Školy – načo že nám boli?

Dievča počúvalo a potom sa ozvalo:

„Uvedomujem si, že individualita je v školstve potláčaná.“

„Individualita nie je potláčaná, pokiaľ ide o nadraďovanie sa, sebectvo, konkurenciu a boj o moc a postavenie. Vtedy je dokonca systémom podporovaná. A je rafinovane uplatňovaná a vyvolávaná medzi deťmi. Už len si spomeň, koľkokrát si počula otázku: deti, kto bude prvý? Kto bude najlepší?“

„To máš pravdu. Veľakrát. A veru málokedy som to bola ja. Ale párkrát sa mi to podarilo. To bol pocit absolútneho víťazstva a blaženosti.“

„A čo ten pocit, keď sa ti to nepodarilo?“ opýtala sa vedma.

„Vtedy som zostal smutná, zarazená, plná trpkosti, až závisti, cítila som sa hlúpa a obmedzená a niekedy mi ten pocit zostal nadlho.“

„Tak vidíš. A toto je realita väčšiny detí. Lebo len jeden môže byť víťaz.“

„A čo učitelia?“

„Dobrý a citlivý učiteľ dokáže tento systém trošku, ale ozaj len trošku skorigovať. Ak by začal skutočne pôsobiť ako ničiteľ tohto systému, veľmi rýchlo by sa ocitol „na ulici“. To sa veru pár učiteľom stalo. Ale to je minulosť. Dnes je trocha iná situácia, lebo svetlé energie, čo dopadajú na planétu, dávajú väčšiu šancu takémuto odboju. A práve dnes, v týchto časoch, ak sa učiteľ rozhodne byť takým, aký chcel pôvodne byť – takým, čo vidí celé školstvo a systém vzdelávania z nadhľadu, tento môže začať pristupovať k svojmu poslaniu inak – celkom nekonvenčne. A následkom bude nie jeho vyhodenie, ale úcta a láska jeho žiakov alebo študentov. Len nech to skúsi a sám uvidí, že mám pravdu.“

Dievča so záujmom počúvalo.

„A práve toto je veľmi dôležité, lebo dnešné deti sú iné, ako boli tie napríklad pred rokom 2000. Dnes sa rodia také citlivé a vnímavé duše, že si to ani nedokážeme predstaviť, akú vysokú úroveň vedomia majú okamžite po narodení. Pravda, systém sa ich hneď pokúsi z tejto výšky strhnúť, ako som už spomínala. No aj tak si tieto deti – deti budúcnosti, zaslúžia celkom iný prístup a veľkú jemnosť a citlivosť. Preto apelujem na učiteľov – správajte sa k týmto deťom tak, ako by vám bol zverený  najvzácnejší poklad. Lebo to tak skutočne je.“

„To je zvláštne. Škoda, že som sa nestala učiteľkou. Asi by ma celkom bavilo učiť takého výnimočné deti,“ povedalo dievča.

„Ešte vždy sa ňou môžeš stať. Kedykoľvek,“ odpovedala vedma.

„No to určite! Vieš, aké mizerné majú platy? Teraz zarábam dvakrát toľko a budem ešte viac.“

„Napadlo ti niekedy, prečo tak významná a dôležitá práca ako práca učiteľa je v dnešných časoch tak nízko ohodnotená? V dávnych dobách to bolo naopak. Učitelia boli veľmi vysoko cenení.“

„Zrejme je to tiež jeden z ťahov temných síl,“ skúsilo hádať dievča.

„Presne tak. Je to zámer a má to veľmi hlboké dôvody. Pretože tí skutočne výnimoční a dokonalí rodení pedagógovia, väčšinou extrémne inteligentní a šikovní v čomkoľvek – si v tomto 3D svete kvôli vlastnému lepšiemu životu vyberú radšej iné povolanie. Až na výnimky, ale tých je málo. Mnohé ženy si volia túto prácu z dôvodov ako sú štátna správa, stabilný príjem a voľné prázdniny. Toto sú žalostné dôvody pre zvolenie budúceho povolania. A to hovoríme o jednom z najdôležitejších povolaní, aké existuje, ak nie je celkom najdôležitejšie! Lebo kto ovplyvňuje mladú generáciu, ten ovplyvňuje budúcnosť ľudstva. No a tu máme ten problém, že je to opäť len matrix a akýsi temný konštrukt, čo obsiahol celý vzdelávací systém.“

„A čo s tým, vedma?“

„Už to len pozoruj. Pretože tento čierny temný konštrukt sa pomaly, ale isto, začína rozpadávať. Keď sa rozpadne načisto, tak na jeho mieste vyrastie nový, celkom iný systém, ktorý nebude poškodzovať detskú dušu. A potom uvidíš, kam až siahajú hranice ľudských schopností! Potom, keď deti dostanú možnosť samé premýšľať a samé tvoriť!“ povedala vedma s veľkým úsmevom.

„Úžasné! A čo ešte?“ opýtalo sa dievča.

