Stromy rodičov alebo pochovávanie budúcnosti

„Vedma, poď, ukážem ti zvláštne miesto tu na tvojom pozemku,“ pribehlo dievča a nadšene viedlo vedmu cestičkou v tráve pomedzi ovocné stromy až na samý koniec ovocného sadu. Prišli na čistinku, kde stála v strede veľká lipa.

„Aha, tento krásny strom. Nikdy si mi ho neukázala, je na ňom niečo magické. Predstav si, chvíľu som pri ňom bola a už som sa aj rozplakala. Niečo ma už dlhšie trápilo, no zrazu je to preč. Ten strom mi pomohol, ja to cítim,“ povedalo dievča dojato.

Vedma sa usmiala:

„Veď to je magický strom.“

„Ja som to vedela!“ vykríklo dievča.

Vedma pokračovala:

„Pred mnohými rokmi sme tu pochovali moju mamu. A na tom mieste som zasadila malú lipku, čo vyšla v tom roku.“

Dievča zostalo stáť v nemom úžase.

Vedma po chvíli dodala:

„Hoci duša mojej matky je dávno preč, jej odtlačok sa z jej tela preniesol do tohto stromu, ktorý z neho vyrástol, vlastne sa s ním prepojil. A kosti mojej matky sú vrastené do koreňov tohto stromu. Preto ju tu silne cítim a viem sa na ňu ľahšie napojiť a komunikovať. A okrem toho, toto je moje energetické čistiace miesto, čo si už pocítila. Keď ma niečo trápi, vždy sem zájdem.“

Dievča stále očarene hľadelo na lipu a mlčalo. Po chvíli sa opýtalo:

„Chodíš sem často?“

„Vlastne ani nie. Dávno som tu nebola,“ povedala vedma.

„A čo tvoj otec? Kde je pochovaný on?“ spýtalo sa zrazu dievča.

Vedma ukázala na neďaleký kopček, kde sa týčil stredne veľký dub. Hoci nebol príliš veľký, bol majestátny a dievča vnímalo jeho vznešenosť.

„Otec zomrel onedlho po smrti matky. Sama som ho pochovala. Dub bol jeho najobľúbenejší strom, no netrúfla som si presádzať dub, tak som tam zasadila žaluď, čo som našla pod najväčším dubom v okolí. Najprv rástol veľmi pomaly, no od určitého času rastie rýchlo, z roka na rok je väčší.“

„Úžasné,“ povedalo dievča.

„Chodievam tam, keď mám urobiť nejaké ťažké rozhodnutie. Vždy odtiaľ odchádzam s pokojom v duši. A viem, čo mám robiť,“ povedala vedma.

Dievča hľadelo na tie stromy a malo slzy v očiach. Spomenulo si na smutné hroby svojich starých rodičov na cintoríne, pokryté mramorovou platňou.  

„Je to prekrásne, vedma. Škoda, že takto pochovávať dnes nie je možné.“

„Kto vie, čo prinesie budúcnosť,“ zamyslela sa vedma.

„No nie každý má taký veľký pozemok, aby toto mohol urobiť,“ namietlo dievča.

„Pochovať sa dá aj popol,“ odpovedala vedma.

„A je to vôbec legálne?“ opýtalo sa zrazu dievča.

Vedma sa zatvárila čudne a mykla plecom.

„Oficiálny hrob majú v dedine na cintoríne. Máme tam nejaký starý hrob, čo patrí rodine.“

Dievča to veľmi pobavilo. Po chvíli sa spýtalo:

„Ty sem asi nenosíš sviečky, kahance ani umelé kvety, však?“

„To si uhádla. Nenosím. A kvetov je tu dosť, celá lúka.“

„To je pravda,“ rozhliadlo sa dievča po pestrofarebnej lúke, ktorá hrala farbami.

„Občas sem rozsypem semená lúčnych kvetov, ktoré sa mi páčia, také, ktoré tu predtým nerástli,“ vysvetlila vedma. „Preto je tá lúka taká pestrá, robím to už roky.“

„No tvoji rodičia nemajú náhrobný kameň, čo dlho vydrží,“ namietlo dievča.

„Ako dlho by mal vydržať?“ spýtala sa ho vedma. „Taká lipa aj dub sa môžu dožiť aj tisíc rokov. Stačí to?“

„To je dostatočne dlho,“ pokývalo dievča hlavou, pretože všetko pochopilo. Stále sa kochalo krásnou lipou, obchádzalo dookola, dotýkalo sa kmeňa.

„Vedma, tvoja mama vôbec nemá hrob,“ povedalo zamyslene.

Vedma sa usmiala:

„Nemá hrob. Ale má strom.“