Keď je žena ženou

Prešli tri mesiace a dievča znova prišlo navštíviť vedmu. Vybehlo na kopec ako nič a pochválilo samo seba: vybehla som sem ako srnka, mám skvelú kondičku. Rozhliadlo sa po okolí a nevedelo sa vynadívať na tú krásu.

„Je to úžasné miesto,“ povedalo nahlas a ponáhľalo sa vyhľadať vedmu. Bolo zvedavé, či vedela dopredu, že príde práve dnes.

Vedma nevyzerala, že by ho čakala. Bola v záhradke a plela burinu. Hneď všetko nechala tak a prišla dievča privítať. Dievča ju nadšene objalo a prezrelo si ju: „Vedma, neopeknela si?“

„Ja nie. Ja som stále rovnaká. To ty si iná.“

„Máš pravdu. Som iná,“ povedalo dievča.

„Ukáž, nech si ťa obzriem!“ povedala vedma s velikánskym úsmevom.

Dievča sa pootáčalo tanečným krokom a zasmialo sa. Malo na sebe farebné šaty s opaskom dlhé po členky a ružové tenisky. Rozpustené vlasy mu vietor rozvieval sem a tam.

„No?“ opýtalo sa dievča, ale vlastne dobre vedelo, aká bude odpoveď.

„Je to radosť sa na teba dívať,“ povedala vedma.

Dievča sa veľmi potešilo a usmialo sa ešte viac.

„Poď, porozprávaš mi, ako sa máš,“ vyzvala ho vedma a posadili sa do trávy.

„Mám sa úžasne! Nie, ešte lepšie! Koleno ma už nebolieva, môžem cvičiť, koľko chcem aj behať dolu schodmi. Ortézu som niekam založila, asi som ju už aj stratila, nepotrebujem ju.“

„Koľko ti trvalo vybehnúť ten kopec?“ dala vedma kontrolnú otázku.

„Pätnásť minút,“ pochválilo sa dievča. „Bez skratky. Tú som nenašla.“

„Veď tam ani žiadna nie je,“ povedala vedma.

„Čože? Ty si ma oklamala? To môžeš robiť, keď si vedma?“

„Tak asi hej.“

„Ja viem, nechcela si ma zdeptať hneď na začiatku,“ chápavo poznamenalo dievča.

Po chvíli dievča pokračovalo vo vymenúvaní svojich noviniek:

 „Predstav si, celkom sa mi zmenili chute, zrazu mi chutí zelenina, čo som ju predtým takmer nejedla. Ešte nikdy som nebola hladná, ani nemávam chuť na sladké, ovocie mi stačí. Cukor jem výnimočne, ak je v niečom pridaný, o čom neviem, napríklad u mamy, bielu múku a mliečne výrobky nejem vôbec. Schudla som na ideálnu hmotnosť, to som ani nečakala, že to pôjde celkom samo. A mám aj dobrú imunitu. Minule boli v robote všetci chorí, mali veľkú nádchu a ja nič. A dávam si pozor, aby mobil zostal mobilom,“ mrklo dievča na vedmu.

Vedma sa zasmiala a chcela počuť všetko. Dievča pokračovalo:

„Trénovala som frekvenciu radosti a toto nebolo na začiatku ľahké. Stále som z toho vypadávala, ale vždy som sa zastavila a začalo nanovo. V duchu som spievala obľúbenú pesničku, takú veselú, že by prebrala aj mŕtveho. To mi dosť pomohlo. Púšťala som si aj hudbu cez slúchadlá. Potom som zistila, že moja dobrá nálada je nákazlivá a v robote je to zrazu tiež iné. Častejšie sa smejeme.“

Dievča sa zastavilo a usmialo.

„A čo sukne?“ zrazu sa opýtala vedma. „To si si obliekla len kvôli mne? Veď už dávno prešiel mesiac.“

„Á sukne,“ usmialo sa dievča znova. „Ako to len opísať? No, začala som nosiť sukne. A začali sa diať okolo mňa čudné veci. To muži – oni sa zmenili. Začali si ma všímať, ale nie nejako nevhodne, práve naopak. Boli akísi rytierskejší. Videla som to najprv u nás v robote. A to bez rozdielu veku. Cítila som to celkom jasne, bolo to také iné. Oni sa zrazu ku mne správali tak ako… ako…“ nevedelo sa zrazu dievča vyjadriť.

„Ako k žene?“ opýtala sa vedma.

„No presne. Ako k žene.“

„A čo bolo ďalej?“  vyzvedala vedma.

„Blížil sa koniec mesiaca a ja som sa nechcela zrazu sukní vzdať. Vbehla som do obchodu a chcela som si nejaké nakúpiť, nakoniec sa mi to podarilo, ale musela som veru dlho hľadať, lebo ten výber bol hrozný. Často prevládali len také neforemné kusy tmavých farieb. Ale kto hľadá, ten nájde, tak som aj ja našla na internete a už mám sukne aj šaty presne podľa mojich predstáv. Pravda, na šport síce nosím nohavice, ale inak, som stále v sukni. A čo je najlepšie, ani som o tom nikomu nehovorila, len ich nosím stále. A zrazu vidím, že aj moje kolegyne akosi povyťahovali zo skríň krásne šaty, čo už dlho nenosili. Dobre to vidím a bavím sa na tom.“

Dievča zrazu stíchlo a zmenilo výraz tváre. Vedma spozornela, očakávajúc niečo výnimočné.

„No a to najlepšie nakoniec. Už dávno sa mi páčil jeden chlapec u nás vo firme, ale vôbec si ma nevšímal. Teda, predtým. Teraz nevie zo mňa spustiť oči,“ začervenalo sa dievča.

„A?“ opýtala sa vedma s úsmevom.

„A – píšeme si. Napísal mi báseň,“ vydýchlo dievča naradostene. „Z toho, čo tam napísal, ja cítim, že ma má rád.“

Dievča zrazu vyskočilo a objalo vedmu: „Ja som taká šťastná!“

„Tak sa to podarilo. Úplne všetko si zvládla,“ pochválila ho vedma.

„Ja tomu stále neverím! Veď ty si zo mňa urobila nového človeka,“ povedalo dievča dojato.

Vedma nesúhlasne pokrútila hlavou:

„To by som nedokázala. Nového človeka si zo seba urobila TY.“