Je žena ženou?

Jedného dňa sa vedma pozorne zahľadela na dievča, premerala si ho od hlavy po päty a opýtala sa:

„Si žena?“

Dievča sa zhrozilo: „Samozrejme, že som žena! Čo je toto za otázku?“

„Tak teda, keď si žena, prečo potom vyzeráš ako muž?“ nedala sa vedma a ukázala na krátke nohavice, čo malo dievča oblečené.

„To sú kraťasy. Veľmi praktické a pohodlné. Mimochodom, to sa teraz nosí.“

„A prečo to nosíš ty?“

„Páči sa mi to. A je to pohodlné na turistiku.“

„A si si istá, že je to naozaj tak?“

„To je čudná otázka. Ale áno, je to super oblečenie. Cítim sa v ňom dobre a sebaisto.“

„To, že sa v tomto cítiš dobre, tiež o niečom svedčí. Keď žena nepôsobí ako žena, ovplyvňuje negatívne svoje okolie. A keď to robia ženy celkovo, ovplyvňujú negatívne celé ľudstvo.“

„To chceš povedať, že sa ženy majú navrátiť k sukniam a šatám?“ neveriacky povedalo dievča s nadvihnutým obočím.

„Bolo by dobre. Nehovorím, že je to jediná vec, čo majú ženy urobiť, ale je to tá prvá. Takto je v mužsko-ženských vzťahoch veľká nerovnováha. Všetkým zúčastneným to veľmi ubližuje, najmä mužom, ale aj deťom.“

„Ako by to už mohlo mužom ubližovať, veď im to môže byť jedno.“

„Strácajú svoju silu.“

„Tomu nerozumiem,“ odpovedalo dievča.

„Ženská energia je veľmi silná, dokáže divy. V konštruktívnom aj v deštruktívnom smere. A dnešné moderné ženy na západe boli nasmerované na deštruktívnu a sebazničujúcu cestu.“

„Ako to?“

„Vôbec to netušia. Myslia si, že odev nemá na človeka zásadný vplyv. Ale to je obrovský omyl.“

Dievča sa zamyslelo: „Viem, hovorí sa, že šaty robia človeka, ale to je predsa o tom, či sú luxusné alebo nie. Či sa mýlim?“

„Hovorí sa tam o honosnosti alebo veľkoleposti šiat? Nie. Len: šaty robia človeka. Myslím, že si to ľudia veľmi zle vysvetlili,“ povedala vedma.

„A to stačí nosiť sukňu?“

„Pre začiatok áno. Nehovorím, že sa majú ženy celkom nohavíc vzdať, len pridať do svojho života sukne tam, kde to len pôjde. Najmä tam, kde sa stretávajú s mužmi.“

Vedma sa usmiala na dievča a navrhla: „Vyskúšaj si to. Nos sukne mesiac a uvidíš ten rozdiel v energiách. Ale nesmú byť kratšie ako nad kolená.“

„Asi si proti minisukniam, však?“ zasmialo sa dievča.

„Nie som proti. Ale dobre viem, že to je už zase celkom iná energia.“

„Ale vedma, ja ani nemám žiadne také sukne. Nosím len nohavice. Je to pohodlné a praktické. A už som si zvykla,“ namietalo dievča.

„Chcem len aby si to skúsila. Ak nebudeš cítiť nijakú zmenu k lepšiemu, tak sa vrátiš k nohaviciam,“ skúšala to vedma ďalej.

Dievča napokon súhlasilo: „Dobre, tak to teda skúsim. Požičiam si nejaké sukne od kamošky, nebudem ich predsa kupovať, keď je to len mesiac.“

Vedma spokojne pokývala hlavou.

„A tiež pridaj farby.“

„Aké farby?“ čudovalo sa dievča.

„Akékoľvek, len nie tieto,“ ukázala vedma na oblečenie, čo malo dievča na sebe.

