Dievča prišlo k vedme veľmi smutné. Na jeho očiach bolo vidieť, že nedávno plakalo a vedma ho ešte nikdy nevidela také nešťastné. Posadili sa spolu na lavičku pred domom v tieni starej jablone a vedma ho vyzvala:
„Tak rozprávaj. Čo ťa trápi?“
Dievča k nej zodvihlo užialené oči a vyhŕklo:
„On ma opustil.“
„Čo sa stalo?“ spýtala sa vedma.
„Dostal úžasnú prácu v New Yorku a rozhodol sa tam odsťahovať. A keďže nemá rád vzťahy na diaľku, tak mi to len tak oznámil. Vraj ma má rád, ale toto je práca jeho snov. Nemôže si nechať ujsť takúto príležitosť.“
Vedma si vzdychla. No dievča ešte neskončilo. Zrazu sa jeho výraz tváre zmenil. Črty mu stvrdli.
„Dúfam, že tam bude trpieť. Že bude rovnako nešťastný ako ja, aj viac. Aby si uvedomil, čo stratil!“ povedalo.
„A potom ti bude lepšie? Bude to menej bolieť?“ opýtala sa vedma.
„Áno!“ odvetilo dievča rýchlo. No následne dodalo: „Vlastne nie. No aj tak chcem, aby trpel – tak ako ja.“
Vedma mu pozrela rovno do očí a spýtala sa:
„Naozaj chceš, aby človek, ktorého miluješ najviac na svete, tak veľmi trpel?“
Dievča sa usedavo rozplakalo. Neodpovedalo.
Vedma mu podala vreckovku.
„A vieš čo je najhoršie?“ spýtalo sa zrazu dievča uplakaným hlasom. „Že sa ma ani raz neopýtal, či nechcem ísť s ním!“
„A ty by si šla? Do Ameriky?“ zaujímala sa vedma.
„Jasné, že nie. Často sme sa rozprávali o sebe a on vedel, že milujem Slovensko a že by som neodišla tak ďaleko od teba,“ vysvetlilo dievča.
„Takže ty si nechcela ísť, vedela si, že to vie, no teraz plačeš, že sa neopýtal? Chcela si, aby ti tú ponuku dal, aby si ho odmietla?“
„Vlastne hej. Teraz mi to akosi nedáva zmysel,“ zasmrkalo dievča a utrelo si oči.
„Ale dáva,“ povedala vedma. „Presne toto je 3D láska.“
„Vedma, povedz mi niečo o láske. Prečo je to s ňou také zložité? Prináša ľuďom toľko utrpenia, ťažkostí a ukrutnej bolesti. Prečo je to tak?“
Vedma sa zamyslela a odpovedala:
„Je to komplikovaná téma. Ani neviem, či sú ľudia pripravení toto počuť. Keď chceme hovoriť o láske a o tej pôvodnej príčine toho, čo sa s ňou deje v 3D svete, mali by sme sa pozrieť veľmi ďaleko do minulosti. Ľudia nedovidia ani na svoju vlastnú minulosť duše, netušia, čo sa za tým všetkým skrýva. A mnohí si myslia, že ani žiadna taká minulosť neexistuje. Lenže ona existuje a je veľmi tajomná.“
„Prečo je teda láska na Zemi taká bolestivá? To ju takou vytvoril Stvoriteľ? On to tak chcel, aby sám seba spoznal, ako niektorí tvrdia?“ spýtalo sa dievča.
„Stvoriteľ priamo ju takou nestvoril. On vytvoril jednotlivé duše, zjednodušene povedané a tie sa začali realizovať v Jeho Stvorení, kde vládli Jeho vlastné zákony. Tie platia a sú večné. Každý by ich mal poznať a pochopiť, potom by jeho život bol jednoduchší a menej bolestivý.“
„Veľa ľudí o týchto zákonoch ani len netuší. Nie to, aby sa nimi ešte aj riadili. Prečo je to takto?“
„Sú za tým temné ťahy istých síl, ktoré prevzali nad ľudstvom kontrolu. A oni docielili, aby sa tieto zákony stratili z bežného vzdelávania ľudí. So svojimi vedomosťami sa nechcú deliť s ľudstvom, ktoré považujú za menejcenné. Pravdaže isté vyvolené skupiny a tajné spolky ľudí o nich vedia a vďaka nim majú stále určitú prevahu. No kedysi v dávnych dobách ľudia tieto zákony poznali veľmi dobre. A riadili sa nimi.“
„A čo Stvoriteľ? Aký vlastne je?“ spýtalo sa dievča so záujmom.
