Deti v prvej línii

Dievča sedelo u vedmy v izbičke a čistilo orechy. Tento rok ich bolo naozaj dosť, tak sa samé ponúklo, že s nimi trocha pomôže. Vedma stála pri starom sporáku na drevo a varila obed.

„Vedma, čo sa to deje s deťmi?“ opýtalo sa zrazu dievča.

„Čo máš na mysli?“ spýtala sa vedma.

„Prečo je toľko veľa psychických porúch u detí, autizmu, OCD, depresií a iných duševných ochorení? Z každej strany počúvam, že sa to deje, dnes už je málo rodín, v ktorých takéto deti nemajú, aspoň v širšom príbuzenstve. Čo sú to za diagnózy a prečo ich počty narastajú, veď ešte pred pár rokmi sme o takom niečom sotva počuli, no dnes akoby sa s nimi vrece roztrhlo? Čo sa to deje?“ zaujímalo sa dievča.

Vedma sa usmiala a povedala:

„Nebuď taká ustarostená. Je to v poriadku.“

„Ako by toto mohlo byť v poriadku?“ rozhorčilo sa dievča.

Vedma položila varešku a prisadla si k nemu.

„Svet sa mení, moja milá. A toto je jeden z jeho prejavov. V skutočnosti veľmi pozitívny, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá.“

„Ako to? To nie je možné, aby toto bolo pre svet dobré, čo sa deje. Mne sa zdá, že je im ubližované a veľmi trpia. Oni aj ich okolie,“ povedalo dievča.

„To máš teda pravdu. Trpia. Rodiny, v ktorých sa takéto dieťa vyskytne, musia prejsť komplexnou transformáciou. Ale to nie je zlé. Tento svet sa teraz vplyvom vysokovibračných energií mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, frekvencia narastá a zo starých štruktúr myslenia nezostane kameň na kameni.“

„Čo to presne znamená?“ nechápalo dievča.

„Tieto deti sú prastaré duše, mnohé sú veľmi skúsené, čo si už odžili svoje a teraz prišli napomôcť pozdvihnutiu planéty a celému ľudstvu takýmto zvláštnym spôsobom. Vďaka ich poruchám a diagnózam, ktorými plne zamestnávajú svojich rodičov a okolie, nie je na nich možné aplikovať spôsoby prevýchovy, ktorým sa zdravé deti vyhnú len ťažko. Je to ich obrana, aby už v mladom veku neboli vtiahnuté do systému, ktorý by sa ich pokúsil ovplyvniť a premeniť na svoj obraz. S nimi to ide veľmi ťažko, niekedy vôbec, s niektorými nikto nehne a žijú si svoj vlastný vnútorný život. Ich duše si svoje takzvané diagnózy nesú ako štít, ktorý ich chráni pred tým, aby sa z nich stali takzvané „normálne“ deti,“ vysvetlila vedma.

„To je neuveriteľné. Bolo by možné, aby prišli vedome rozhodnuté toto zažiť?“ zvolalo užasnuto dievča.

„Prišli, aby si udržali svoju frekvenciu, aj keď mnohé sa vibračne prepadnú do stavu ako beznádej, smútok, zlosť, no v mnohých prípadoch je duša vo vnútri celkom pokojná, pretože oni to len hrajú na svojich rodičov. Vyrábajú im drámu podľa potreby.“

„Prečo to hrajú? Veď oni si to neuvedomujú?“ opýtalo sa dievča.

„Robia to celkom podvedome,“ odpovedala vedma. „Ukazujú navonok svojej rodine, čo sa deje pod povrchom, čo je skryté a mnohokrát sú to skutočnosti a emócie, čo boli dlhodobo v tomto rode potláčané. A oni ich vyťahujú na svetlo, čo napokon robia všetky deti, no tieto majú extrémnu silu vďaka svojej odchýlke a zníženej citlivosti na matrix. Oni si robia svoju prácu a systém má na mnohé z nich len veľmi malý vplyv. Čo je len dobre.“

„Ale prečo? Aký mali dôvod takto veľmi sa obmedziť?“ nechápalo to stále dievča. „A čo s tým má matrix?“

Vedma si povzdychla a pokračovala:

„Tieto deti prišli, aby urobili koniec starým poriadkom. Veď vieš, ako to vyzerá v dnešnom svete. Všetko, čomu sú dnes deti západného sveta vystavené, celý tento systém je pokrivený a chorý. Tak si to zhrňme, čo to obnáša.

