Hovoriť či mlčať?

Dievča prišlo k vedme neskoro večer. Bola už takmer tma. Vedma tušila, že sa znova niečo stalo. Videla to na ňom. Keď sa zvítali, dievča hneď začalo:

„Už zasa sa to stalo. Zasa som narazila. Ja naozaj neviem, prečo to stále robím. Tak veľmi mi na ľuďoch záleží, tak veľmi sa snažím, no dopadne to vždy rovnako. Rovnako zle,“ povedalo skormúteným hlasom.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa vedma so záujmom.

„Ja som sa snažila niektorým kamarátkam o tebe povedať. Myslela som, že to pochopia. Ale tvrdo som narazila. Počúvali ma so založenými rukami a videla som, že to všetko odmietajú. Tak nadšene som im to rozprávala a dočkala som sa akurát tak odsúdenia. Prečo je to tak?“

„Sú za tým kontrolné mechanizmy matrixu, o ktorých sme hovorili. Ale poviem ti o tom jeden príbeh:

Predstav si mladého muža, čo žije so svojimi ľuďmi na ostrove a jedného dňa sa pri rybolove rozhodne zájsť s loďkou ďalej ako je bežné. Náhodou tam objaví prekrásny pustý ostrov, desaťkrát väčší ako ten ich, ktorý ho celkom očarí. Jazerá, vodopády, džungľa plná plodov a živočíchov, krásne pobrežie. Človek je absolútne nadšený tým, čo objavil a rýchlo pláva domov, aby sa s tým podelil so svojimi ľuďmi.

Pripláva domov a chce im hneď všetko porozprávať. Vyskočí z člna a nadšene začne opisovať, že videl a zažil niečo nečakané, nepoznané a úžasné. Chce hneď rýchlo, aby všetci vedeli a pochopili. Že je dôležité sa okamžite zobrať a odísť tam žiť. Rozpráva a rozpráva, kým to všetko zo seba nedostane. Potom až stíchne, sa poobzerá po okolí. A čo vidí? Ľudia majú zamračené tváre, založené ruky, nedôverujú mu. A spustia na neho otázky a vety typu:

Kto si myslíš, že si, že nám môžeš radiť?

Prečo tu na nás kričíš a chrlíš informácie?

Prečo si namýšľaš, že si dôležitý, že si možno niečo videl?

Takto tu žijeme od nepamäti a kto si ty, aby si nám menil život?

Nie si náhodou šialený?

Možno sa ti to len zdalo.

A spôsob, akým sa s nami rozprávaš, je neprijateľný.

Si príliš direktívny.

Tlačíš na nás.

Tlačíš nás do niečoho, čo nechceme.

My sami rozhodneme o svojom živote.

My najlepšie vieme, čo je pre nás dobré.

Kto si ty, aby si nás poučoval?

A mladý človek je zronený, sklamaný a keďže vie, že sám na objavenom ostrove nedokáže prežiť, tak sa s tým zmieri a smutne sa zaradí do predchádzajúceho života.“

„Vedma, to je ale veľmi smutný koniec. To sa mi nepáči. Nemôžeš ho zmeniť?“ navrhlo dievča.

„Tak teda dobre,“ usmiala sa vedma. „Zmením ho. Vráťme sa do bodu, kedy tam mladý človek stojí sklamaný a smutný pred svojimi ľuďmi, čo mu neveria. No zrazu z davu vystúpi krásna dievčina a povie: „Ja ti verím. Pôjdem s tebou na ten ostrov a budeme tam žiť spolu, ak chceš.“

A nasadnú do člna a odplávajú do diaľky,“ dokončila príbeh vedma.

„No, to je už lepšie,“ povedalo dievča. „Ale čo bude s tými ostatnými ľuďmi?“

„Nič, sami si zvolili svoj osud,“ povedala vedma.

„A čo ja? Mám s tým prestať? Mám prestať niekoho presviedčať, niečo hovoriť? Mám mlčať, keď viem?“ opýtalo sa zrazu dievča.

Vedma sa smutne usmiala. „Povedala by som, že áno, ale sama zistíš, že to nejde. Nie, ak ti na ľuďoch záleží. Stále to budeš robiť. Nedá sa s tým prestať. Aj keď ťa stokrát odmietnu, aj tak sa o to znova pokúsiš.“