Obrázok od Gencraft
Kde bolo tam bolo, v jednom meste žilo mladé dievča, ktoré veľmi rado chodievalo na prechádzky do lesa. Malo psíka, ktorý vždy chodieval s ňou. Cestou občas stretlo neznámeho chlapca, ktorý sa dievčaťu veľmi páčil, až sa do neho zamilovalo. Dievča bolo veľmi plaché a nikdy by sa neodvážilo dať tomu chlapcovi niečo najavo, pretože vo vnútri tušilo, že on jej tieto city neopätuje. A tak táto láska zostala tajnou a dievča o nej nikdy nikomu nepovedalo.
Jedného dňa, keď išlo opäť na prechádzku do lesa, uvidelo tam chlapov, čo chystali drevo na zimu. A týmto chlapom pomáhalo aj zopár chlapcov, medzi nimi aj chlapec, do ktorého bolo dievča tajne zamilované. Dievča sa chcelo otočiť a ísť preč, no jej psík k nim pribehol a chcel sa s nimi hrať. Tak aj ono podišlo bližšie a nesmelo ich pozorovalo. Na jej prekvapenie sa jej chlapec, ktorý sa jej zdal taký úžasný, prihovoril:
„To je tvoj psík? Je zlatý. Vie aj nejaké povely?“
Psík samozrejme vedel, veď ho sama učila, tak to aj predviedol. Chlapcovi sa to veľmi páčilo a dievča pochválil. Ono sklopilo oči a zrazu cítilo, ako sa mu do tváre nahrnula červeň. Mladší z chlapcov si to všimol a zasmial sa:
„Ty sa celá červenáš! Čo si sa do neho buchla?“
Po tejto otázke sa všetci chlapci rozosmiali a s nimi sa smial aj on. Zdalo sa, že sa veľmi dobre bavia. Dievča sa tak veľmi zahanbilo a očervenelo ešte viac, aspoň si to o sebe myslelo. Nezmohlo sa na slovo, len sa otočilo a utekalo preč. Dobehlo domov, zavrelo sa vo svojej izbe, kleslo na zem a zúfalo sa rozplakalo.
Vtom sa pri nej mihlo čosi ligotavé. Dievča si utrelo oči a prekvapene zaostrilo na tú krásu. Bola to víla s krídlami ako vážka, ktorá jej pristála rovno na ruke.
„Prečo toľko plačeš?“ opýtala sa víla zvedavo.
„Dnes je ten najhorší deň môjho života. Zažila som také poníženie, že sa z toho už asi nespamätám,“ povedalo dievča a opísalo víle celú situáciu.
„Najhoršie zo všetkého bolo, že aj on sa mi smial. Tak veľmi ma to zranilo. Nikdy sa to nemal dozvedieť, že k nemu niečo cítim, no prezradila som sa,“ dokončilo to dievča žalostným hlasom. „Už nikdy nevyjdem z izby, aby som ich nestretla a nemusela sa prepadnúť od hanby.“
Víla pokrútila hlavou. „Tak to teda nie. Napravíme to.“
„Ale to sa nedá napraviť,“ namietlo dievča.
„Ale ja mám svoje kúzla. Niečo ti ukážem,“ povedala víla a zamávala rukou. Nad jej hlavou sa zjavil ligotavý hviezdny prach. „Keď ním posypem tvoju hlavu, budem zrazu tebou a môžem jednať za teba. A ty len sleduj, čo sa bude diať. Pretože teraz ťa vezmem späť v čase. Ideme do lesa.“
Vtom sa dievča uvidelo kráčať so svojím psíkom na to miesto, kde sa stala tá nepríjemná udalosť. Bolo veľmi prekvapené svojím pokojom, pretože malo vo svojej mysli vílu, ktorá jednala zaň.
Na začiatku sa to odohralo tak ako predtým, chlapec sa hral so psíkom a pochválil dievča. A ono sa začervenalo.
A stalo sa aj to, že mladší chlapec povedal:
„Ty sa celá červenáš! Čo si sa do neho buchla?“ A všetci chlapci sa rozosmiali.
No odvtedy sa všetko zmenilo. Dievča pod vplyvom víly sa pozrelo na toho chlapca a povedalo: „Naháňam sa so psom, je mi teplo. A aj ty si červený, tak sa mi zdá.“
Po tejto vete mladší chlapec naozaj očervenel a zostal ticho. No tí ostatní, vrátane chlapca, ktorý sa jej páčil, sa smiali ďalej.
Dievča sa na nich pozrelo a celkom pokojne sa opýtalo:
„A vy sa tu na čom smejete? Vám sú na smiech niečie city?“
Vtom smiech prestal. Dievča prekvapene pozorovalo, ako tí chlapci stíchli. Nechápalo to. Otočilo sa, zavolalo na psíka a odišlo so vztýčenou hlavou.
Pocit poníženia bol preč, zostal len smútok. Keď bolo doma, opäť sa pred ním objavila víla.
„Čo sa to tam stalo?“ spýtalo sa dievča.
„Keďže si zostala celkom pokojná, tak tvoje vety mali veľkú silu. A každý z tých chlapcov už dobre vie, aké je to prežiť nešťastnú lásku,“ povedala víla. „A práve to si im pripomenula.“
„Ale prečo som sa necítila ponížená, tak ako predtým?“ opýtalo sa.
„Pretože tentokrát si sa za svoje city nehanbila,“ vysvetlila víla.
Dievča všetko pochopilo. Hoci je nešťastná neopätovaná láska smutná a beznádejná, nie je to dôvod na to, aby sa za ňu človek hanbil.