Tehotná maminka, hoci je často vystresovaná, chodí do práce do vysokého štádia tehotenstva, ak je zdravá. Ako sa pri tom cíti, to nikoho nezaujíma. Ale jej dieťa cíti všetko. Každú nepohodu, každú disharmóniu. Matka sa stravuje ako sa len dá, najlepšie ako vie – to v dnešnom svete znamená záťaž tisícov chemikálií v našej potrave. Dieťa toto pocíti na vlastnom telíčku ešte pred narodením, po narodení hneď zažije oč kovania. Ešte som nehovorila o kvalite vody, vzduchu, o liekoch a iných veciach, čo matka prijíma do svojho tela. Potom obaja zažijú pôrod v dnešných pôrodniciach a to často býva trauma na celý život. Pre matku, aj pre dieťa, hoci ono si to väčšinou nepamätá. Potom matka dieťa dojčí, aby malo to najlepšie, čo sa len dá, vynakladá možno úsilie na zdravé stavovanie pre svoje dieťa, nedáva mu cukor, bielu múku, no potom ho dá do škôlky a prvé jedlo, čo mu tam dajú, je presladený čaj a vianočka. No tým sa to len začne.

Odvtedy kontrolu nad jej dieťaťom z väčšej časti preberie systém. Rodičia neskôr, v dobrej viere, aby to mal človiečik čo najľahšie v živote, začnú už v predškolskom veku s jeho učením cudzích jazykov, najčastejšie angličtiny. Dieťa to samozrejme nasáva, no oni vôbec netušia, aký neblahý vplyv má toto na jeho vyvíjajúci sa mozog, konkrétne tento jazyk má pre Slovanov deštruktívny vplyv. Namiesto toho, aby dieťa nechali skúmať svet, objavovať, hrať sa, tvoriť alebo len tak byť samé so sebou, kedy je dieťa priamo napojené na svoju dušu a je vo frekvencii čistej radosti, oni mu začnú vyplňovať čas, plánujú mu aktivity a činnosti, zahlcujú ho podnetmi, čo samozrejme stimuluje jeho myseľ, ale všetko ide na úkor jeho kreativity. A čo rodičia netušia, aj na úkor jeho geniality. No a takto, pekne postupne vytvárajú podľa naučených vzorov zo svojho dieťaťa poslušné koliesko v systéme.

Pokračujú tak, že mu vyberú čo najlepšie školy, ak sa dá, tak čo najvychýrenejšie v zahraničí, aby z neho raz niečo bolo. No, pamätáš sa, čo som hovorila o školskom systéme. Teraz je už dieťa tak veľmi ovplyvnené a spracované, už nabehlo na ten správny vlak a hoci o tom netuší, stráca svoju skutočnú podstatu a často aj kontakt so svojou dušou. A k tomu sa pridajú technológie, ktorým sú tieto deti už od mladého veku vystavené, internet, sociálne siete, médiá, počítačové hry a podobne. A z nášho dieťaťa vyrastie poslušný jedinec, ktorý chodí do práce, tvrdo pracuje, vezme si hypotéku, platí dane, žije konzumným spôsobom, chodí voliť, zabáva sa ponúkanou zábavou, ktorá je propagovaná na každom rohu, keby náhodou nevedel, čo robiť. Síce nadáva na systém, ale do hĺbky nevidí, pretože nemá čas sa zastaviť a zamyslieť, tak je chytený do pasce. Taký bežný matrixový človiečik.“

„To je strašné, vedma, keď to takto hovoríš. Ale akoby si hovorila o mne,“ povedalo dievča.

„No, ale teraz si zober dieťa, ktoré má nejakú psychickú diagnózu. Niektoré sú celkom nezaraditeľné do systému, niektoré len obmedzene. Mnohé nezvládajú školský systém. Nedokážu sedieť celé hodiny a takzvane „dávať pozor“. U mnohých zlyhávajú všetky pokusy o začlenenie, dokonca ani pod vplyvom liekov to nie je lepšie.  Vidíš ten rozdiel? Tieto deti sme si privolali my, ako našu záchranu a našu pomoc zhora. Prišli kvôli všetkým tým deťom, ktoré pod vplyvom zmanipulovaných rodičov vyrástli na neslobodných ľudí, ktorí len niekde vo vnútri tušia, že s ich životom v hmote niečo nie je v poriadku,“ uzavrela to vedma.

„Takže tie deti s diagnózami sú ako kolieska v systéme, ktoré sa zadŕhajú?“ spýtalo sa zrazu dievča.

„Buď sa zadŕhajú alebo sa netočia vôbec. S nárastom počtu týchto detí začne byť čoraz viac viditeľné, že s týmto svetom niečo nie je v poriadku. A ľudia budú túžiť po zmene,“ odpovedala vedma.

„Lenže systém do nich pchá lieky, rôzne utlmujúce medikamenty, čím sa ich snaží „napraviť“,“ namietlo dievča rozhorčene.

