Dá sa zastaviť čas?

Dievča si prisadlo k vedme na lavičku a zahľadelo sa na ňu. Vedma sa usmiala, už tušila, že zasa príde nejaká otázka.

„Vedma, hovorme o čase. Ľudia sa stále niekam náhlia. Nič nestíhajú. Čas im uteká strašne rýchlo, akoby letel. Mnohí vravia, že sa akoby zrýchľoval. Ako to je? Zrýchľuje sa čas?“

„Nie, nie je to časom. Je to tým, že sa zvyšuje frekvencia planéty, tak to potom takto ľudia pociťujú. Ale nemuseli by, keby pochopili, čo je to vlastne čas. Čas v skutočnosti existuje v 3D realite len ako ilúzia. Je tam niečo ako minulosť, ak sa pozrieme dozadu, niečo ako budúcnosť, ak sa zahľadíme dopredu. Ale medzi týmito dvoma ilúziami je to jediné skutočné, čo človek má a to je prítomný okamih. V skutočnosti toto jediné má človek k dispozícii. Tú večnú prítomnosť. Nech to už vyzerá akokoľvek.“

„A ako je to potom s tým časom?“ spýtalo sa dievča.

„Každý človek v tejto realite dostal niečo veľmi cenné. Je to len jeho vlastné a nepatrí nikomu inému. A to je jeho časo-priestor,“ povedala vedma.

„Ako to? To akože aj ja mám svoj?“ nechápalo to dievča.

„Presne tak. Máš svoj vlastný časo-priestor. A s ním si môžeš robiť, čo len chceš. Pravda, v rámci istých obmedzení, o ktorých ti poviem,“ odpovedala vedma.

„Ale ako by som mohla, keď o tom ani neviem,“ namietlo dievča.

„No o to práve ide. Ľudia toto nevedia. V školách sa to neučia. Nevedia, že so svojím časom si môžu manipulovať. Lebo ich čas je to niečo, čo im patrí. Samozrejme sa nikto neponáhľal im to vysvetliť a poučiť ich o tom. Pretože ten časový stres, čo je teraz uvrhnutý na celé ľudstvo, hlavne v západnom svete, je pre temné sily, čo tu vládnu, veľmi nápomocný a pohodlný stav a sami ho medzi ľuďmi všetkými prostriedkami vyvolávajú. No ľudia majú šancu sa z toho dostať, keď si uvedomia, čo je čas zač. Že sa dá naťahovať a skracovať, podľa potreby.“

„A to akokoľvek?“ spýtalo sa dievča s úžasom.

„To zasa nie. Pretože je tu kolektívne vedomie a podvedomie, v ktorom sú určité schémy ohľadom času naprogramované a toto sa obyčajnému človeku nedá obísť. Musí jednať v rámci týchto obmedzení. Ale aj tak má svoje možnosti. Povedala by som, že do takých 30-40% si vie ten čas sám vyregulovať.“

„Tak tomu nerozumiem. Ako by mohol? Napríklad človek, čo ráno zaspí a nestíha na autobus. Ako by to mohol urobiť, aby to stihol?“ spýtalo sa dievča.

„Toto je výborný príklad. Na ňom ti to ukážem,“ potešila sa vedma. „Ak tento človek zaspal a pozrel sa na hodinky a ešte stále má polovicu alebo aj tretinu toho času, čo by inak potreboval na svoje raňajšie procedúry, tak to ešte stále môže stihnúť. Musí to urobiť takto. Povedať si v duchu, že on to všetko krásne stihne, že stihne ten autobus, pretože sa tak rozhodol. Ak odvtedy sa už za žiadnych okolností nesmie pozrieť na hodinky. Robí rýchlo všetko to, čo treba a silno verí tomu, že on to stihne. Ak bude o tomto naozaj presvedčený, stane sa to, že sa jeho čas akoby natiahne. Nielenže všetko zázračne stihne, navyše sa môže stať ešte aj to, že ten autobus práve dnes bude meškať.“

„Tak toto sa mi raz stalo, vedma. Spomínam si na to. Bolo to ako zázrak. A mala som pocit, akoby som sa premiestnila v čase, keď som stála na zastávke a pozrela na hodinky. Stihla som to a ani som netušila ako.“

„Áno, to je presne ten pocit. Ako premiestnenie sa v čase. Ale mám aj iný príklad. Predstav si, že sa ti v práci na stole nakopia zložky a spisy, ktoré máš vybaviť a je toho tak na dva dni práce. Alebo aj viac.“

„Tak toto sa mi stáva bežne. Veľmi ma to frustruje, keď nestíham,“ povedalo dievča smutne.

„Tak skús urobiť takýto pokus. Pozri sa na tieto spisy a povedz si, že toto ja dnes stihnem všetko vybaviť a to v pohode a harmónii. Budem mať pokojný deň, ideálne podmienky k tomu, aby som to zvládla a mala tu kľud. A už sa viac nesmieš pozrieť na hodinky, len pracuj.“

„Ale vedma, ako by to mohlo fungovať?“

„Tak mi povedz, ako funguje, keď si ľudia dookola opakujú mantru: nemám čas, nemám na nič čas, nič nestíham..?“ odpovedala vedma otázkou.

„Tak to dobre viem,“ odpovedalo dievča, ktoré to zrazu pochopilo. „Potom vlastne nemajú čas, presne ako si projektujú.“

„No práve. A ty si projektuj niečo iné. Projektuj si, že más dostatok času na všetko. Že všetko plynie pokojne, že si v harmónii. Že máš vždy toľko času, koľko ho potrebuješ.“

„No veru, asi to skúsim. Za to nič nedám. Potom ti oznámim výsledky,“ povedalo dievča.

„Dobre.“

„Ale ešte je tu taký prípad, že čakáš, čakáš a nevieš sa dočkať. Aj s tým sa dá niečo robiť?“ spýtalo sa zrazu dievča.

„Samozrejme. Dá sa to skrátiť. Napríklad čakanie v čakárni u lekára, čakanie v zápche alebo aj doba počas vŕtania zuba v zubárskom kresle. Akákoľvek nepríjemná doba, ktorú musíme pretrpieť. Toto všetko sa dá skrátiť. A to tak, že svoju pozornosť prenesieš niekde úplne inde. Na príjemnú činnosť, ktorú si predstavíš alebo spomenieš, na prekrásne miesta, kde rada chodíš, na svoje radostné plány do budúcnosti, na milovanú osobu a zážitky s ňou alebo hoci aj na obľúbené zvieratko. Ak to urobíš dobre, táto nepríjemná doba sa veľmi výrazne skráti. Až budeš prekvapená, ako veľmi.“

„Vlastne máš pravdu. To som si ani neuvedomila, no presne toto ja robievam. Robím to stále. Napríklad mám v rámci cvičenia taký cvik – volá sa plank. Je dosť ťažký pre mňa, cvičím ho jednu minútu, no často mám pocit, že pri tom asi umriem. No raz sa mi stalo, že som sa celkom zamyslela nad svojou plánovanou dovolenkou, a ja som cvičila tento plank až dve minúty, ani som si to nevšimla. To ma ohromilo, lebo to uletelo ako pár sekúnd,“ vysvetlilo dievča.

„Áno, práve takto sa dá hýbať s časom. Začni to vedome robiť a uľahči si život. Je načase, aby si ľudia vzali späť to, čo im patrí. Ich čas. A začali si ho ovládať sami podľa seba,“ povedala vedma.

„Ja veru začnem,“ povedalo dievča a spokojne sa usmialo.