Zachráňme naše deti

Vedma sedela na lavičke pred domom a vyšívala. Dievča ležalo na tráve a pozorovalo oblaky. Zrazu si však na niečo spomenulo, tak sa posadilo a povedalo:

„Vedma, všimla som si niečo, čo som predtým akosi nevnímala, zdalo sa mi to normálne. Vieš, že žijem vo veľkom meste a všade tam vidím po lavičkách alebo len tak na obrubníkoch pred panelákmi posedávať mladých ľudí – tínedžerov aj deti a teraz som si uvedomila, že je to s nimi zlé.“

„Čo také?“ spýtavo na ňu pozrela vedma.

„Napríklad videla som na lavičke sedieť dievčatá vo veku asi trinásť rokov, všetky v čiernom odeve, čierne vlasy, cigarety a mobily v rukách a prázdne alebo arogantné pohľady. Keby som to videla ojedinele, tak nič nepoviem, ale ja toto vidím úplne všade. Dnešní mladí ľudia sú úplne v pasci, vedma. Sú stratení, to je vidieť. Veľmi ma to trápi. Nemôžem sa na nich ani len pozerať,“ dokončilo dievča smutne.

Vedma pokývala hlavou.

„Dá sa s tým niečo urobiť? Dá sa tým mladým ľuďom nejako pomôcť?“ opýtalo sa dievča s veľkou nádejou v hlase.

„Dá sa. Ale bude to veľmi ťažké,“ povedala vedma.

„Ako?“

„Treba si uvedomiť, že oni už stratili dôveru v tento svet. Pretože stratili dôveru v bytosti, ktoré ich mali chrániť, starať sa o nich a pomáhať im. Lenže tieto bytosti, tiež chytené do pascí matrixu – ich rodičia – sa o nich starali len po materiálnej stránke. Na tú duchovnú a duševnú akosi zabudli. A tým vynechali to podstatné. Rodičia zlyhali na celej čiare a jemné a krásne puto medzi nimi a ich dieťaťom sa pretrhlo. A preto bude ťažké ho obnoviť. Ale nie nemožné.“

„A čo treba urobiť? Čo má urobiť takýto rodič?“ spýtalo sa dievča.

„Na prvom mieste si uvedomiť, že za týmto správaním jeho dieťaťa – čierna farba, arogancia, drzosť, ignorovanie, hrubé správanie, nevhodné vyjadrovanie, depresie, návykové látky a iné – sa skrýva len jedno a to je vzbura a obrovský odpor voči strate rodičovskej pozornosti a lásky. Je to dosť ťažko pochopiteľné, ale duša týchto mladých ľudí doslova žobre o lásku a pozornosť. Ona plače. A čím drsnejšie a arogantnejšie odpovede dostáva rodič od svojho dieťaťa, tým táto duša plače a trpí viac. Keby toto rodičia pochopili, mohli by mať dobrý základ na zmenu, čo treba urobiť,“ povedala vedma.

„Toto je ťažké za tým vidieť, veď ja sama som videla to hrozné správanie týchto detí. Mala som z nich chvíľu až strach.“

„Rodičia to však musia pochopiť a ak sa odhodlajú niečo s tým urobiť, potom by si oni dvaja mali sadnúť k vážnemu rozhovoru. A prehodnotiť všetko, čo sa týka ich rodiny a ich situácie. Pretože ide o záchranu ich vlastného dieťaťa, za ktoré sú zodpovední. Situácia sa líši od rodiny k rodine. Tak ťažko dať jednotný návod. Ale vezmime si dobre situovanú rodinu, v ktorých sa toto deje dosť často. Pozornosť rodičov sa upriamuje na vlastnú kariéru, zábavy, koníčky, šport, priateľov, sociálne siete, dovolenky, kde už tieto deti s nimi ani nechcú chodiť alebo tam idú a tvária sa, akoby tam trpeli. Aj toto je výstrahou, že niečo nie je v poriadku. Uvedomujem si, že v tejto dobe treba z niečoho žiť a zarábať, no mali by prehodnotiť, či je nutné, aby zarábali obaja rodičia. Pretože ešte predtým, než poviem, čo majú robiť, musím spomenúť iné.“

„A čo?“ spýtalo sa dievča.

