože ich vzdelávanie bude natoľko odlišné, že si to nikto ani len nedokáže predstaviť.“
„A čo bude iné?“ spýtalo sa dievča so záujmom.
„Začnime tým prostredím. Nebude to prebiehať v školách, aj keď isté priestory na to vyhradené budú existovať. No nebudú to klasické školy a nebude sa tam chodievať denne. Vyučovací proces bude celkom flexibilný, to ešte vysvetlím. Ale pre začiatok, na jedného učiteľa bude pripadať maximálny počet žiakov dvanásť, ani o jedného viac. Menej môže byť, no viac nie. Všetci budú sedieť v kruhu. Toto je dôležité, pretože sú si rovnocenní, nie sú ničím oddelení, všetci na seba dobre vidia a ideálne sa im navzájom komunikuje. Často bude vyučovanie prebiehať v prírode, najlepšie niekde, kde budú všetci sedieť na zemi na tráve. Toto bude napomáhať vzdelávaniu a keby si to niekto vyskúšal, pocítil by ten rozdiel – sedieť v lavici v triede alebo sedieť vonku v tráve v kruhu. Tu bude vylúčený akýkoľvek stres alebo nepohodlie. Všetci sa budú cítiť dobre a budú mať neustále vysokú frekvenciu.“
„A čo ich bude ten učiteľ učiť?“ spýtalo sa dievča.
„On ich v skutočnosti nebude učiť nič,“ odvetila vedma.
„Akože nie?“
„Celé to bude prebiehať inak. Bude to vzdelávanie, ale nie klasické učenie, ako ho poznáme dnes. Dôležitý je začiatok. To, čo sa udeje ešte predtým, než sa dieťa začne vzdelávať. Minule som hovorila o tom, že každý má nejaký dar, nejaké nadanie či schopnosti alebo túžby a týmto smerom by sa mala raz uberať jeho budúca práca. Takže budú existovať ľudia, ktorí majú jasnovidecké či iné psychické schopnosti, ktorí budú tráviť čas s malými deťmi vo veku okolo štyri až päť rokov, aby z ich správania a hrania sa vypozorovali isté danosti a talenty duše, častokrát pochádzajúce z minulých životov.
Je tu istý predpoklad, že mnohé z tých detí, čo sa rodia práve teraz, sú veľmi staré duše, ktoré majú obrovské zažité skúsenosti a vedomosti z minulých životov. A hoci ich spomienky sú zahmlené a nepamätajú si ich, aj tak majú tieto vedomosti niekde vo svojej pamäti uložené. Hoci sa k nim nedá dostať automaticky a ľahko, to neznamená, že tam nie sú a že sú celkom nedostupné. Práve naopak. Ony sú dostupné a je veľká škoda, že dnes tieto znalosti, napríklad technológie pradávnych dôb, nikto v týchto deťoch nepredpokladá a nehľadá. A dvere k nim sa súčasným spôsobom vzdelávania celkom zabuchnú, pretože dieťa je nútené prijať všetky dodnes zistené ľudské vedomosti ako absolútne pravdy. Ale toto nie sú pravdy, mnohé teórie sú mylné, klamné, chybné alebo neúplné a na týchto „pravdách“ sú založené celé dnešné vedné odbory. No kto nájde všetky tieto chyby a omyly, keď o nich nikto netuší a ani ich nikto nehľadá?
Dnes, keď dieťa povie v škole iný názor, ako je ten všeobecný, tak je zahriaknuté, zosmiešnené alebo aj agresívne napadnuté a to samotnými učiteľmi. Prinajlepšom je mu pripomenuté, že si to môže akurát tak myslieť, ale nemal by to prezentovať nahlas a verejne. Aj vo vedeckých kruhoch sa svojich „právd“ držia zubami-nechtami, a ak im niekto siahne na ich „istoty“, tak sa veľmi zúrivo bránia. Takýchto rebelských jedincov často zo svojho kruhu doslova vyhodia. A nechcú o nich ani počuť. Nebudú s nimi diskutovať a keď v určitom vednom odbore usporiadajú kongres, tak ich tam nepozvú. Aby náhodou nepovedali niečo inak, niečo, čo sa do ich zaužívaných teórií nehodí. Takto to funguje dnes a toto sa musí celkom zmeniť,“ povedala vedma.
