Ale ja na nejakú duchovnosť nemám čas

Dievča sa zamyslene prehrabávalo vidličkou v šaláte. Vedma videla, že má opäť nejaké otázky, tak čakala.

Zrazu dievča zodvihlo hlavu a povedalo:

„Viem, že sme o tom už hovorili, no aj tak sa musím spýtať. Stále tam dole počúvam, že ľudia nemajú na duchovnosť čas. Nemôžu sa nikam posúvať, keď sú takí zaneprázdnení, že nevedia, kde im hlava stojí. Nemajú čas na kurzy, ani na čítanie duchovnej literatúry, dokonca ani na púšťanie duchovných videí na internete, či na meditácie. Táto doba ich celkom pohltila a sú akoby v pasci.“

„Rozumiem, čo mi chceš povedať. Ale musím ti pripomenúť, že v tomto vymenovanom duchovný rast nespočíva,“ odvetila vedma.

„Nie? Veď na internete sa píše, že práve takto sa človek stane duchovným.“

„Sú aj tieto možnosti, nehovorím, že nie. Ale sú aj iné, oveľa jednoduchšie.“

„A to sú aké?“ spýtalo sa dievča so záujmom.

„Tie, čo ponúka bežný život. Je jasné, že čo v ňom človek má, čo ho obklopuje a deje sa mu, to všetko si vytvoril on sám. Ak sa na to dobre pozrie, nech je to tu a teraz akokoľvek zlé, vie to opraviť – a to zmenou svojich myšlienok a konaní. Ale keby aj nie, tak nech si všimne svoje terajšie JA a uvedomí si, že aj tak je to vždy len o prístupe k nemu. V tom je celá pointa. V prístupe k tomu, čo sme si sami v našom vlastnom časopriestore vytvorili. Môžeme na to nadávať a sťažovať sa, žialiť alebo to prijať ako nevyhnutný medzikrok k lepšiemu životu. A žiť to naplno.“

„Akože naplno? Tak si predstav, že si napríklad predavačka za pokladňou v obchode s potravinami. Vyčerpaná a unavená, ktorá myslí len na koniec pracovnej doby. Akoby z tohto mohla plynúť akákoľvek šanca na duchovný rast?“ spýtalo sa dievča.

„Ak si predavačka a si stále unavená, potom ti chýba Živa/prána. O tom som už hovorila. Bez energie sa človek mení na ľahko programami ovládaného otroka, tu je ťažké sa vôbec pokúsiť o nejakú duchovnosť. Treba začať od uvedomenia, že toto nie je život, aký chcem. Tým nemyslím život predavačky, ale život bez životnej energie. A treba začať s jej dopĺňaním. A stále si sledovať, aby jej nebol nedostatok. Skvelý spôsob je postaviť sa bosými nohami vonku na zem. Tým myslím bez topánok, ponožky až tak nevadia, hoci celkom bosé nohy sú najlepšie. Keby toto robila tá predavačka čo najčastejšie, vždy, keď ide niekam na prechádzku. Ďalej sa dá získavať pobytom na slnku, z čerstvo odtrhnutej potravy, z meditácií, z vody, pobytu v prírode, z cvičení. A po doplnení energie sa pokúsiť zmeniť prístup k svojej práci. Naučiť sa ju robiť s radosťou.“

„Ako by mohla robiť táto žena s radosťou niečo, čo neznáša?“ opýtalo sa dievča.