„Jeho pravou podstatou je na jednej strane svetlo a na druhej bezpodmienečná nekonečná láska s bezhraničnou tvorivou silou. Akoby bol vytvorený z týchto dvoch kvalít, no súčasne obsahuje mužskú aj ženskú energiu. Akoby boli dvaja v jednom – Boh aj Bohyňa. Ono sa to nedá ľudskými slovami opísať ani vysvetliť, lebo to nie sú bytosti. Sú DVAJA, no súčasne je len JEDEN.“
„A tie duše, čo vytvorili, aké boli?“
„Boli presne také ako Stvoriteľ, ich podstata bola rovnaká, láska a tvorivosť. No aj tak boli rozdielne medzi sebou, tak, ako keď sa pozrieš na listy na strome, nenájdeš dva celkom rovnaké. Mali rôzne myslenie a rôzne túžby. A rozleteli sa do vesmíru a začali tvoriť. Osídľovali planéty, vytvárali život a rozširovali možnosti, čo sa dalo v Stvorení zažiť. A boli stále v Láske a v Jednote. A ako tvorili a žili, tak sa aj sami pretvárali a menili, vyvíjali, mohli byť čímkoľvek, čo si zmysleli (napríklad anjelmi, drakmi, ľuďmi s rôznymi telami a inými). Ich tvorivosť nebola nijako obmedzovaná, v skutočnosti tvorili vlastnou mysľou a to sa manifestovalo okamžite. Toto obdobie trvalo nekonečne dlhú dobu a bolo svojím spôsobom jednotvárne.“
„A čo sa stalo potom?“ zbystrilo dievča pozornosť.
„Raz si Stvoriteľ uvedomil, že Láska, ktorá duše stále obklopovala, tá nekonečná a večná Láska je len poľom, ktoré sa stalo takým samozrejmým, akoby až neviditeľným. Bola taká všedná a všadeprítomná, až sa pre duše stala neviditeľnou. Ako je pre ryby voda, v ktorej plávajú. A keď takáto myšlienka v Stvorení vznikla, začala sa rozvíjať a rásť a vyvstala otázka, aké by to bolo, keby existoval svet bez tejto všadeprítomnej Lásky. To však nebolo možné nijako docieliť, lebo to bolo neuskutočniteľné, pretože táto Láska, ktorá všetko tvorila, bola nezničiteľná, nezastaviteľná a nedala sa vypnúť. No ak sa raz nejaká otázka v Stvorení objaví, potom sa stane Príčinou a ako Následok sa začne formovať aj odpoveď na ňu. A presne toto sa dialo naozaj veľmi dlho, kým sa táto odpoveď získala. A tou odpoveďou bola dualita, v zmysle dobro-zlo.“
„A to bol jediný dôvod na vytvorenie duality?“ nečakane sa spýtalo dievča.
„Nie, nebol jediný. Dokonca nebol ani ten hlavný. No o tom porozprávam inokedy,“ odvetila vedma.
„No predsa existuje Vesmírny Zákon Polarity. Takže polarita musela existovať už predtým.“
„Samozrejme, že existovala. Existovali duše, nazývané duálne, čo boli celkom rovnaké, no predsa rozdielne. Boli vytvorené akoby v pároch a krásne sa dopĺňali do harmonického celku. Patrili k sebe dokonale a ak by sa rozdelili, tak by si veľmi chýbali. No toto sa v stave Jednoty nikdy nestalo, nebolo to možné, lebo tam to prepojenie bolo absolútne a nezničiteľné. Takže nikto ani len netušil, aké to je, keď mu niekto chýba.“
„To je zvláštne. Prečo by toto chcel niekto zažiť? Veď je to také kruté a bolestivé?“ nechápalo dievča.
„Lenže vtedy nikto nevedel, aké to bude, lebo táto skúsenosť v Stvorení neexistovala.“
„A čo sa stalo potom?“ zatajilo dievča dych.
Vedma naň pozrela zvláštnym pohľadom, ktorý na nej ešte nevidelo. Chvíľu sa odmlčala, akoby premýšľala, či to vôbec vysloví.
„Vedma! Čo sa stalo potom?“ zopakovalo dievča otázku.