„Áno, no to môže ich pôsobenie stlmiť len čiastočne. V skutočnosti si dnešní psychológovia a psychiatri s nimi vôbec nevedia rady, sú v koncoch. Pretože kým jedného pacienta riešia celé roky, pribúdajú ďalší a ďalší, rovnako pribúdajú nové čudesné poruchy, niektoré ešte ani nemajú názvy, nikto sa v tom neorientuje a psychické zdravie ľudstva sa začína vymykať spod kontroly.“

„A treba im vôbec dávať lieky na tieto diagnózy?“ spýtalo sa dievča.

„Lieky sú len barličky. Možno na krátku dobu, vo vypätých situáciách. Ale nie je to dlhodobé riešenie, čo bude po určitom čase všetkým jasné. Bude to viditeľné, aj pre dnešnú medicínu.“

„A čo bude teraz?“ spýtalo sa dievča.

„Teraz to budeme len pozorovať, ako tieto deti samé postačia na to, aby sa všetky systémy, ktorými sa posudzovali a riešili psychické choroby v západnom svete, začali rozpadávať zvnútra,“ odpovedala vedma.

„Bude to veľký kolaps?“ zaujímalo sa dievča.

Vedma sa usmiala: „Nemusí byť, ak samotní doktori a psychológovia pochopia, že ich staré metódy sú nefunkčné a že im zrejme unikla podstata. Ak zmenia svoj pohľad, čo sa už u mnohých deje, začnú skúmať a hľadať iné možnosti, ktoré tu sú a vždy aj boli, len sa na ne akosi pozabudlo. A čo je najdôležitejšie, konečne si priznajú existenciu ľudskej duše, ktorú predovšetkým treba liečiť. Aj keď v skutočnosti, pravda je taká, že ju zvonka liečiť netreba. Stačí obnoviť stratený kontakt medzi telom, mysľou a duševnou podstatou človeka. A on sa potom vylieči sám.“

„Čo však môžeme robiť zatiaľ? Čo môžu robiť rodičia, ktorí majú doma takéto deti?“ opýtalo sa dievča, dúfajúc, že získa nejaký jednoduchý návod.

„Predovšetkým sa musia prestať snažiť prerobiť ich na „normálnych“ jedincov. Takto to nejde. Môžu ich jedine prijať so všetkým, čo je, pochopiť, že toto sú prastaré duše a prišli sem so svojou úlohou, celkom osobitým plánom, ktorý je pre bežného človeka ťažko uveriteľný. Utlmovanie liekmi je u nich veľmi hlboké nepochopenie situácie. Pričom mnohé z týchto detí, hlavne v predškolskom veku, o svojich plánoch hovoria alebo vedia celkom jasne sformulovať, o čo sa tu snažia, ale ich nikto nepočúva alebo ich neberie vážne. Pretože to, čo hovoria, znie až príliš fantasticky a nereálne.“

„Možno keby im rodičia dávali tie správne otázky, tak by niečo povedali. Čo myslíš?“

„To je dobrý nápad, klásť im otázky. Ale treba byť potom otvorený k ich odpovediam,“ odvetila vedma.

Dievčaťu zrazu niečo napadlo: „Vedma, niektoré z nich sú akoby zdrojom bezpodmienečnej lásky, no iné sú také uzavreté, že akoby boli odpojené od svojich pocitov a nemali žiadne emócie. Prečo je to takto?“

„Je to rôzne. Záleží od rodiny. Či v rodine potrebovali ukážku bezpodmienečnej lásky alebo práve vytiahnutie niečoho skrytého a potláčaného na povrch, či vyliečenie starých zranení rodu. Sú rôzne spôsoby, akým tieto duše vplývajú na svoje okolie. No čím harmonickejšie a bezpečnejšie prostredie ich obklopuje, čím vyššia vibrácia a prijatie je v rodine, tým ľahšie sa im žije a keď sa oni cítia dobre, je celý priebeh hladší a život s nimi jednoduchší. Mnohí sa dokonca môžu časom vyliečiť.“

„To je zaujímavé.“

Vedma pokračovala:

„V generáciách ich rodičov a prarodičov sa rodili rebeli. Pokiaľ si pamätali svoj plán duše, boli odhodlaní bojovať proti systému, kládli odpor a robili všetko inak. No mnohí z nich boli systémom zlomení a zničení, končili často na drogách alebo alkohole, mnohí z nich páchali samovraždy. A toto je zasa iná forma odboja. Tieto dnešné deti sú veľkí bojovníci. Formou vlastného utrpenia sem prišli zmeniť svet.“

„Vedma, som veľmi rada, že si mi to objasnila. Celkom som sa upokojila. Ja im verím. A budem na ne myslieť a podporovať ich. Mám veľký rešpekt k týmto zázračným deťom novej doby,“ dopovedalo dievča a usmialo sa.