Prečo ľudia trpia nedostatkom lásky a aká je príčina ich neschopnosti milovať

Dievča pomáhalo vedme strihať kríky, ktoré sa priveľmi rozrástli do cesty a veľmi ho táto práca bavila. No po chvíli sa otočilo k vedme a znova malo plno otázok:

„Vedma, mám kolegyňu, ktorá mi často rozpráva o svojej rodine. Má trinásťročnú dcéru a veľmi ju miluje, no táto dcéra jej minule pri hádke vykričala, že ju ako matka nikdy nemala rada a ani nemá. Ako je toto možné, veď ja z rozprávania kolegyne cítim, ako veľmi dcéru miluje?“

Vedma smutne pokývala hlavou a povedala:

„Moja milá, toto je práve ukážka toho, čo je možné zažiť v 3D. Takéto zdanlivo absurdné situácie. No takto sa to deje medzi ľuďmi veľmi často. Povedala by som, že nedostatok lásky pociťuje väčšina ľudí, len sa to prejavuje rôzne.“

„Ale prečo?“ nechápalo dievča.

„Lebo tu, na Zemi, si človek môže prežiť pocit nedostatku lásky, samozrejme lásky zvonka – od inej osoby, pretože už zabudol, že on sám je pre seba ideálnym a najvyšším zdrojom lásky. Pretože je súčasťou Boha-Zdroja. Zabudol na to hneď pri svojom vtelení, hoci toto je najdôležitejšia vlastnosť duše – milovať. Je to jej samotná podstata. Nejde ju vypnúť ani zničiť, ale ide ju zatieniť a na určitý čas spútať. Práve toto je príčinou, že je možné zažiť akýkoľvek deficit lásky. Pretože z najvyššieho pohľadu to ani nie je možné,“ odpovedala vedma.

„Povedz mi o tom viac. Veď o lásku bojujú úplne všetci. Všetci ju chcú. Tak prečo je jej nedostatok?“

„Príčinou sú ľadové obaly, čo sa vytvoria na energetickej rovine na srdci človeka. Iní to môžu vidieť a vnímať inak, aj nazvať inak, no ja to volám ľadové obaly, lebo na tie sa mi to najviac podobá.“

„Obaly ľadu na srdci? A ako sa vytvoria?“ spýtalo sa dievča.

„Vezmime si napríklad novorodenca. Práve narodený človek, čerstvo vtelená duša. Celkom bezmocná a veľmi limitovaná v malom tele. Jeho spôsob komunikácie je značne obmedzený a keď je veľmi nespokojný či nešťastný, jediný spôsob, ako to ukázať – je plač.“

„No veď práve to je strašné! Veľa žien preto nechce mať deti, že neustále niečo chcú a plačú,“ povedalo dievča.

„Lenže to niečo, čo chcú, je láska,“ odvetila vedma.

„Ale všetci rodičia, teda aspoň väčšina, predsa svoje deti milujú, takže by tú ich lásku mali cítiť, či nie?“ nesmelo sa spýtalo dievča.

„A toto ti práve vysvetlím. Je to komplikovanejšie, ako by sa zdalo. Predstav si teda novorodenca, ako plače. Je najedený, vyspinkaný, prebalený, nič ho nebolí (hoci to tiež nemôže rodič nikdy s istotou vedieť), no aj tak plače,“ povedala vedma.

„To je mi jasné, chce sa nosiť na rukách, chce pozornosť svojich rodičov,“ skočilo jej dievča do reči. „Jedna kolegyňa hovorila, že keď rodič priskočí vždy, keď dieťa zaplače, ono si na to zvykne a začne to zneužívať. Že nie je dobré brať ho stále na ruky a preto ona nechávala svoje deti plakať v postieľke.“

„No čo sa stane, ak nechá rodič svoje dieťa plakať? Ono túži po pozornosti a láske a nedostane ich. Plače silnejšie a silnejšie, jeho bolesť, ktorú zatiaľ ani nechápe, len ju cíti, stále narastá. A vtedy sa to stane. V určitom štádiu bolesti sa vytvorí okolo srdca tenučká energetická vrstva ľadového obalu. Je to forma ochrany, aby to tak strašne nebolelo. Má chrániť dieťa pred budúcou bolesťou, možno ešte väčšou a neznesiteľnejšou. Ak sa situácia opakuje, tak tento obal narastá, hrubne a hrubne. Čím väčšia túžba po láske u človeka je, tým silnejší si ho pri jej nedostatku vytvára. A citlivosť človeka na vonkajšie vplyvy sa znižuje. Už sa ho len tak niečo nedotkne. Najprv sa stane odolným voči duševnej bolesti, neskôr sa z neho stane tvrdý človek, niekedy v extrémnom prípade až človek s kamenným srdcom.“

„A to všetko len preto, že v detstve pociťoval nedostatok lásky?“ spýtalo sa dievča prekvapene.

