Dievča s vedmou sedeli na lavičke a rozprávali sa. Vtom dievčaťu čosi prišlo na um a spýtalo sa:
„Vedma, v dnešných časoch je veľmi rozšírené chodenie ku hrobom svojich zosnulých predkov, zapaľovanie sviečok a nosenie vencov a kvetín na dušičky, teda deň pamiatky zosnulých.“
„Toto by bolo v poriadku, keby…“ začala vedma, no tu sa zastavila. „Musím začať od začiatku. Aby si človek uvedomil, čože to vlastne činí. My sme nesmrteľné duše, ktoré si menia svoje telá. Koľkokrát sa toto už stalo len tu na Zemi! Skús si predstaviť, že len tu na Zemi by si mala aj takých päťsto hrobov. Ony tu sú, len našťastie nie v takej podobe, ako sa to robí dnes. Veď to by bola úplná katastrofa!“
Dievča bolo veľmi prekvapené a odvetilo:
„To som si vôbec neuvedomila, že aj ja tu môžem mať toľko hrobov.“
„A to ešte nehovorím o tom, že často sme svoje telá zanechali na bojových poliach, kde ich roztrhali vtáky a divé zvieratá. Toto sa dialo v minulosti bežne. A teraz sa vcíť do toho a povedz mi, akú hodnotu majú dnes pre teba všetky tie hroby?“
„No, vôbec žiadnu. Sú mi celkom fuk,“ povedalo dievča.
„A to je práve podstata. Je to úplne jedno. Nezáleží na nich. Duši je to skutočne úplne jedno, či má alebo nemá hrob. Ona samozrejme cíti, keď na ňu niekto z pozostalých myslí, ak myslí na frekvencii lásky. Pretože ak myslí na inej frekvencii, potom to ona vôbec necíti. Darmo tam zapaľuje kahance a nosí kvety. Je to zbytočné. Ale tú sviečku alebo kahanček môže človek pokojne zapáliť aj doma, je to to isté. Tomu, kto odišiel, na tom nezáleží, on vníma len tú frekvenciu lásky, s ktorou na neho myslia.“
„A čo zádušné omše a modlenie sa v kostoloch za mŕtvych?“ spýtalo sa dievča.
„Aj toto funguje, ale každý by si mal uvedomiť, že toto sú magické rituály. Ak to chce takto, môže to urobiť. Ja však hovorím, že ak pozostalí myslia na svojho odídeného s láskou, dokážu pre neho spraviť to isté a oveľa lepšie. A bez mágie,“ povedala vedma.
„Takže duši je jedno, či má alebo nemá hrob. A na čom jej vlastne po smrti záleží?“
„Sú isté skutočnosti, ktoré ju po smrti veľmi ovplyvňujú. Pretože keď niekto umrie, neoddelí sa duša od tela okamžite. V skutočnosti tých nehmotných tiel je viac, ale zjednodušene povedané, nazvala som ich dušou. Rôzne učenia hovoria o rôznych dňoch, ako dlho toto oddeľovanie trvá. Ale v skutočnosti je to také rozdielne, že sa to ani zovšeobecniť nedá. A naši predkovia kedysi veľmi dobre sledovali tento proces a boli medzi nimi vidiaci, čo presne vedeli, kedy sa toto stalo. A až potom dali súhlas na spálenie tela. Dnes sa kremácie robia v rôzny deň od úmrtia a nikto netuší, čo sa tam s dušou udeje. Pre niektoré je to obrovský šok. Oni sa tam oddelia, to je pravda, ale frekvenčne ich to môže negatívne ovplyvniť, keď na to ešte nie sú pripravení. Lebo keby boli, už by odišli.“
„A čo pochovávanie do zeme?“ spýtalo sa dievča.
„To je tiež dosť nepochopené. Pretože ak si predstavíš telo, ktoré bolo zabalené do plachty a uložené do Zeme – toto telo celkom obklopila matka Zem. Bola všade naokolo. A armáda mikroorganizmov sa rýchlo postarala o celý proces návratu tela späť – prach si a na prach sa obrátiš. Bolo to rýchle a prirodzené. Návratu duše napomáhala veľmi silná energia matky Zeme.“
„Ale dnes sa telá dávajú do rakvy,“ podotklo dievča.
„No veď práve. Telo je v rakve oddelené od matky Zeme a to poriadne dlhú dobu. Kto toto vymyslel, ti ani nemusím hovoriť. Vzniká tu potenciál na veľké utrpenie duše, ak sa jej nepodarilo dobre sa od tela oddeliť. A príbuzní, čo toto robia svojim blízkym v tej najlepšej viere, im, teda ich duši, vlastne ubližujú. Pretože oni myslia viac na toto telo ako na ich duchovnú podstatu. Chcú ho zabaliť a zachovať. Ale tu si treba uvedomiť, že akonáhle človek zomrie, už mu toto telo nepatrí. Už od toho okamihu patrí Zemi. Treba jej ho navrátiť a to čo najrýchlejším a najjednoduchším spôsobom.“
„Ako dlho môže byť takto duša uväznená?“ opýtalo sa dievča.
„Niektoré sú uviaznuté aj tisíce rokov. Ale to nie je prípad dnešného pochovávania. Našťastie,“ odpovedala vedma.
„A od čoho záleží, či sa duša rýchlo alebo pomaly oddelí od tela?“ spýtalo sa dievča s veľkým záujmom.
„Záleží to len a len na jej frekvencii v čase úmrtia. Tí, čo majú určité pochopenie a uvedomenie toho, čo sa deje a zachovajú si pokoj, títo to zvládnu celkom sami a dobre. Vlastne nepotrebujú nijakú pomoc zvonka. A u týchto je celkom jedno, čo sa potom s ich telom deje, lebo oni tam už nie sú.“
Zrazu prišla dievčaťu na um zvláštna otázka: „A keby mali tieto uvedomelé duše prehovoriť k svojim pozostalým príbuzným, čo by mi odkázali?“
Vedma sa zamyslela.
„Asi toto: to telo, čo tak veľmi uctievate a ktorému nosíte kvety a sviečky, to už nie je moje telo. Nemám s ním viac nič spoločné, lebo som ho vrátil späť matke Zemi. Myslite na moju dušu! Ak na mňa myslíte s láskou hoci aj doma v záhradke, ja to cítim. Uvedomte si, ako to zhora vyzerá. Zem je zamorená cintorínmi a náhrobnými kameňmi. Toto si nezaslúži! Tieto miesta sú obrovské centrá na vytváranie a sústreďovanie negatívnej energie. Zrušte ich! Z kameňov nech sa vyrobia nádherné umelecké diela a vysaďte tam lesy, najlepšie dubové, nech sa cintoríny premenia z miest koncentrovania temnoty na miesta s prekrásnou žiarivou energiou!. O toto vás prosíme,“ dokončila vedma.
„A čo by mali ľudia robiť s tým popolom svojich zosnulých?“ spýtalo sa dievča.
„To je celkom jedno. To isté, čo urobia so zvyšnou zemou po presadení rastliny. Vysypať,“ odvetila vedma.
Výborné a objavné.