„Obrazne povedané, niektoré duše sa dobrovoľne prihlásili na túto misiu. Že vytvoria ten opak lásky a opak dobra. Že vytvoria dualitu dobro-zlo. Bola to ťažká a krutá úloha, veď sa len rozhliadni naokolo. Zahrňovala absolútne zabudnutie toho, kým v skutočnosti sú, lebo bez toho by to ani nešlo uskutočniť, aj oddelenie sa od Jednoty a prepadnutie sa do vyššej hustoty, kde bola rýchlosť tvorenia obmedzená hutnosťou hmoty. Pretože bolo nemysliteľné, aby takto do temnoty ponorené duše tvorili rýchlosťou myšlienky. Oni by dokázali celé stvorenie zničiť za veľmi krátky čas.
Bol to odvážny experiment a tento musel mať aj svoju kontrolu. Niekoho, kto to bude stále pozorne sledovať a zasiahne, keby bolo najhoršie. A túto úlohu majú bytosti, ktoré voláme archanjeli.“
„Dobre to chápem, že toto celé sa odohralo so súhlasom Stvoriteľa?“ užasnuto sa spýtalo dievča.
„Samozrejme. Ako by si mohol niekto myslieť, že takéto niečo by sa mu dialo v Jeho Stvorení len tak, bez dovolenia, samé od seba?“ odpovedala vedma otázkou.
Dievča bolo veľmi prekvapené.
„Je to také nejasné, niektorí to opisujú ako zradu alebo vzburu archanjelov.“
„Viem, ako to opisujú. No tak to nebolo. Prvotný impulz na toto celé dal samotný Stvoriteľ,“ vysvetlila vedma.
„A ako sa to potom konkrétne dialo? Že sa oddelili? Ako to docielili?“
„Bola len jediná cesta. A tou bolo ničenie. Začali ničiť a deštruovať to, čo bolo s láskou a nadšením vytvorené. A tak sa prepadli vo frekvenciách a začali sa oddeľovať a zabúdať. Väčšinou sa to dialo tak, že sa duše rozdelili – a jedna časť sa takto frekvenčne prepadla, kým tá druhá zostala vo svetle. A stalo sa niečo veľmi zvláštne. Tí, čo sa oddelili od Zdroja, začali zakúšať všetky možnosti oddelenosti od lásky – všetky druhy negatívnych emócií, ktoré doteraz neexistovali, no zrazu sa objavili, no na samom začiatku ich celkom prepadla hlavne obrovská túžba po moci. Na svoje polovičky celkom zabudli. A touto ich činnosťou sa zo zákona kauzality odštiepil a vytvoril akýsi nový druh – zákon karmy, ktorý dovtedy vôbec nejestvoval.“
„A čo tie bytosti, čo zostali vo svetle?“
„Tieto anjelské bytosti si zrazu uvedomili a zakúsili niečo celkom nové a to bola strata milovanej bytosti. A začali vo svojich srdciach pociťovať niečo nepoznané – začali trpieť, pretože im čosi chýbalo.“
„A čo sa stalo s láskou u temných bytostí? Veď sa nedala vypnúť?“ nechápalo dievča.
„Bol nastolený nedostatok lásky, ktorý sa dal docieliť len jej prekrytím či zatienením. Lebo táto láska bola nezničiteľná a večná. S nízkou frekvenciou duší sa im na energetickom poli na srdci vytvorili energetické ľadové obaly, ktoré bránili duši cítiť a aj vyžarovať lásku. Pri deštrukcii a veľmi nepriateľskom správaní tieto obaly stále silneli, až zostali tvrdé ako kameň. Prišlo to tak ďaleko, že v stvorení sa vyvinuli bytosti, čo absolútne nepoznali súcit. A nemali zľutovanie. Kruto ničili všetko a všetkých, čo im prišli do cesty. Ubližovali a devastovali, zúrivo medzi sebou bojovali. A aj keď duša je nezničiteľná, aj tak môže so sebou niesť traumu aj veľkú bolesť, ktoré postupne stále narastali. A toto všetko sa začalo diať v Stvorení vznikom duality – dobra a zla.“
„A čo bolo ďalej?“
„Po určitom čase bola rovnováha v Stvorení taká narušená, bola výrazne posunutá v prospech temnoty, že hrozila absolútna skaza celého Stvorenia. Vtedy bolo nutné zasiahnuť a odohrali sa veľké vojny v iných dimenziách, ktoré vždy túto rovnováhu nastolili. Nikdy nebolo cieľom týchto vojen temnotu poraziť. To sa mnohí mýlia. Len nastoliť rovnováhu síl, pretože projekt ešte neskončil.“
„A kedy tento projekt skončí?“ spýtalo sa dievča.
