Športom k zdraviu alebo k chorobe?

Dievča prišlo k vedme na návštevu po týždni a veľmi sa na tento deň tešilo. Bolo si isté, že vedma mu už nič ďalšie nezakáže, veď už naozaj nebolo čo. Už konečne dostane tie svoje vytúžené rady, ako sa stať trvale šťastnou a zdravou. Už vôbec nepochybovalo, že to dokáže.

Vedma ho privítala vo dverách chalúpky a krásne sa naň usmievala. Dievča ju objalo a pozdravilo.

Prehodili pár viet a tu sa zrazu vedma znenazdajky spýtala:

„Čo to máš?“ a ukázala na koleno dievčaťa.

„To je ortéza. To sa nosí, keď máš problémy s kĺbmi,“ odvetilo dievča.

„Prečo má dvadsaťročné dievča problémy s kĺbmi?“ čudovala sa vedma.

„Lebo športujem. Namáham si kolená.“

„Ja také niečo nepotrebujem, a ty áno?“

„Ale ty si už stará a nešportuješ,“ vyletela z dievčaťa odpoveď.

„Som stará, ale hýbem sa dosť. Napríklad cesta sem na kopec mi trvá dvadsať minút. Koľko trvala tebe?“

„Tridsať minút,“ vydesilo sa dievča. „To nemyslíš vážne, že si rýchlejšia ako ja!“

„Ale nie, poznám skratku,“ zasmiala sa vedma. Dievča si vydýchlo.

„Asi ti musím niečo povedať o ľudskom tele a športe. Pretože to úzko súvisí so zdravím a zrejme to potrebuješ počuť.“

„Tak teda dobre, hovor,“ súhlasilo dievča a posadilo sa k vedme na lavičku.

Vedma začala: „Telo je veľmi vzácny nástroj, ktorý si musíme vážiť. Nikdy ho nenecháme trpieť a nerobíme šport nasilu.“

„Ale väčšinou ľudia trénujú a nútia sa k športu nasilu, najmä tí, čo chcú schudnúť.“

„A to je práve zle. Hýbať sa treba a preto by sme mali svoje telo presvedčiť a motivovať ho, aby športovalo s radosťou,“ odvetila vedma.

„A keď športujem s radosťou, ako hovoríš, tak telo môžem zaťažovať?“ opýtalo sa dievča.

„Áno, vtedy hej. Keď je človek vo frekvencii radosti, málokedy sa mu stane, že si ublíži.“

„To je zvláštne. A čo vrcholoví športovci? Tí si dosť často športom ublížia, trénujú až do vyčerpania.“

„Ak nerobia svoj šport v radosti, tak by s tým mali okamžite prestať, lebo si ničia svoje zdravie. A príde deň, keď toto oľutujú. Okrem toho, každý úraz pri športe niečo znamená. Nie je to také normálne, za aké to dnešní ľudia považujú. Každý jeden úraz je signálom, že sme v disharmónii, veľkosti disharmónie je úmerná obtiažnosť úrazu. Vtedy by bolo dobré sa zastaviť a zamyslieť, prečo sa nám to stalo. Ale to dnes málokto robí.“

„Nepoznám nikoho, kto by sa nad svojím úrazom takto zamyslel. Ale, počkaj, počkaj, ty chceš povedať, že keď trénujú to isté v radosti a to isté nasilu, že je v tom až taký veľký rozdiel?“

„Obrovský,“ povedala vedma.

„A ako sa dá motivovať k radosti pri športe, keď sa ti nechce? Veď to sa nedá,“ pochybovalo dievča.

„Ale dá.“

„Tak ako?“

„Musíš sa naladiť, nastaviť sa vo svojom vnútri na to, že chceš športovať, že chceš trénovať. Prihovoriť sa svojmu telu, ak treba dohovoriť mu a presvedčiť ho, že toto chceš a robíš to rád.“

„No ja neviem…“ pochybovalo dievča naďalej.

„Keď trénuješ pravidelne, je to ľahšie, tam ti pomôžu vylučované hormóny šťastia.“

„Áno, viem, endorfíny,“ povedalo dievča. „A čo cvičenie pri chudnutí? Vtedy sa ľudia veľmi nútia a trýznia.“

„A práve tým si ubližujú viac, ako si myslia, lebo telo stresujú dvojnásobne,“ odpovedala vedma.

„Tak teda nemajú cvičiť, keď im to nejde?“

„Pravdaže majú cvičiť, len to majú robiť s radosťou.“

„Radosť, radosť! Stále to isté. Ale kde ju majú ľudia tam dole zobrať? Vieš, aký ťažký je tam život?“ smutne sa spýtalo dievča.

„Viem,“ povedala vedma a zahľadela sa do diaľky.