„Len preto. Lebo jeho bolesť bola taká silná, že sa pred ňou chcel chrániť. A toto sa mu rokmi aj podarí. Vyrastie z neho napríklad trinásťročná slečna a jej ľadový obal okolo srdca je veľmi silný. Dnes už lásku rodičov necíti, ich objatiam sa vyhýba, sama sebe si nahovára, že nič také ani nepotrebuje. Už ich náklonnosť nechce, a jej pocit je celkom oprávnený, keď si myslí, že ju matka nemá rada. Pretože láska matky cez ľadový obal neprejde, keby bola aj akokoľvek silná. Aj keď isté praskliny a diery v tom ľadovom obale sú, cez ktoré láska čiastočne prúdi, inak by človek ani nemohol žiť.“

„Takže ona by lásku necítila, ani keby vedľa nej stála bytosť milujúca bezpodmienečne – niekto ako Kristus?“

„Ani vtedy. Aj keď útok takejto silnej energie lásky ľadový obal zrejme dlho nevydrží a rozpadne sa. Ale to tiež chvíľu trvá. Keby všetci, čo v tej dobe žili, cítili a vnímali Kristovu lásku, kto by ho bol potom schopný ukrižovať?“

Dievča toto prekvapilo a povedalo:

„No to je pravda. Nemohli ju cítiť, keď mu dokázali ublížiť.“

„A teraz si to pozrieme ďalej. Máme slečnu s ľadovým obalom na srdci. Vyrastie, stretne chlapca, ktorý ju má rád a tu je jedna obrovská výhoda – a tou je fyzická blízkosť a fyzická láska. Keď ju on vezme do náručia, ona toto cíti, konečne niečo cíti. Aj tento chlapec možno má nejaké ľadové obaly, lenže výrazne slabšie ako ona. A títo dvaja sú stále spolu, majú sa radi a ak jeden druhému plne dôverujú a cítia sa bezpečne, tak môžu, bez toho, aby si to uvedomovali, začať svoje ľadové brnenie rozpúšťať. Ale na to je potrebná absolútna dôvera. Ak je tam prítomný akýkoľvek pocit ohrozenia vzťahu, tak sa to nestane, aj keď sa majú veľmi radi. A práve naopak, ak sa vyskytne situácia, že napríklad on jej niekedy nedá toľko lásky, koľko ona chce a napríklad ide s kamarátmi na pivo, keď ona chce s ním pozerať romantický film, potom sa opäť dievčine z bolesti a sklamania vytvorí ďalšia vrstva ľadu na srdci. A takto to ide ďalej.

Potom sa títo dvaja vezmú a majú dieťa. No a tu je to práve zaujímavé. Predstav si mladú matku, čo má srdce obalené ľadovým obalom a plačúce dieťa v postieľke. Ona miluje svoje dieťa naozaj veľmi silno, no ono túto lásku necíti. Jej srdce je obalené a táto láska cez tieto bariéry neprejde. Len čiastočne, cez praskliny a diery v tom obale, o ktorých som už hovorila. Ale to nie je dostatok. A dieťa plače a plače, trpí smútkom a sklamaním a tiež si jeden za druhým vytvára ľadové obaly – ako ochranu pred bolesťou.“

„Ale čo ďalej? Veď už majú obaly obaja – ona aj dieťa – to je predsa dvojnásobná bariéra!“ zvolalo dievča.

„Presne tak. Dvojnásobná bariéra. Zo srdca matky prejde k dieťaťu sotva 30% jej lásky a tá sa ešte viac zriedi, kým prejde cez ľadový obal dieťaťa. A množstvo lásky, čo dieťa dostane, je pre neho celkom nepostačujúce. Ono ju necíti. A myslí si, že je jeho matka chladná žena neschopná citu. Keď dieťa trocha podrastie, začne sa diať to isté, len opačne. Aj ono matku miluje, no cez jeho obaly sa táto láska sotva prederie a to ešte musí prejsť cez obaly matky. A matka nadobudne pocit, že ju jej dieťa nemá rado, ani ona jeho lásku, ktorá je v skutočnosti obrovská, necíti.“

