Môže jednotlivec napomôcť zmene osudu ľudstva?

„A to sú aké?“ opýtalo sa dievča.

„Sú to ohraničenia a mantinely, ohrady a bariéry, ktoré sú ľahko identifikovateľné v reči ľudí ako: ja musím…, ja mám robiť…, ja som povinný…, to sa patrí…, takto sa to robí… a podobne. Boli tam nainštalované, aby sa ľudia príliš nerozleteli a nezačali si žiť podľa seba, aby sa dali ľahko ovládať. A oni si to nevšimli, že ich niekto po celé tie roky manipuluje a smeruje istým smerom, ktorý v žiadnom prípade nie je dobrý.“

„A ako sa toto zlo dá poraziť? Čo môže urobiť jednotlivec?“

„Je to ľahšie, ako to vyzerá,“ povedala vedma. „Dám ti pár návodov. Celkom jednoduchých, nie je potrebné byť hrdinom ani robiť závažné zmeny. Sú to zdanlivé maličkosti, také nevinné a neškodné. Napríklad pri debatách ľudí. Vždy, keď niekto prinesie nový názor, nový pohľad, nový nápad, niečo inak a lepšie ako bolo doteraz, ako je pravidlom, ako je zaužívané, tak vtedy sa tieto mantinely a ohraničenia začínajú pomaly rúcať. Miznú jeden po druhom z kolektívneho podvedomia. Lenže v tej debate sa ten, kto má nové myšlienky, nesmie zľaknúť, nesmie sa dať prevalcovať energiou tých, čo sa ho snažia zadupať pod zem a jeho víziu znehodnotiť. Tu vôbec nejde o to, aby niekoho presvedčil. Ani aby z tejto debaty vyšiel ako víťaz, ktorý všetkých prebije argumentmi. Stačí, keď si povie svoje, povie niečo nové, iné, netradičné a inovatívne, hoci by to znelo ako čisté šialenstvo. Ako bláznivý nápad bláznivého a naivného človeka. Stačí, že on tomu verí. A už sa začnú diať veci.“

„A čo také sa môže udiať? Veď ho možno ani nepochopili.“

„To nevadí. Udeje sa to, že jeho čudné názory zostanú už zavŕtané do podvedomia tých ľudí, s ktorými hovoril. Aj keby ich mali vedome ignorovať a nemysleli na ne, aj tak tam zostanú. Ak sú tieto myšlienky schodíkom k slobode, potom samotná duša na ne nikdy nezabudne. Budú pre ňu cenné. Lebo nie je náhoda, ak sa stretneme s niekým, že mu hovoríme niečo konkrétne. Niekedy sa čudujeme, prečo sme práve tomu človeku povedali práve takéto vety. Najmä ak povieme niečo zvláštne alebo iné, ako zvykneme. Nejakú myšlienku či názor. A to je práve ono. Sú to vety, čo povedala duša duši. Nemusíme tomu rozumieť.“

„A čo robiť, ak sme stretli zaujímavého človeka, ktorý má netradičné myslenie a zvláštne originálne nápady na čokoľvek v živote?“ spýtalo sa dievča so záujmom.

„Takéhoto človeka by sme mali nechať rozprávať, nech môže svoju víziu vysvetliť, dávať mu tie správne otázky a hlavne to neodsudzovať, aj keď tomu možno nerozumieme. Keď sa s ním rozídeme, ideálne je, ak na to nielenže nezabudneme, ale budeme o ňom hovoriť iným ľuďom. Hoci celkom nestranne ako o nejakej zaujímavej atrakcii. A takto sa to šíri – ohromnou rýchlosťou a silou v kolektívnom vedomí aj podvedomí. Takto začína zmena,“ usmiala sa vedma. „Aj nevinné poznámky o zvláštnom a inom spôsobe života tu a teraz hoci aj pred ľuďmi celkom ponorenými v hmote, majú obrovský vplyv na ich dušu. Aj keď sa tvária, že nepočúvajú alebo nesúhlasia a toto odsudzujú, nesmie nás to odradiť. Nesúhlas a odsúdenie ľudí, ktorí sú akože „normálni“, nesmie spôsobiť, že by ľudia, čo si prajú zmenu, mali so svojím odbojom prestať. Oni nesmú prestať, ani sa vzdať. Pretože v skutočnosti, na nehmotnej úrovni, na úrovni duše, práve na nich tí ľudia v hmote najviac spoliehajú.“

„Niektorí ľudia sa snažia vylepšovať svet tak, že bojujú za niečo, upozorňujú, píšu na internete o veciach, čo sa im nepáčia. Často sa stretnú s nepochopením a odsudzovaním,“ povedalo dievča zamyslene.