„A čo by teda bolo správne? Aby takéhoto buriča a reformátora na ten kongres pozvali?“ spýtalo sa dievča.
„Pravdaže. A tiež aby ho vypočuli s otvorenou mysľou a otvoreným srdcom. Aby s ním diskutovali. Kládli mu otázky, zaujímali sa o to, prečo pochybuje, prečo si myslí niečo iné. Možno by práve spolu k niečomu významnému dospeli. Možno by sa im dokonca podarilo dokázať mu, že sa mýli. Aj taká možnosť tu je. V budúcnosti sa dočkáme toho, že nad obrovským egom vedcov zvíťazí všeobecné blaho ľudstva a samotní vedci budú prekvapení tým, čo sa bude diať,“ ukončila to vedma.
„No vráťme sa k tým deťom. Hovorila si, že niekto sa bude zaoberať tým, aký je ich skrytý talent, ich schopnosti, ktoré siahajú až do minulých životov,“ vrátilo sa dievča k téme.
„Áno, takto sa to bude diať. A jasnovidní ľudia, ktorí budú vykonávať túto veľmi dôležitú prácu budúcnosti, potom vytvoria určité skupinky veľmi podobných detí, ktoré sa budú vzdelávať v určitom jedinečnom smere. Budú to akési krúžky. Ale to neznamená, že sa už nestretnú s inými deťmi, pretože takýchto krúžkov budú mať viacero. Ale nie priveľa, naraz stačí aj takých päť. A to sa dá časom meniť, podľa potreby. Aj podľa túžby dieťaťa, niekedy bude stačiť v jednom období aj jediný krúžok.“
„To znamená, že veľmi podobne zamerané deti s podobným talentom sa stretnú v kruhu a budú sa učiť spolu?“ spýtalo sa dievča.
„Presne tak. No k tomu učeniu. Vezmime si príklad, že budeme mať krúžok detí, zameraných na biológiu a učiteľ začne tému fotosyntézy. A týmto deťom sa doslova rozžiaria oči. Predstav si, že všetky tieto deti budú nadšené a budú sa tešiť na to, k čomu všetkému sa môžu dostať. K akým znalostiam, vedomostiam a múdrostiam. Pretože oni sa môžu rozprávať o fotosyntéze, no nikdy nie v tom zmysle, že by všetko to, čo o tom dnes ľudia vedia, bola absolútna pravda. Práve naopak. Vždy sa im bude predkladať jestvujúce poznanie len ako jedna z možností, k čomu zatiaľ ľudstvo dospelo. No budú vyzvané k tomu, aby toto spochybnili, vyvrátili alebo naopak dokázali, že je to skutočne tak. Takto budú tie deti vedené od samého začiatku. A to možno ešte v čase, keď nebudú ani vedieť čítať a písať. Pretože tu nie je zámer, aby sa čo najrýchlejšie naučili tie dnešné takzvané pravdy a dnes uznávané vedecké teórie, práveže bude oveľa lepšie, ak si ich ani nebudú vedieť prečítať.
A potom sa stane niečo veľmi dôležité. Po pár hodinách hovorenia o určitej téme im učiteľ zadá konkrétne otázky. A pošle ich preč, aby premýšľali. A oni sami musia nájsť na tieto otázky odpovede. A to nie z kníh alebo z internetu. Ale zo svojho vnútra. Alebo zo svojej minulosti, ktorá ďaleko presahuje tento ich terajší život. Deti budú samé so sebou, kým nenájdu tieto odpovede. Budú mať dostatok času. Môže sa im to aj nepodariť. Možno neobjavia a nenájdu vôbec nič. No je vysoko pravdepodobné, že aspoň jeden či dvaja z tohto krúžku prídu na samotnú podstatu skúmanej problematiky. A rozlúštia tajomstvo fotosyntézy a získajú niečo, čo bolo doteraz skryté a ľuďmi nepochopené.