„Ešte som nehovorila o tom, že je celkom neprirodzené, že deti v tak malom veku musia pol dňa niekde sedieť a takzvane dávať pozor, následne aj doma pri úlohách musia znova sedieť. Toto je choré a celkom škodlivé. Bráni a kradne im to čas, energiu, kedy mohli behať vonku, hrať sa a len tak byť. Škodí to ich telu a zdraviu, a najviac to poškodzuje ich dušu. Sú nútené do niečoho takého neprirodzeného – to je učenie naspamäť. To bežné učenie, čo sa teraz všade deje.“

„No veď dobre všetci vieme, ako to s tými naučenými vedomosťami dopadne. Väčšinu z nich si už teraz nepamätám. Nepotrebujem ich, nepoužívam ich a vlastne mi boli celkom nanič,“ poznamenalo dievča.

„No a práve toto bol zámer. Boli takto vytvorené a nie je náhoda, že si málo pamätáš a mnohé ťa nebavilo a nezanechalo na tebe žiadnu stopu. Presne takto to chceli, aby to dopadlo. Pretože vedomosti – to je moc. A s touto mocou sa temné sily nechcú deliť. A už vôbec nie s otrokmi.“

„Ale veď na našich napríklad univerzitách sú predsa vzdelaní ľudia a učia tam rôzne veci. Naša veda je na vysokej úrovni, či ty si to nemyslíš?“ opýtalo sa dievča so záujmom.

„Ach, moja, keby som ti to tak mohla čo najlepšie vysvetliť. Aké technológie to máme dnes, keď ani len nedokážeme pochopiť, akým spôsobom boli opracované napríklad krištáľové lebky, ako boli vystavané pyramídy, nadvihované mnohotonové bloky, vytvárané obrovské sochy a monumentálne stavby, ako mohli žiť ľudia napríklad 900 rokov? Keby si tí, ktorí sa dnes za vzdelaných považujú, priznali, že vlastne nič nevedia. Keby sa od toho odrazili, možno by na niečo prišli. Možno by sa im v tom mozgu vedca zjavilo uvedomenie niektorých skutočností tejto reality. Že tá absolútna dokonalosť vesmíru má svojho Stvoriteľa. A že na počiatku bolo Slovo…“

„Čo s tým má spoločné veda?“ nechápalo dievča.

„Úplne všetko!“ odvetila vedma. „To je podstata. Ešte sú veci celkom alebo čiastočne pred ľuďmi ukryté. A to sú fakty, že v dávnych dobách existovala mágia a psychické schopnosti na základe poznania Božích zákonov. Nie vždy sa používali na dobré veci, často boli zneužité, no boli v úzkom spojení s vedou a technológiami. Lenže tieto vedomosti si časom, s obavou o svoju moc, začali isté skupiny uzurpovať pre seba, stali sa prísne tajnými a dnes k nim bežný človek absolútne nemá prístup, ani o nich nevie. Vlastne, ak aj k nim má nejaký človek prístup, tak sú to len zlomky toho, čo existuje. Tieto znalosti sú plne v rukách tých bytostí, čo ovládajú ľudstvo. A to nie sú ľudia.“

„Naozaj ma to desí. Máme ako ľudstvo proti nim vôbec nejakú šancu?“ opýtalo sa dievča.

„Pravdaže máme. Myslíš, že by skúšali na nás tieto posledné zúfalé pokusy, ako hromadné oč kovania, zber DNA, hmyziu stravu, domáce väzenie ako v časoch stanného práva, pokusy so sterilizáciou populácie, manipulácie počasia a podobne?“

„Toto všetko robia?“

„A ešte oveľa viac. O každom ti porozprávam. Vysvetlím ti dôvody, prečo to robia. Aj ako to robia.“

„A máš na to, vedma, nejaké dôkazy? Nejaké linky a tak?“

„Nemám. Ak máš záujem o dôkazy, tak hľadaj, vzdelávaj sa, zaujímaj sa, preveruj. Ide aj o tvoj život. Všetko je dnes dostupné, tie informácie sú všetky na internete. Ja mám celkom iný zdroj,“ povedala vedma.

„Ja viem, tam hore, však?“

Vedma sa usmiala.

„Komu sa ty, vedma, vlastne prihováraš?“

„Ja sa, dieťa moje, prihováram ľudskej duši, o ktorej mnohí ani netušia, že ju majú.“

„Akú šancu máš, že dokážeš vôbec niečo ovplyvniť? Že svet zmeníš k lepšiemu?“

„Ale veď už sa stalo,“ povedala vedma tajomne. „Pozri sa na seba.“

„No to je pravda. Mňa si zmenila. Ale ja som len jediná osoba, to nie je nijaká výhra. A navyše som celkom nedôležitá a bezvýznamná.“

„O tom sme už hovorili. Možno si bezvýznamná, možno naopak významná. To nemôžeš vedieť, ak nepoznáš budúcnosť.“