„Čo sa ti nepáči na vojenskej zelenej? Je to pekná farba. A čierna je tiež veľmi pekná aj elegantná.“

„Vojenská zelená je pekná pre vojaka a čierna je dobrá do hrobu,“ povedala vedma.

Dievča nesúhlasne pokrútilo hlavou: „To nemyslíš vážne! Veď to sú dnes jedny z najobľúbenejších farieb oblečenia.“

„No veď práve,“ zašomrala vedma. „Ty si mladá a mala by si žiariť. Máš okolo seba farebnú auru a keď si dáš aj krásne farebné veci, čo si intuitívne vyberieš, tak bude žiariť ešte viac.“

„Ale, vedma, tam dole auru nikto nevidí.“

„Aj keď nevidí, ale cíti. Je tam veľa ľudí, čo vnímajú tú disharmóniu, keď je niekto stále v čiernej. A ty predsa nechceš byť šíriteľom disharmónie, veď ty chceš byť šťastná a krásna. A toto sa navzájom vylučuje s čiernym odevom.“

„No toto som ešte nepočula!“ nahnevalo sa dievča. „Už si mi toho toľko zakázala, ale že mi budeš hovoriť ešte aj do módy, to je už priveľa. Veď o tomto ty nič nevieš! Akoby si mohla? Zrejme nosíš už päťdesiat rokov to isté, ako tak pozerám.“

Dievča zazrelo na vedmine jednoduché ľanové šaty s výšivkou a modrú vestičku. Vedma len čakala a bola ticho. Potom sa dievča nadýchlo a pokračovalo:

„Milá vedma, dnes svetom hýbe móda. Buď si in alebo si out, nič medzi.“

„Svetom hýbe móda a niekto hýbe módou a tak manipuluje svetom,“ povedala vedma zrazu a dievča zhlboka vydýchlo.

„Už zase začínaš? Kto by to, prosím ťa, robil? Módni návrhári navrhnú oblečenie a to sa potom objaví v obchodoch. To je celé. A človek si kúpi, čo sa mu páči.“

„A podľa teba nosia ľudia toľko čiernej preto, že sa im to skutočne páči?“

„Samozrejme. A navyše, čierna zoštíhľuje.“

„O tom zoštíhľovaní sa nebudeme teraz rozprávať. Ale k čiernej farbe – ľudia si myslia, že sa im páči, lebo nevidia v skutočnosti, ako v tom vyzerajú. Nevedia, že farby majú frekvenciu a ak to aj vedia, tak netušia, že tá frekvencia ich ovplyvňuje. A podľa toho by sa mali obliekať. Napríklad na niekoho smutného čierna farba pôsobí veľmi zle. Aj frekvenciu radosti je ťažšie udržať v čiernej ako napríklad v žltej.“

„Tak čo vlastne odo mňa chceš? Mám nosiť sukne, pridať farby a to je všetko?“ povzdychlo si dievča napokon. Veď malo na pamäti, že sa jedná len o jeden mesiac.

„Nie. Ešte čosi. Čo to máš na hlave?“

„To je účes,“ prevrátilo dievča očami. „Cop.“

„Je príliš krátky,“ zašomrala vedma nespokojne.

„Mám vlasy len po plecia. Takto mi to vyhovuje.“

„Keď už sú také krátke, tak si ich aspoň vonku rozpusti, nech cítiš vietor vo vlasoch. Vlasy sú veľmi dôležité.“

„Pre teba je dôležité všetko. Ale chápem, ženy by mali mať pekné dlhé vlasy, však? To si chcela povedať?“ pobavene sa spýtalo dievča.

„Áno,“ potešila sa vedma a celkom ignorovala ten ironický tón.

„Dobre. Spravím, čo chceš, veď je to len ďalší pokus. Nedávam tomu veľkú šancu, že niečo pocítim, takto chodím celý život, toto ma definuje. Som skrátka športový typ.“

„No uvidíme,“ záhadne sa usmiala vedma.

„Je to všetko?“

„Všetko.“