„Je to také smutné. Ale máš pravdu. Takto sa to deje medzi ľuďmi. Ani ja som lásku svojej matky takmer necítila. Vždy som ju považovala za chladnú a rezervovanú. Ale ona bola taký ten praktický typ ženy, stále za mňa niečo robila. Príkladne sa starala o hmotné veci a tým mi to akosi dávala najavo. Samozrejme mi to nestačilo a dlho som jej to vyčítala, že má radšej svoju prácu ako mňa. Teraz viem, ako veľmi som sa mýlila.“

„Rozumiem. A som rada, že sa na to už pozeráš inak,“ usmiala sa vedma.

„Takže všetci, čo si myslia, že ich rodičia nemali radi, sa vlastne mýlia?“

„Existujú aj výnimky a iné dôvody na to, prečo rodičia nemajú radi svoje deti, no ľadové obaly sú najčastejším dôvodom, keď to takto vyzerá. Najmä v rodinách, kde nie sú nejaké výrazné karmické problémy, no aj tak je tam nedostatok lásky medzi ich členmi. A teraz sa rozhliadni, ako to vyzerá medzi ľuďmi. Aj keby niekto mal celkom otvorené a čisté srdce, na zablokovaných ľudí jeho láska aj tak nedosiahne. Nebudú ju cítiť. A takíto zablokovaní ľudia často považujú iných za chladných, no pritom problém je na ich strane, lebo k nim sa nič nedostane.“

„A ako sa to prejavuje u človeka, keď má veľmi silný ľadový obal? Je to na ňom vidieť?“ spýtalo sa dievča.

„Veľmi často áno. Sú to chladní ľudia. Akoby bez citu, neľútostní, cynickí, ironickí, môžu byť zlí až krutí. Nič sa ich nedotkne. Alebo iní ľudia sú zasa uzavretí, smutní, akoby bez života, málo sa smejú a usmievajú, niektorí nikdy, zamračení, pesimistickí, ľuďom neveria, sú opatrní a utiahnutí. No toto všetko sú len následky ľadového obalu na srdci.“

„Takže títo ľudia sú takí len preto, že kedysi túžili po láske a nedostali ju?“

„Túžili a nedostali a ich bolesť bola na hranici znesiteľnosti, niektorí by možno aj umreli, keby si neboli ten ochranný obal vytvorili.“

„Tu mi napadlo, že v niektorých starých románoch sa písalo, že niekto umrel od žiaľu, že mu puklo srdce. Myslela som si, že je to nemožné, že len tak preháňajú. Ale teraz začínam chápať, že je to možné.“

„Je to možné. A práve takýto ľadový obal tomu veľmi spoľahlivo zabráni. Problém je, že aj veľmi nadlho. Pretože ľadový obal sa smrťou z duše nestratí. Duša si ho nesie ďalej a prenesie si ho aj do ďalšieho života. Je len málo ľudí, čo tieto obaly vôbec nemá, hoci len slabučké.“

„To je strašné. Potom sa deti už s týmto rodia.“

„Áno, rodia. A niektorí, keď vyrastú, majú tak veľmi zablokované srdce, že na okolie pôsobia až desivo. Akoby ani ľuďmi neboli.“

„Takýchto ľudí nikto nemá rád,“ dodalo dievča.

„A teraz vidíš ten začarovaný kruh. Nikto ich nemá rád, lebo sú chladní a bezcitní a oni sú chladní a bezcitní preto, že ich nikto nemá rád.“

„Vráťme sa ale k tým plačúcim deťom v postieľke. Tak ich rodičia nemajú nechať plakať? Majú ich vždy nosiť na rukách a riskovať to, že ich dieťa bude plačom manipulovať?“ spýtalo sa dievča náhle.

„Keď dieťa zdanlivo bezdôvodne plače, chce lásku a pozornosť. A tú si aj zaslúži. A malo by ju dostať vždy, keď ju potrebuje, kým sa s ním nedá rozprávať a nedá sa mu vysvetliť, že teraz musí chvíľu počkať. A pozornosť znamená, že sa mu rodičia prihovárajú, rozprávajú na neho, dotknú sa ho, pohladia ho, proste niečo, čo mu ukáže, že sú tam – pri ňom. Nie je nutné ho vždy vziať na ruky a nosiť ho. Nech matky vyskúšajú, že ich pokojný hlas má na dieťa celkom zázračný utišujúci vplyv. No toto nemusí stačiť, ak má dieťa veľmi silný ľadový obal. Tam je už fyzický kontakt – zobrať ho na ruky, asi to jediné, čo sa dá urobiť.“

„Deti, ktoré matky nosia na tele, bývajú veľmi spokojné,“ podotklo dievča.