A potom sa krúžok znova stretne. Vysvetlia tam svoje zistenia a učiteľ pochopí, že sa stalo niečo výnimočné. Bude počúvať so zatajeným dychom, pretože on to pochopí. Deťom sa podarilo spojiť sa so spomienkami duše a objaviť niečo mimoriadne. A to je len jeden jediný príklad. No takých budú tisíce.“
„A čo sa stane potom?“ spýtalo sa užasnuté dievča. „Veď to bude objav, čo si nemôžu nechať pre seba, hoci sú to malé deti.“
„Veď si ani nenechajú,“ usmiala sa vedma. „Potom budú žiaci vyzvaní, aby na tom pracovali, zamysleli sa a vytvorili projekt. Ak to niekoho zo spolužiakov nadchne, tak sa k nim môže pridať. A keď to budú mať celé hotové, dostanú príležitosť to celé odprezentovať pred vedeckou obcou. A skutoční vedci a odborníci v tejto oblasti si z veľkým záujmom a veľkou pozornosťou vypočujú deti a nebudú sa tváriť povýšenecky ani nadradene, pretože si nebudú celkom istí, koho to vlastne majú pred sebou. Pretože práve pred nimi môže stáť mudrc dávnych čias, hoci v detskom tele.
A tieto deti s otvoreným kanálom k Božskému vedeniu sa môžu dostať k takým informáciám, že títo vedci zostanú z toho stáť v nemom úžase. A potom budú mať možnosť s mladým géniom opraviť svoje teórie alebo ich doplniť či pozmeniť. Možno dokonca celkom zrušiť a priznať si, že žili celý čas v omyle, lebo to bolo celé inak. Nehovorím, že je to tak aj v prípade fotosyntézy. Môže byť a nemusí. To ukáže až budúcnosť.“
„To vyzerá, že sa k deťom bude pristupovať tak, ako by od začiatku vedeli. Nie ako k niekomu, kto nevie a treba do neho tie vedomosti naliať,“ poznamenalo dievča zamyslene.
„Áno, povedala si to presne. Terajší pokrok a vývoj je týmto tak negatívne ovplyvnený, je zabrzdený a spomalený. A to si ľudia myslia, že je veľmi rýchly a všetko napreduje. Ale rozhliadni sa. Ako žijú ľudia? Aká je kvalita ich života? Mala by sa stále zlepšovať a zvyšovať. No je to tak? Pozri sa na voľný čas ľudí, koľko ho majú, na ich telá, na zdravie, na ich stravu, prostredie, ekológiu a povedz mi, v ktorých z týchto oblastí sa kvalita zvyšuje?“ spýtala sa vedma.
„Vyzerá to, že ani v jednej. Práve naopak. S nárastom technológií sa to stále viac zhoršuje. Nemalo by to tak byť,“ povedalo dievča smutne.
„To nemalo. A ani to tak nebude. No ľudia to musia uvidieť a vo svojej duši si priať zmenu k lepšiemu. A potom tá zmena príde a prinesie skutočné zlaté časy ľudstva. Transformáciou vzdelávacieho systému celý tento proces začne.“
„Ten prístup k deťom bude veľmi zvláštny. Až mi je ľúto, že ja toto už nezažijem,“ vzdychlo si dievča.
„Deti budú citlivo a jemne vedené, podporované v samostatnom a nezávislom myslení, v nadšenej a oduševnenej kreativite, povzbudzované a motivované len čistou radosťou z celkového prospechu všetkým ľuďom. Ich potenciál sa rozvinie naplno, pretože v tom budú vo všetkých smeroch podporované. Bude sa tu zohľadňovať ich individualita, ich osobné potreby a požiadavky, ich temperament aj schopnosť pracovať v tíme. A celkom všetky deti budú vedené k umeleckým prejavom a to v akomkoľvek smere. Bude rozvíjaný ich hudobný talent, pretože to síce tak nevyzerá, ale ten má úplne každý človek. V súčasnosti je dosť často zničený v ranom veku, keď si dieťa na hodine hudobnej výchovy vypočuje vetu, že nevie spievať alebo že spieva falošne. Toto je absolútne nepochopenie a fatálny omyl.“
„A čo ak naozaj nevie spievať?“ spýtalo sa dievča.