„To neviem. No už teraz je v štádiu, že by sa skončiť mohol, pretože už je všetko poznané a zaznamenané. Dôkazom je aj to, že takéto informácie sa môžu práve dostať na svetlo sveta. Aby z duší opadol závoj zabudnutia a spomenuli si. Duše si dnes už nesú so sebou svoje odpovede. To, čo sa stalo, bude navždy uchované a všetci si toho budú vedomí – naveky. Tí, čo boli v temnote, aj tí čo zostali vo svetle.“
„Povedz mi ešte niečo o svetlých bytostiach,“ požiadalo dievča a prisadlo si bližšie.
„Bytosti vo svetle si prešli tiež dlhú cestu a mali veľa skúšok. Z trojdimenzionálneho sveta ľudia hľadia na archanjelov a anjelov ako na niekoho, kto nemôže urobiť nijakú chybu. Ale tak to nie je. Mnohí z nich časom chyby urobili a tiež sa prepadli do temnoty oddelenosti. No boli aj takí, čo tam prišli dobrovoľne, pretože si chceli vyskúšať život v oddelenosti od Boha. Mohol to urobiť každý, kto mal takúto túžbu.
A najťažšou skúškou bola práve strata svojej polovičky – svojej duálnej duše. Bolo to iné ako láska v Jednote, kde láska prúdila oboma smermi a dve duše sa milovali navzájom. Teraz z jednej strany došlo k úplnému odcudzeniu a zabudnutiu. Tieto bytosti svetla ich milovali ďalej, no mohli sa len bezmocne pozerať na vyčíňanie svojich milovaných stratených polovičiek. Nepoznali negatívne emócie prameniace z túžby vlastniť milovanú bytosť, ktoré sú také bežné v 3D, no predsa mali na srdci kráter bolesti. A preto vytvorili mnohé spôsoby, ako svojim láskam v temnote pomáhať. Ich pôsobenie bolo možné len vytvorením energetickej cesty. A tou bolo, že si ich bytosti v dualite uvedomovali a dovolili im pomáhať, tak, že v nich verili a žiadali ich o pomoc. Inak to fungovalo len obmedzene a oni boli často bezmocní a zúfalí.“
„A neodsudzovali ich?“
„Ak si niekto myslí, že svetlé bytosti majú akékoľvek negatívne emócie (hoci len sklamanie, nepochopenie a odstup) voči tým v temnote, tak to sa veľmi mýlia. Oni si všetko pamätajú a svojich momentálne temných bratov milujú z celej duše. Dobre vedia, kto sú. A prečo takí sú. A nikdy by ich neboli schopní trestať, ublížiť im alebo ich čo i len mierne odsudzovať. A rovnako aj Stvoriteľ. Aj ten ich miluje bezpodmienečnou Láskou a tá sa nikdy nezmenila, nech už v temnote vykonali čokoľvek. Práve naopak, celý tento experiment má veľkú dôležitosť a vážnosť. A na tých, čo sa podujali na ťažkú rolu temnoty, no dnes už majú svoju karmu pochopenú aj splatenú a sú na výstupe z duality, je pozerané s veľkým rešpektom a úctou.“
„A keď sa to celé skončí a duše sa navrátia späť do Jednoty, tak bude všetko ako predtým?“
„Nie. Už nikdy to nebude také ako predtým. Lebo teraz majú duše pochopenie a poznanie. Aké je to žiť bez lásky. Aké je to trpieť jej nedostatkom. A týmto láska získala na svojej hodnote, tak ako niečo, čo je veľmi cenné a čo si treba veľmi vážiť, čo predtým nebolo. Lebo bola všadeprítomná a akoby neviditeľná. A toto poznanie získali duše poznaním tajomstva dobra a zla.“
Klasik povedal: „Dno ťa naučí, čoho si máš vážiť“. Dáva to zmysel aj v kontexte tohto článku. Ale tento článok osvetľuje aj hlbšie príčiny takzvaného pádu.