„Áno, to je dobrý spôsob. Ale matka, čo takto nosí dieťa, si musí uvedomiť, že ona sama musí byť v pohode. Ak je jej frekvencia akokoľvek rozkývaná, či znížená, potom je dieťaťu lepšie v kočíku. Nepomáha mu, že ho má na tele, skôr ubližuje a to aj keď práve neplače.“

„No neviem, či toto matky vedia. Asi si to neuvedomujú, že ovplyvňujú dieťa svojou frekvenciou.“

„Toto robí matka automaticky, do určitého veku dieťaťa. Ovplyvňuje ho aj na diaľku, toto puto je veľmi silné. Matka dokáže sama svojou frekvenciou dieťaťu doslova zachrániť život, ale ho aj zničiť. A dnešné ženy sú celkom nevedomé a netušia, akú obrovskú moc majú ako matky. Pravdaže sa nikto neponáhľa ich o tom informovať, pretože potom by bolo celkom vylúčené, aby im systém deti v určitom veku ukradol. Alebo aby vychovali synov, čo sa dobrovoľne pôjdu nechať zabiť vo vojne za cudzie záujmy. No to je už iná téma.“

„Ale čo sa s tým dá robiť? Kto rozbije všetky tie ľadové obaly?“ spýtalo sa dievča.

„To je dobrá otázka! Kto rozbije ľadový pancier vytvorený na srdci človeka po mnoho životov – z bolesti, sklamania, utrpenia a nedostatku lásky?“

„Teraz tuším, že znovu povieš, že si ho má rozbiť každý sám,“ nespokojne zašomralo dievča.

„Je to komplikovanejšie. Začala by som tým, že je dobré, aby ľudia toto vedeli. Aby si uvedomili, že toto existuje. Ak sa to dostane do ľudského vedomia a podvedomia, je šanca, že tieto staré nánosy začnú praskať a oslabia sa a oveľa viac lásky začne cez praskliny prúdiť. Čím viac, tým skôr sa celé ľadové obaly rozpadnú.“

„A čo konkrétne môže človek urobiť?“

„V tichu, keď je sám so sebou, sa zamerať na svoje srdce. Vnímať, či sú alebo nie sú na ňom takéto ochranné bariéry, či dokáže milovať alebo mu v tom akoby niečo bránilo. Spomenúť si na to, aký bol ako dieťa, či mal pocit dostatku lásky alebo nie. Ak nie, môže si byť istý, že tam tie ľadové obaly má. Rovnako ľudia, čo v dospelosti extrémne prahnú po láske a pozornosti a to aj keď partnera majú, no stále im je málo. Môže sa to javiť ako žiarlivosť, ale v skutočnosti je za tým práve takýto blok na srdci. A keď už človek identifikuje svoj ľadový obal a dokáže si ho priznať, potom s ním aj dokáže niečo urobiť.

Sústredí sa na svoje srdce a začne ho cítiť. Všetku svoju silu a pozornosť nech vloží do srdca a chvíľu pociťuje jeho energiu. Táto energia lásky je v skutočnosti obrovská. Musí ju objaviť a zosilniť vizualizáciou natoľko, že sa mu ľadové obaly začnú rozpadávať. Uvedomí si, že on sám je obrovským žiaričom lásky a vnútornej sily a žiadny vonkajší zdroj na svoje šťastie nepotrebuje. Celkom si vystačí sám. No toto treba precítiť a zažiť, nie si to uvedomiť v hlave. Vedieť to nestačí, treba to cítiť.“

„A čo sa stane, ak človek toto urobí a podarí sa mu to?“

„Stane sa to, čo sa stať musí. Zrazu, keď už lásku zvonka nepotrebuje, si prekvapený uvedomí, že ju dostáva zo všetkých strán, že k nemu sama voľne prúdi. Že ho ľudia majú radi. A že mu je to vlastne jedno. Je to oslobodzujúci pocit, keď človek nie je závislý na láske zvonka. Prináša to pokoj do duše a akúsi zvláštnu slobodu. Človek sa uvoľní a zbaví sa strachu zo samoty a opustenosti. Pretože zistí, že nič také ako samota a opustenosť ani nie sú možné. Neexistujú.“