„Ľudia by mali celkovo zmeniť prístup. Mali by si vážiť a ceniť tých, čo sa hoci malými krôčikmi snažia o niečo lepšie, o skvalitnenie života ľudí v akomkoľvek smere, nie im hádzať polená pod nohy, hoci aj zdanlivo neškodnými slovnými vyjadreniami typu, že „sa aj tak nič nezmení k lepšiemu“, že „je to zbytočné“. Prístup niektorých „po mne potopa“ je tiež dosť krátkozraký, pretože zrejme všetci raz budú súčasťou práve toho života, ktorý pomohli spoluvytvárať, hoci nevedomky. Viem, že mnohí sľubujú zmenu, deje sa to opakovane a oni opakovane zlyhávajú. Takzvané voľby sú len obyčajný program, ktorý nie je nastavený na zmenu stavu, ale pre jeho udržanie. A ani tí, čo zmenu vyhlasujú a sami tomu veria, v skutočnosti tomu nerozumejú. Takto sa nerobia zmeny. Zmena sa robí zvnútra, nie zvonka. Ani absolutistický vládca nedosiahne zmenu zvonka, ak ju nenastolí aj zvnútra. To sa stalo v dejinách veľakrát, že po takom vládcovi prišiel iný a všetky jeho zmeny zrušil. A dnešní politickí vodcovia nemôžu priviesť zmenu, nie je to reálne. Ani keď majú dobré nápady a sami tomu veria.“

„A ako sa potom tá zmena udeje?“ nechápalo dievča.

„Zmena sa deje celkom inde. A to v myslení ľudí. Napríklad, keď si človek povie, že nebude robiť niečo, čo mu ubližuje. Čokoľvek. V hmotnom svete, napríklad, že prestane fajčiť. Čokoľvek, čo ubližuje hmotnému telu, ak sa zmení a zastaví, toto je skutočná zmena. Rovnako, keď rodičia nechajú povedať svoje deti ich vlastný názor a nechajú ich ísť svojou cestou, keď netrvajú na tom, že niečo musí byť nejako len preto, že to tak robia všetci. Toto sú tie skutočné zmeny. Ony sú maličké a takmer neviditeľné, no dejú sa a v kolektívnom podvedomí vykonávajú obrovskú prestavbu. Lenže toto bude viditeľné v hmotnom svete až za nejaký čas. Zatiaľ je to veľmi jemné a vyzerá to tak, akoby sa nedialo vôbec nič. No ľudia samotní sa menia a menia sa k lepšiemu,“ povedala vedma.

„Veru to tak nevyzerá. Ľudia v mnohom už rezignovali a pripadajú si celkom bezmocní voči systému,“ namietlo dievča.

„Dôležité je sa nikdy nezmieriť s osudom, ak nie je taký, aký by sme si predstavovali. A nedovoliť nikomu, aby nás obmedzoval a neuveriť mu, že to práve takto má byť. Lebo nemá. Veci sú, aké sú, nie preto, že majú také byť, ale preto, že sme si ich svojou mysľou takými vytvorili. Alebo, čo je ešte horšie, nechali niekoho iného, aby to vytvoril za nás. No čokoľvek sme si vytvorili, či nechali vytvoriť, to môžeme aj zmeniť. Len tie cesty, ktorými chodíme, musíme prehodnotiť a naše konanie, ktoré viedlo k tomuto nepríjemnému stavu, musíme premeniť. Tu nejde urobiť zmenu, ak nezmeníme svoj prístup. A už samotná viera, že „niečo je také, aké má byť“, nám zabraňuje život zlepšovať. Je to ako obrovský betónový blok, ktorý sa nedá len tak prekonať. Je to program.“

„A čo vlastne najviac tej zmene k lepšiemu bráni?“ spýtalo sa dievča.

