Obrázok od Gencraft
Bol raz jeden chlapec. Veľmi sa bál chodiť v noci spať, pretože celá izba sa po zhasnutí svetla zmenila na temnú a strašidelnú. A všade po kútoch, za skriňou, pod posteľou, všade sa ukrývali temné hrozivé tiene – strašidlá. Chlapec sa schoval pod perinu a celý sa triasol. Len tam bol v bezpečí pred tými potvorami.
Jedného dňa, keď tak ležal pod perinou a veľmi sa bál, zrazu zbadal maličké svetielko. Vyzeralo to ako drobná víla so žiarivými krídelkami ako vážka. Sedela celkom blízko jeho nosa.
„A ty si kto?“ opýtal sa užasnuto chlapec.
„Ja som víla. Prišla som ti pomôcť,“ odpovedala.
„Ty ma ochrániš?“ potešil sa chlapec. „Rozžiariš zázračné svetlo a všetky tie strašidlá zmiznú?“
„Nie. To ty sám sa ochrániš.“
„To nepôjde. Ja sa bojím. Nikdy nevystrčím hlavu spod periny, kým je noc,“ protestoval chlapec.
„Dobre,“ povedala víla s úsmevom. A potom sa spýtala: „A kde všade sú tie hrozné strašidlá?“
Chlapec jej pošepkal vystrašeným hlasom: „Sú všade.“
„A vieš, kto to je?“ spýtala sa.
„Nie. Kto by to mohol byť?“ opýtal sa prekvapene chlapec.
Víla zamávala krídlami a odpovedala:
„Sú to rozprávkové bytosti, ktoré nikto nemal rád. Preto sa zmenili na strašidlá.“
Chlapec spozornel a zamyslel sa. „To som nevedel.“
„Už musím ísť,“ povedala víla, zamávala mu rukou a zmizla.
Chlapec zostal sám. V hlave mu stále znelo, čo povedala. Že tie strašidlá sú rozprávkové bytosti, ktoré nikto nemal rád. Zdalo sa mu to smutné. A nespravodlivé. A tak vystrčil spod periny oči a rozhliadol sa po tmavej izbe. Predstavil si, kde všade tie strašidlá sú a povedal:
„Keď ste už tu, poviem vám rozprávku.“
A potom im rozprával tú najkrajšiu a najveselšiu rozprávku, čo poznal.
Keď skončil, zrazu mal celkom iný pocit. Zistil, že sa vôbec nebojí. Odkryl perinu a opäť sa rozhliadol. A nič. Nebál sa. Veď kto by sa už len bál svojich kamarátov?