Ako neaktivovať agenta Smitha

Dievča sa vrátilo k vedme cez víkend, keď malo v práci voľno. Bolo veľmi rozčarované a sklamané a chcelo sa o tom porozprávať. Našlo ju vešať prádlo v záhrade. Keď sa privítali, vedma hneď vedela, že ho niečo trápi.

„Čo sa deje?“ opýtala sa.

„Vedma, snažila som sa povedať ľuďom niečo z toho, čo viem. Starostlivo som si vybrala tých, čo som si o nich myslela, že by to mohli pochopiť. Hovorila som im o tom ovládaní, že sme manipulovaní. Lenže oni to nechcú vedieť a vlastne ani o tom počuť. Reagovali na mňa hrozne. Úplne na mňa zaútočili a to som si myslela, že sú to rozumní a mierumilovní ľudia. No zaútočili na mňa takmer agresívne, vôbec som ich nespoznávala. Prečo sa to stalo? Čo som urobila zle?“

„Moja milá. Vedela som, že sa to stane, no nevarovala som ťa schválne, aby si to videla a zažila na vlastnej koži. Teraz to už dobre pochopíš, čo sa tu deje. Neurobila si nič zlé. Len si v nich spustila automatickú reakciu matrixu, akýsi obranný systémový mechanizmus, ktorý nemá s človekom, ktorý takto zareagoval, absolútne nič spoločné. On jednal presne ako musel, keď niekto zaútočí na ovládacie programy. A práve to si urobila,“ vysvetlila vedma.

„To že som urobila? Ja som napadla matrix?“

„Presne tak, napadla si matrix, ako taký nebezpečný vírus,“ zasmiala sa vedma.

Dievča zostalo nemo stáť. Chvíľu sa nezmohlo na slovo. No potom povedalo:

„To nie je možné. Ako to môže takto fungovať? Veď by bolo skôr normálne, keby sa človek, čo počuje niečo, čo sa mu nezdá alebo niečo celkom nové, najprv zamyslel, pouvažoval a potom, ak ho nič nenapadá, si tento problém radšej naštudoval, trebárs na internete, aby k tomu mohol zaujať nejaké stanovisko. Ale taký odpor hneď na začiatku, pričom o tom vôbec nič nevedia?“

„Veď práve. Systém sa bráni a musí tak urobiť veľmi rýchlo, aby sa v človeku nespustila jeho prirodzená zvedavosť a túžba učiť sa niečo nové. Tak musí reagovať s absolútnym odporom a odmietnutím, lebo tu ide o podstatu ovládania.“

Dievča po chvíli povedalo:

„Alebo stalo sa mi aj toto. Hovorila som s jedným kamošom, ktorý sa zdal byť tomu celkom naklonený, aj on sa zaujíma o rôzne veci, hľadá a študuje tajnú históriu. Celý rozhovor prebehol dobre a aj sme sa v dobrom rozišli. No potom som bola veľmi nemilo prekvapená, že neskôr o mne vraj šíril rečí, že som bláznivá a akoby si to celé doma rozmyslel.“

„No aj toto sa deje. Kým bol s tebou, pôsobila na neho tvoja vysoká frekvencia, ktorá mu pomohla veci pochopiť, pretože bol otvorený novým veciam, ako hovoríš. No prišiel domov a presne tam sa to stalo, práve tam sa aktivoval ten náš známy obranný mechanizmus matrixu. A človek akoby poprel sám seba pred ešte pol hodinou. Aj takto to môže prebehnúť, je to ešte oveľa zákernejšie, lebo spočiatku to vyzeralo nádejne. Alebo je ešte tretia možnosť, to platí pre najviac materialistických ľudí, títo si informácie, čo nevedia spracovať, jednoducho zablokujú a akoby ich ani nedostali. Oni na ne skutočne zabudnú.“

„No to je neuveriteľné. Teraz mi napadlo, čo asi znamenal ten agent Smith vo filme Matrix. Veď to bol práve takýto program kontroly a ochrany matrixu.“

„Áno, presne tak,“ povedala vedma.

„A on vedel prebrať podobu akéhokoľvek človeka, to je mi ale náhoda. Hlavní hrdinovia s ním museli neustále bojovať. Predtým som si to vysvetľovala inak, ale teraz to vidím, že tým bolo obrazne ukázané, ako tieto programy dokážu v človeku hocikedy vyvolať žiadanú reakciu, hoci si toho človek nie je vedomý.“

„Povedala si to presne. Zaujímavé je, že keď si vezmeš desiatich ľudí žijúcich v hmote a dáš im nejaký impulz, reakcia bude rôzna. Lebo každý je iný. Ale keď pred týmito ľuďmi zaútočíš na matrix, teda dotkneš sa citlivej témy, reakcia odporu – ako si vravela, agent Smith, bude celkom rovnaká. To je jasná manipulácia vedomia, je to nahratý program. Všimni si to.“

„Ale prečo ja som takto nereagovala? Prečo niektorí ľudia to dokážu pochopiť a iní nie?“

„To záleží na tom, ako veľmi je kto materialistický človek. Čím nižšiu frekvenciu má človek, tým je táto reakcia horšia, pretože je plne ovládaný.“

„Vedma, to je ale strašné. Tak mi povedz, ako sa dajú tieto programy v človeku celkom chytenému v hmote obísť? Ako ich nespustiť, keď chcem niekomu o tomto ovládaní povedať? Alebo to nejde?“

„Je jedna cesta. Tvoj agent Smith nepozná metafory. Predsa len, je to program. Ak budeš hovoriť v metaforách, neaktivuje sa.“

„Ale zase ani mnohí ľudia nemusia pochopiť, o čom hovorím,“ smutne povedalo dievča.

„Budú to vnímať na podvedomej úrovni. Takže to nevadí, určite to v nich zostane. Alebo ešte je tu iná cesta. Klaď otázky. Jednoducho dávaj ľuďom v správnom čase tie správne otázky. A neodpovedaj na ne.“

„Ale ani oni si na ne nebudú odpovedať. Budú to ignorovať a žiť v otroctve ďalej.“

„Tak to nie. Ak sa raz v podvedomí človeka usadí nejaká otázka, zavŕta sa a už sa ho nepustí. A raz nadíde čas, že ten človek pocíti potrebu si na ňu odpovedať.“

„Naozaj to takto funguje?

„Funguje, viem to.“

 „A vedma, prečo ľudia nechcú poznať nepríjemnú pravdu?“

„Pretože majú strach, radšej volia pštrosiu cestu, ako by sa mali pozrieť nepríjemnej pravde do očí. Ale dnes si toto už nikto nemôže dovoliť, pretože tu sa hrá o ich duše, o budúcnosť ľudstva.“