„Dôvody, prečo sa tento jav vôbec deje. Bol to veľmi dobre naplánovaný ťah temnoty, keď docielili, že vytrhli ženu z jej tradičnej role matky a „ochrankyne domáceho krbu“. Pretože žena, ktorá toto robila na plný úväzok – bola matkou na sto percent, tak tejto žene by sa nestalo, že jej deti ukradne matrix. Bola doma, starala sa o rodinu, ale najpodstatnejšie nie je to viditeľné, ani to hmotné, čo robila. Najdôležitejšia je tá neviditeľná časť jej práce – jej energia, jej pozornosť a láska, ktorá bola všadeprítomná v mieste, ktoré bolo skutočným domovom. A tú venovala práve svojim deťom a to práve v tom čase, keď ju potrebovali. Aj keď chodili školy, ona bola vždy doma, keď sa vrátili. To znamená, že tie deti sa vracali domov, nie do domu alebo do bytu. To si treba uvedomiť, pretože toto bol obrovský rozdiel! Ihneď jej mohli vyrozprávať o tom, čo cez deň zažili a diskutovali o tom. Problémy sa riešili ihneď, aj keď boli malé až zanedbateľné, neodkladali sa a neignorovali do tých čias, kým to nebolo až tragické. A táto žena to nebrala ako nejakú obetu z jej strany, ona chápala svoju dôležitú rolu a skutočnú úlohu matky a aj manželky. Rovnako bola oporou svojho muža, veľkou duchovnou oporou a preto táto rodina prosperovala ako celok.

Týmto vôbec nechcem povedať, že sa majú ženy svojej kariéry vzdať. Len nie je mysliteľné, že budú v práci až osem a viac hodín denne. Toto bol zničujúci úder temnoty. Tento dlhý pracovný čas. Vôbec nič by sa nestalo, keby boli ženy v práci len v tom čase, kým sú deti v škole. Ani o minútu dlhšie. Situácia by nebola taká vážna. Lenže to by musel byť tento model spoločnosťou podporovaný, čo teda absolútne nie je. A tiež podporované rodiny, v ktorých žena sa stane ženou v domácnosti, aj keď toto nie je dobrý výraz. Je to dehonestujúce a ponižujúce vyjadrenie. Pretože tu ide o najdôležitejšiu prácu ženy – matky. Táto tradičná rola matky by mala byť vytiahnutá na svetlo, oprášená a rehabilitovaná, aby sa opravil základ, na ktorom stojí rodina. Lebo práve rozbitie rodiny je ten prvoradý cieľ temných síl. Pokiaľ budú ženy samé presvedčené, že je to podradné a ponižujúce postavenie, ktoré ich akoby vracia do minulých čias, kedy žena nemala nijaké práva, tak to sú na veľkom omyle. To, že ženy nemali práva ako muži a boli celé veky utlačované, bol stav dlhodobo a tvrdo projektovaný aj budovaný temnými silami, ktoré sa zahrávajú s ľudstvom. Pretože v minulosti práve ženy určovali úplne všetko.“

„Myslíš matriarchát?“ opýtalo sa dievča so záujmom.

„Áno. Len málokto si uvedomuje, čo sa pod týmto slovom skutočne skrývalo. Tam nebola ukrytá žiadna podriadenosť mužov, ale v skutočnosti tam bola prosperita rodiny a rodu, láska, silné putá medzi členmi, spoločné rozhodovanie, zodpovednosť za budúcnosť rodu a na prvom mieste boli hodnoty, na ktoré sa dnes už akosi zabúda.“

„Vedma, toto nebude ľahké zmeniť. Dnešné ženy sú celkom zmanipulované systémom. Veď to vidím. Neviem, či si toto dokážu pripustiť,“ povedalo dievča.

„To neviem ani ja. Ale od nich sa to všetko musí začať. Muži im neprinesú na zlatom podnose ich prastaré vedenie ani uvedomenie si svojej role. To ony samé musia prevziať zodpovednosť, ony musia v sebe objaviť zodpovednosť za svoj rod. To by mala každá jedna pochopiť. Je to dôležité, ak nie najdôležitejšie pre budúcnosť ľudstva,“ vedma sa odmlčala.

Dievča však po chvíli povedalo: „Vráťme sa ale k tým dnešným tínedžerom. Čo sa tu dá spraviť?“

„Rodičia by mali spolu vymyslieť plán, ako obnoviť pretrhnuté puto so svojím dieťaťom,“ odvetila vedma.

„Ale čo ak ono nechce? Ak už nechce mať s nimi nič spoločné?“ spýtalo sa dievča smutne.