„Existuje veľmi silný program kontroly – a ten sa prejavuje ako túžba ľudí udržať veci tak, „ako by sa mali robiť“ alebo „aké by mali byť“. Tento program valcuje vedomie ľudí tak dokonale, hoci si to vôbec neuvedomujú. Sami sebe sú dozorcami či strážnikmi systému. Všetko, čo sa mu vymyká, je odsúdené, kritizované, napádané a ničené. Ľudia samotní sa snažia navrátiť jedinca, ktorý sa tomuto vymyká – „do správnych koľají“. Myslia si, že mu tým robia službu, že robia službu celému ľudstvu, je to tak nastavené. No opak je pravdou. Pretože aj keď sa nám nejaký názor či nápad zdá bláznivý a nereálny, nikdy nemôžeme vedieť, či to je naozaj tak. Či za pár rokov, možno už mesiacov, toto nebude realita.“

Dievča sa nachvíľu zamyslelo a spýtalo sa:

„Čo s tým konkrétne môžeme robiť?“

„Treba sa dobre pozrieť na prejavy tohto programu – každý by sa mal na ne pozrieť sám u seba, či toto náhodou sám nerobí. To, čo sa často skrýva pod krásnymi slovami ako je stabilita a istota, môže byť len obyčajný program kontroly mysle.“

„Aj ja som si všimla, že ak sa niekto osobne o niečo snaží, ak robí niečo inak, je často zosmiešňovaný a nestretáva sa s veľkým pochopením. To som videla, keď som sa stala vegetariánkou.“

„Áno, toto si ľudia neuvedomujú, že takýmto prístupom tiež blokujú zmeny k lepšiemu. Len obyčajným posmechom a nepochopením. Napríklad ľudia veľmi nadávajú na zdravotníctvo a celý systém zdravotnej starostlivosti, no súčasne nemajú porozumenie a zosmiešňujú tých, čo sa snažia silou mocou žiť zdravo a nedostať sa do pazúrov tejto mašinérie. Pričom čím viac takýchto zdravších ľudí bude existovať, tým zdravšie bude ľudstvo ako celok, čo sa prejaví na mnohých úrovniach. Najmä na energetickej. Lebo len zdravý a silný človek dokáže robiť zmeny k lepšiemu v kolektívnom podvedomí. Chorý človek len prežíva a vytvára negatívne emócie. Stále myslí len na svoju chorobu a často sa inými vecami ani nezaoberá, lebo na to nemá energiu,“ vysvetľovala vedma ďalej.

„Ako ešte sa dá prispieť zmene?“ zaujímalo sa dievča.

„Napríklad zmeniť systém pomáhajú ľudia, čo sa neúnavne snažia si dopestovať vlastné potraviny vo svete, ktorý tomuto vôbec nie je naklonený. Alebo tí veční ochrancovia prírody, ktorí stále zúfalo bojujú akoby s veternými mlynmi a poukazujú a upozorňujú na veci, ktoré sa im nepáčia. Alebo osemnásťročné odrastené deti, čo svojimi názormi o plánovanej budúcnosti a povolaní dostanú do šoku celú rodinu a okolité príbuzenstvo, no trvajú si na svojom a neustúpia, nezávisle na tom, či majú alebo nemajú podporu rodiny. Toto sú príklady, kedy sa nenápadne deje zmena v myslení ľudstva ako celku.

Ak človek zmení k lepšiemu niečo vo svojom živote, tak práve zmenil celé ľudstvo. Tou svojou časťou, ktorá je súčasťou celku. A on netuší, aká veľká a aká mocná tá časť je. Môže byť málo významná, ale môže byť aj veľmi duchovne významná, lebo možno práve toto bola tá pomyselná posledná kvapka, ktorá spôsobí, že „sa pohár vyleje“, a zmena sa stane viditeľnou v hmote,“ povedala vedma.