Obrázok od Gencraft
Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chlapec. Bol malý, tichý a utiahnutý a nemal nijakých kamarátov. Raz si ho vyhliadla skupinka starších chlapcov a stal sa terčom ich zloby. Vždy ho zastavili v uličke za školou, obkľúčili ho, strkali do neho, bili ho, škaredo mu nadávali a nakoniec mu vzali desiatu, aj drobné mince, čo mu dala mama. On sa nijako nevedel brániť. Ani to nikomu nepovedal, lebo si myslel, že mu aj tak nikto nepomôže. A toto sa postupne zhoršovalo, až sa chlapec bál chodiť do školy. Každé ráno ho bolelo brucho a cítil sa veľmi zle.
Raz ráno tesne pred odchodom do školy sedel chlapec pred domom na kameni a premýšľal, že radšej utečie, aby už nikdy nemusel tých zlých chlapcov stretnúť. Zrazu pred sebou zbadal jagavé svetielko –malú postavičku víly. Mala štíhle telo ako vážka a farebné žiarivé krídelká. Usmievala sa na neho.
„Nemôžeš utiecť,“ povedala.
„Ako vieš, že…?“ zľakol sa chlapec.
„Lebo pred strachom sa nedá utiecť,“ dopovedala víla.
„Ale ja nechcem utiecť pred strachom, ale pred tými zlými chalanmi,“ zašomral chlapec.
„Pred tými nemusíš utekať. Ty ich vieš zastaviť.“
„To teda neviem,“ bránil sa chlapec. „Ja som slabý. A som sám. Ich je veľa a sú takí zlí.“
„Ja ti pomôžem,“ povedala víla. „Urobím kúzlo.“
Víla urobila zvláštny pohyb rukou a zjavili sa tam ligotavé zrniečka kúzelného prachu. Víla nimi posypala chlapcovu hlavu a povedala:
„Na chvíľu budem ja v tvojej mysli. Budem hovoriť a jednať za teba. Ty len sleduj a pozoruj, čo sa bude diať.“
Chlapec vstal a zrazu pocítil zvláštny pokoj. Už sa nebál. Víla v jeho mysli bola celkom pokojná. Až príliš. Pretože zrazu sa uvidel, ako pomalým krokom sám kráča k skupinke chlapcov, čo ho každý deň šikanovali. Nespoznával sa a sám neveril vlastným očiam, čo to vlastne robí. Ale dôveroval víle.
Chalani ho zbadali, vyskočili a prekvapene sa k nemu rozbehli. Hneď sa mu začali posmievať.
„Pozrite, tento chudák si prišiel po svoju dennú dávku bitky!“ vykríkol jeden zo skupinky.
A už sa aj rozohnal a chcel chlapcovi vraziť päsťou do hrude. Lenže stalo sa niečo zvláštne. Chlapec, čo aký bol malý a slabý, mu tú ruku ešte pred úderom chytil za zápästie a úderu tým zabránil. Vedel, že to všetko robí víla, lebo on sám by sa nikdy neodvážil. A zrazu sa videl, ako stojí a drží ruku oveľa silnejšieho chlapca a díva sa mu rovno do očí.
„To je veľmi smutné,“ povedal zrazu nečakane. „Keď silnejší bijú slabších.“
Zlostný chalan sa mu vytrhol a chytil si ruku druhou, akoby ho pálila. Chlapec tam pokojne stál, díval sa na nich a s prekvapením si všimol, že už nikto z nich na neho neútočí. Len hľadeli mrzutými pohľadmi, no akoby sa neodvážili priblížiť. No jeden z nich ho predsa len kopol do nohy a chlapec si uvedomil jednu vec, že pred tým, než ho kopol, uhol pohľadom. A odrazu mal pocit, akoby sa role vymenili. On sa nebál. Noha ho síce bolela, no aj tak stál pokojne a tí chlapci zrazu znervózneli.
„Prečo to vlastne robíte?“ spýtal sa ich.
„Lebo si taký úbohý,“ odsekol mu jeden z nich.
„To vy ste úbohí, pozrite sa na seba.“
Nastalo hrobové ticho.
Chlapec cítil niečo zvláštne. Nehneval sa a ani nemal strach.
„Toto bolo naposledy, čo ste ma zastavili,“ povedal. „Viac si to neprajem.“
Chalani na neho hľadeli s otvorenými ústami, keď si oprášil nohavice, otočil sa im chrbtom a odišiel.
Keď zmizol za roh, zjavila sa mu znova malá víla. Chlapec bol veľmi prekvapený, až vydesený: „Čo sa to tam stalo? Čo si to s nimi urobila?“
„Ja som ti len ukázala, aké to je, keď sa nebojíš. Ako dokážeš jednať a aký byť.“
„Takže za všetkým tým bol len môj strach?“ nechápal chlapec.
„Áno. Sám sa s ním musíš vysporiadať. Pretože zajtra tu už nebudem. Nebudem ti pomáhať.“
„To nevadí. Ja už viem, čo mám robiť. Pochopil som to,“ povedal chlapec. „Ďakujem ti.“
Víla sa usmiala a zmizla.