„No potom si to nesmú všímať. Nesmú reagovať na jeho drzé či arogantné výpady a reči. V tejto fáze nie je už prevýchova typu, že dieťaťu vynadajú alebo mu vylepia, namieste. Na to je už totiž pozde. Oni sa musia obrniť láskou a trpezlivosťou a mať stále na pamäti, že duša ich dieťaťa volá a túži po láske a pozornosti. Trpiaci chce pochopenie, hoci sa to navonok javí ako vzdor. Rodičia si musia uvedomiť, že nie je ani také podstatné, čo urobia navonok, ale najdôležitejšie je, čo urobia vo svojom vnútri. A ten postoj k svojmu dieťaťu vo svojom vnútri musia opraviť a zmeniť. Prevziať plnú zodpovednosť za to, čo sa s ich dieťaťom stalo. A veľmi silno si priať nápravu. Lenže pre túto bude treba možno niečo zo seba obetovať. Možno kariéru matky, možno hmotné statky, možno zahraničné dovolenky, možno koníčky rodiča, šport, možno účasť na sociálnych sieťach, každý si tam musí dať to svoje. Pretože na toto dieťa budú potrebovať svoj čas.“

„Ale čo majú robiť konkrétne?“

„Celkom ideálne by bolo, keby nečakane naplánovali nejakú spoločnú krátku dovolenku, najlepšie také tri-štyri dni niekde v prírode. Víkend je málo. Nech prenajmú chatu alebo domček v lese.“

„Ale čo ak tam ten ich potomok vôbec nebude chcieť ísť?“ spýtalo sa dievča.

„To mi je jasné, že nebude. No treba ho prinútiť. Inak to nepôjde. A potom na mieste vymyslieť bláznivý nápad, že všetci si vypneme mobilné telefóny a uvidíme, či to bez nich vydržíme. A urobiť to. Zavrieť ich niekde do zásuvky a strážiť, aby k nim dieťa nemalo prístup. Toto je dôležité. A následne jednať spontánne. Vymyslieť hry alebo iné aktivity, ktoré budú spolu robiť. Ak rodič nemá fantáziu na hry, nech predtým prejde internet a niečo si dopredu pripraví. Lebo všetky deti milujú hry. Nech sa tvária akokoľvek otrávene na začiatku, nech prevracajú oči a majú výraz, akoby im niekto ubližoval, toto treba prekonať. A vtiahnuť ich do tej hry. Toto sa však môže rodičom podariť len vtedy, ak v ich vnútri prevláda skutočná láska nad všetkým ostatným, nad egom, programami mysle, nad matrixom. Pretože tak, ako pes cíti, keď sa ho niekto bojí, tak cíti dieťa, či to, čo k nemu z rodiča sála, je úprimné alebo nie. Toto sa oklamať nedá. Ak to má byť hrané, tak je to zbytočné. Tu nehovorím o tom, že by svoje dieťa nemali radi, ale o tom, že ak prevládnu tieto programy, je celá akcia stratená.“

„Vedma, toto bude ťažké,“ poznamenalo dievča.

„Bude. O tom nepochybujem. Ale iná cesta nie je. V bežnom živote už túto pretrhnutú niť nevybudujú. Toto je skoro nemožné. Na takejto dovolenke sa im to môže podariť. Ak budú mať šťastie, všimnú si, že sa ich potomok teší a začal sa usmievať. Ak sa toto stane, majú vyhraté. Ak by bola taká príležitosť, bolo by dobré, keby ho objali. Keby mu naznačili, že ho milujú a že im na ňom záleží. A večer by si mali vonku urobiť oheň. Pre mestské deti je oheň celkom zázračná vec. Nech idú spolu do lesa zbierať suché raždie, aj keby pri chate bola kopa naštiepaného dreva. Oheň nech založia spolu. Treba nechať dieťa robiť túto prácu, ktorá ho zaručene bude baviť, aj keby sa malo tváriť, že nie. A potom potme sedieť pri tom ohni ako rodina. A rozprávať sa. Alebo hoci aj mlčať. Tu nejde o nejaké zložité grilovanie. Tomu nech sa vyhnú. Môžu si niečo jednoduché upiecť na paličke alebo hodiť do pahreby pár zemiakov. Toto už dnes takmer nikto nerobí. Ale je to čarovné. Celkom najlepšie by bolo sedieť na zemi, napríklad na dekách. Pretože tieto veľmi silné živly – zem a oheň im pomôžu, aby boli čo najviac chránení pred programami matrixu a aby dokázali urobiť to, čo si zaumienili.“