„Predstav si, že by si namiesto vety: ty nevieš spievať, radšej už nikdy nespievaj, vypočul vetu: som presvedčený o tom, že to dokážeš aj lepšie, ja to tam počujem. Pretože spev je veľmi dôležitý. A tiež hudba. A to pre každého človeka. Tá správna frekvencia zvuku môže napomáhať aj učeniu, aj udržaniu bdelej pozornosti pri vyučovaní. Toto sa dnes vôbec nevyužíva. Mnohí o tom ani netušia.“
„Je umenie až také dôležité?“ spýtalo sa zrazu dievča.
„Nesmierne dôležité. Umeleckým predmetom bude pripisovaná rovnaká, ak nie väčšia dôležitosť ako iným, napríklad prírodným vedám,“ povedala vedma.
„A to sa nebudú učiť všetci to isté?“ spýtalo sa dievča.
„Samozrejme, že nie. Odbory a predmety, ktoré nie sú pre konkrétneho človeka zaujímavé a nebavia ho, tými sa zaoberať vôbec nemusí. Veď tu budú iní, čo sa z nich budú radovať a vzdelávať sa v nich s nadšením. Každý sa naučí len absolútne základy, aj to hravou a zábavnou formou. Ak pocíti potrebu alebo túžbu po nejakom vzdelaní, tak dostane príležitosť bez toho, aby tu robil nejaké testy alebo talentovky. Ak sa objaví túžba duše, tá samotná stačí na to, aby túto príležitosť dostal. Nie iba tí najlepší, ale všetci, čo budú chcieť.
A tiež bude možné toto štúdium zanechať, ak po čase dieťa zistí, že ho to vlastne až tak nebaví. Učiteľ sa s ním porozpráva, vypočuje si jeho dôvody, pokúsi sa ho presvedčiť, aby predsa ešte vydržal a snažil sa. No ak dieťa trvá na tom, že toto nechce, potom mu to nikto nebude vyčítať. Čo sa takýmto spôsobom deti naučia, to už nikdy nezabudnú. Bude v ich najvyššom záujme sa predmet, o ktorý sa zaujímajú, naučiť čo najlepšie a presne takto sa to bude diať. A preto nebude potrebné deti skúšať alebo hodnotiť. Toto celkom odpadne. Mimochodom, učiteľ bude presne vedieť, aký stupeň vzdelania deti dosiahli, aj bez skúšania. Ak niektoré dieťa bude napredovať rýchlejšie ako iné, môže potom pomáhať svojim spolužiakom alebo aj krúžok opustiť a nájsť si nový.“
„Takže sa vôbec nebudú robiť skúšky?“ užasnuto sa spýtalo dievča.
„Nie. Pozri sa na to, ako je to dnes. Ľudia prejdú skúškami, no väčšinu následne aj tak zabudnú. To že majú nejakú skúšku, ešte v nijakom prípade nezaručí, že to aj naozaj vedia. Alebo že im táto vedomosť následne z pamäte nevyšumí. A to v akomkoľvek odbore.“
„Tak potom odpadne aj stres a strach z hodnotenia a skúšok,“ poznamenalo dievča.
„Samozrejme. Toto neprospieva nikomu a ničomu. Deti si ani nebudú vedieť predstaviť, aké to bolo v minulosti. Nebudú vôbec poznať stres. Okrem toho je tu vylúčené, aj aby boli deti preťažené. Pretože každý bude mať len toľko, čo sám unesie a celé vyučovanie bude prebiehať na frekvencii radosti.“
„Čo to znamená?“ spýtalo sa dievča.
„Že dieťa sa nebude vedieť dočkať rána, aby už mohlo ísť na svoje hodiny. A toto bude bežný jav,“ vysvetlila to vedma.
Dievča, ktoré si spomenulo na svoje raňajšie bolesti brucha, keď kedysi samé chodilo do školy, zostalo len nemo pozerať a nezmohlo sa na slovo.