„Sú na to možnosti. Napríklad keby si predstavila, že toto je jej celkom posledný pracovný deň v tejto práci a už nikdy sa nebude opakovať. Potom by sa jej prístup zmenil a svoj pracovný deň by prežila naplno. Tu a teraz. Radosť je vysoká frekvencia, keby sa tej predavačke podarilo do nej dostať, všetko by bolo iné. Bola by usmiata, ústretová a vyžarovalo by z nej niečo krásne na všetkých ľudí, ktorí by pristúpili k jej pokladni. Od niektorých ľudí by dostala tiež úsmev, či milé slovo a energia medzi ľuďmi by krásne prúdila. Možno by za jediný takto prežitý deň dokázala prehodnotiť svoj postoj k svojej práci. A toto je práve tá duchovnosť, o ktorej hovorím.“

„Ale čo ak všetci naokolo sú mrzutí a nešťastní? Ako má potom ona k tomu pristupovať?“

„Potom je tu iná možnosť. Brať túto svoju terajšiu prácu ako pravé poslanie. V ktorom si je vedomá toho, že je tam šíriteľkou svetlej energie práve ona, lebo tam nikto iný nie je, kto by to robil.“

„To je zaujímavé. Niekedy mám pocit, že práve toto robím. Všimla som si, že v poslednej dobe dosť ľudí ovplyvňujem. Najprv začali ženy nosiť sukne, častejšie sa smejeme aj viac komunikujeme. Predtým každý viac pozeral do mobilu. A sem-tam poviem jednu vetu a vidím, že sú ochotní sa nad tým zamyslieť, hoci sú to pre nich nové informácie.“

„Tak už sa ich nesnažíš presviedčať?“ mrkla na ňu vedma.

„Ale áno, len to robím inak. No vráťme sa k tej duchovnosti. Ty hovoríš, že sa dá žiť duchovne aj v úplne bežnom živote? Ale kam to človeka posunie, kam sa dostane?“

„Možno sa niekam posunie, možno nie. No so zmenou prístupu sa naučí byť šťastným tu a teraz. No ak nie je s niečím spokojný, neznamená to, že sa s tým má navždy zmieriť a nič nerobiť. Len žiť v prítomnosti a vnútorne sa nastaviť na životnú zmenu, ktorú si praje.“

„A čo to znamená žiť v prítomnosti? Neustále si kontrolovať myšlienky, či sú v prítomnosti?“ spýtalo sa dievča.

„Kontrolovať si myšlienky je dobré kvôli ovládacím programom. Aby sme si boli istí, že sú skutočne naše. Ale žiť v prítomnosti znamená robiť naplno to, čo práve robíš, nech je to čokoľvek. Ako deti, keď sa hrajú. To je prítomnosť. Stačí si spomenúť na ten stav, aké to bolo, keď si sa ako dieťa hrala.“

„A čo je ešte dôležité? Ak naša predavačka už zvládla udržať svoju energiu, aj získala nový, celkom pozitívny prístup k svojej práci a k ľuďom naokolo?“ spýtalo sa dievča.

„Potom je dôležité nájsť si aspoň občas chvíľu sama pre seba, keď bude len tak v tichu odpočívať. Najlepšie v prírode alebo vo svojej záhrade. Manuálna práca nevadí, len pri tom treba byť osamote. Takto by sa jej mohlo podariť získanú vysokú vibráciu aj dlhodobo udržať.“

„Takže cieľom je byť v prítomnosti, byť šťastný tu a teraz, ale prečo sa potom všetci chcú dostať do vyšších dimenzií a podobne?“

Vedma sa zasmiala.

„To je práve celkom zábavné. Síce mnohí sú tu za trest, no iní už zabudli, z akých vysokých dimenzií sa sem dobrovoľne ponáhľali dostať. Táto hustota dáva isté možnosti a príležitosti, čo je inde vylúčené zažiť.“

„A to je napríklad čo?“ spýtalo sa dievča zamračene.

„Napríklad sa tu dá byť aj nešťastný,“ odpovedala vedma.

„No vedma, to si ma teda dostala! Hádam som sem neprišla preto, aby som bola nešťastná???“ neveriacky sa spýtalo dievča.

„To ja neviem. Ty by si to mala vedieť, prečo si sem išla. Každý človek by si to mal o sebe zistiť.“

„A ako?“

„Tak, že sa dobre pozrie na svoj život. Tam nájde odpovede,“ odpovedala vedma.