„To môže byť krásny večer. Mohlo by to zabrať. A čo ďalej?“

„Teraz je tá správna doba pokúsiť sa so svojím potomkom úprimne porozprávať. Potme a pri ohni. Toto je dôležité. Tu je tá šanca, že im niečo povie, väčšia. Bolo by dobré, keby rodič priznal svoje chyby a zlyhania, keby začal on. Potrebuje sa svojou spoveďou dotknúť srdca dieťaťa. Jeho slová musia byť úprimné. Môže spomenúť svoje vlastné detstvo. Nech spomenie, čo ho trápi ako rodiča. Hádam sa mu takto podarí vtiahnuť dieťa do rozhovoru. V ideálnom prípade sa jeho potomok rozhovorí, začne mu všetko vyčítať, môže aj kričať a plakať. Kiežby sa toto stalo! Pretože na konci by ho mohol rodiť objať a ospravedlniť sa. A mohli by sa porozprávať o tom, ako ďalej. Ako by chcelo fungovať v rodine. Čo mu chýba. Čo potrebuje a nedostáva. A tým rozhodne nemyslím hmotné veci,“ dokončila to vedma.

Po chvíli pokračovala:

„No ak počas dovolenky otec vytiahne mobilný telefón, lebo mu volá dôležitý klient, tak potom je všetko stratené. Mal by si uvedomiť, že žiadny klient nie je dôležitejší ako jeho dieťa. A vykonať túto záchrannú akciu s mobilom nepôjde. Nemôže sa podariť.“

„Ale vedma, aj keby to celé dobre vyšlo, už keď sa vrátia domov, bude všetko ako predtým,“ malo dievča pochybnosti.

„To teda nebude. Po tomto už nič nebude ako predtým. Pretože rodič sa zmenil. Zmenil svoj vnútorný postoj k svojmu dieťaťu. A ono to pocítilo. Treba sa s ním rozprávať. A takto sa začne jemne a opatrne ten pretrhnutý povrázok opäť spájať.“

„A čo ak dieťa stále rodičom neverí a nič im hovoriť nebude?“

„Možno na začiatku. Ale v skutočnosti každý, kto trpí, chce o tomto niekomu rozprávať. Túži po tom. Len žiaľ, títo mladí ľudia nadobudli pocit, že o svojich ťažkostiach môžu hovoriť len medzi svojimi kamarátmi. No a to je ten problém. Lebo ďalšie zúfalé deti im radia v oblasti medziľudských vzťahov. Toto má často až fatálne následky. A aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, každé dieťa túži hovoriť o svojich pocitoch práve svojim rodičom. Ono chce, aby ho pochopili. Len to nevie vyjadriť. A všetka tá zloba a odpor je len ich volanie o pomoc.“

„No ale mnohí rodičia si naopak myslia, že ich deti sú v pohode. Veď sú ako iné. A dnes je iný svet, iná móda. Myslia si, že je všetko v poriadku. Veď ich dieťa má dobré známky v škole a nie sú s ním nijaké viditeľné problémy.“

Vedma pokývala hlavou.

„Rozumiem. A preto im radím, aby sa dobre prizreli na svoj vzťah s ich potomkom. Pokiaľ tento s nimi nekomunikuje alebo len minimálne, keď si pýta vreckové, nezdôveruje sa im s ničím, nepoznajú jeho kamarátov, nevedia s kým komunikuje na sociálnych sieťach, ak je stále v čiernom odeve, nevedia kam chodí, s kým sa stretáva, kým sú v práci, tak potom sa to už stalo. Stratili ho. A nie je to v pohode.“

„A čo deti rozvedených rodičov? Alebo deti z veľmi chudobných rodín? Tam rodičia pracujú od nevidím do nevidím. Naozaj nemajú na nič čas, chcú len prežiť.“

„Toto by bolo oveľa ťažšie. Ak nie skoro nemožné. Náprava tohto je možná až nápravou celej spoločnosti. Pre začiatok by bolo dobré, keby nápravu urobili aspoň tí rodičia, ktorí sú spolu a majú k tomuto príležitosť. A tieto zmeny sa odrazia v kolektívnom podvedomí a nakoniec ovplyvnia všetkých.“

„To som si vydýchla, že sa to ešte dá celé opraviť. Mala som pocit, že je to už s nimi stratené. A že to už rodičia celkom vzdali,“ povedalo dievča.

„Oni to nesmú vzdať. Nikdy. Pretože tu ide o budúcnosť nás všetkých,“ odpovedala vedma. „A tí, čo ešte majú malé deti, nech si uvedomia toto riziko takzvanej modernej doby a nedovolia, aby sa to jemné puto medzi nimi a ich deťmi pretrhlo. Nech si ho strážia a chránia – a to aj za ceny obetí v materiálnom svete, pretože to je to najcennejšie, čo tu majú.“