Duchovné ego – chrám z ilúzií

Dievča sedelo u vedmy na lavičke pred domom a sústredene pozorovalo včely a pestrofarebné motýle, ktoré sedeli na veľkej rozkvitnutej levanduli a poletovali všade naokolo. Byľky sa prehýbali pod ich váhou a bol to prekrásny obraz. Čakalo na vedmu, kedy vyjde z domu, pretože malo pre ňu veľmi dôležitú otázku.

Vedma konečne vyšla a s úsmevom si prisadla k dievčaťu. Dievča sa k nej hneď obrátilo a začalo:

„Vedma, povedz mi niečo o duchovnom egu. Čo to vlastne je, duchovné ego?“

Vedma pokývala hlavou, no výraz jej tváre sa vôbec nezmenil. A odpovedala:

„Taká malá pasca na duchovnej ceste. A veru skoro každý do nej spadne. Niekto len na maličkú chvíľku a niekto na celé desaťročia.“

„To nemyslíš vážne? Tak potom je to poriadne veľká pasca.“

„Pre niekoho…“ dodala vedma.

„Ale prečo sa to deje?“ zaujímalo sa dievča.

„Je v tom prastará túžba človeka vyniknúť, byť lepší, múdrejší, duchovnejší a uvedomelejší ako iní. Prejavuje sa bežne v iných oblastiach života, no práve pri duchovnosti má veľmi zaujímavé prejavy.“

„Aké?“

„Keď sa niekto chce ukazovať ako prebudený, ako osvietený majster, ako niekto, kto je ďalej, vyššie, na vyššej úrovni vedomia ako ostatní.“

„Ale čo ak je to pravda? Ak naozaj taký je?“ skočilo jej dievča do reči.

Vedma sa usmiala:

„Potom je to správne, že sa prejavuje, no nemalo by v tom byť nadraďovanie sa, len oveľa vyššie pochopenie ľudských slabostí a rozdielnosti ľudských ciest, oveľa vyššia pokora. No niečo iné sa často deje. U niekoho vznikne silná pripútanosť k tomu, kto je ako duchovná osoba – špeciálne meno, oblečenie, rituály, pravidlá alebo nastáva úplná identifikácia s rolou liečiteľa, duchovného učiteľa, sprievodkyne, vedmy – nie z čistého volania, ale z potreby preukázania svojej hodnoty. Niekto sa tak veľmi vžije do svojej role, že teraz už nemôže a nedokáže priznať svoju zraniteľnosť, má strach priznať si chybu, omyl, bolesť, slabosť – lebo to by nezapadalo do obrazu vedomej osoby, do jeho duchovného imidžu. A tak všetko negatívne, čo sa mu udeje, interpretuje ako „zrkadlenie druhého“ alebo útok temných síl, ale bez schopnosti vidieť svoj vlastný tieň.“

Dievča si prisadlo bližšie a povedalo:

„Ja poznám mnohých duchovných ľudí, ktorí sú stále len pozitívni a dobre naladení a negatívnym veciam sa vyhýbajú. A k tomu nabádajú aj iných.“

„No veď práve,“ pokývala hlavou vedma. „Lenže tu je tenká hranica medzi tým, nevyhľadávať negativitu a nezdržiavať sa na miestach, kde sa cítime zle a medzi vedomým potláčaním vlastných negatívnych emócií (ako sú hnev, bolesť, či smútok), snahou byť neustále pozitívny, „vo svetle“. Často je tu vnútorný zákaz cítiť „nižšie vibrácie“ – ale v skutočnosti sú len kruto potlačené. Okrem toho sa často objavuje aj pohŕdanie materiálnymi vecami, ako peniazmi, telom, sexualitou, potrebami ega – všetko sa označuje ako „nevedomé“ alebo „nižšie“ alebo dokonca „nečisté“. Ale v skutočnosti sú tieto časti neintegrované, nie sú prijaté – sú len odrezané a zametené pod koberec.“

„Aha, už tomu rozumiem. A ako sa prejavujú takíto „duchovní“ ľudia voči iným ľuďom alebo svojím klientom?“ spýtalo sa dievča.

„Tu sa práve prejavuje ich najhoršia časť. U mnohých ako nevedomé využívanie duchovna na získanie pozornosti, autority alebo kontroly. Napríklad vytváranie závislých klientov, ktorí „potrebujú svetlo svojho učiteľa“, hoci v skutočnosti nepotrebujú nič iné, len prijať samých seba. A práve toto je už manipulatívne správanie, ktoré je veľmi nebezpečné. A často sa prejavuje duchovným jazykom ako obranou, napríklad obľúbenou vetou: „To je len tvoje ego.“ Alebo: „Ja som si to už celé spracovala, no ty si ešte v tieni.“

„Ach, áno. To som už veľakrát počula. Je to duchovná pýcha, nič iné,“ povedalo dievča.

„Presne tak, duchovná pýcha sa schováva v neviditeľnom, jemnom pocite nadradenosti. Je to ego v šate svetla. Chrám z ilúzií, svätyňa postavená na piesku sebaklamu. Často sa prejavuje ako potreba “naprávať iných”, radiť im, aj keď to nechcú a neschopnosť priznať si chybu v myslení a konaní, lebo “ja som už predsa tak ďaleko”. Občas to zájde až do ponižovania alebo vysmievania sa ľuďom, ktorí sú “menej vedomí”. Toto je však nebezpečné, lebo to brzdí naozajstné spojenie s Bohom-zdrojom, láskou a ľuďmi, zatvára srdce a človek sa vzďaľuje pokore a skutočnému súcitu.“

Dievča súhlasilo a po chvíli sa spýtalo:

„Ale radiť ľuďom je predsa dobré, no nie?“

Vedma sa usmiala:

„Samozrejme, že dobré. Najmä ak dávam radu, lebo ma o to druhý vedome požiadal. Alebo ponúknem radu bez očakávania, že ju druhý prijme – nechám mu slobodu rozhodnúť sa. A hovorím pokorne, viem, že je to len môj pohľad, nie “jediná pravda”. A vtedy nevyvyšujem seba a neznižujem druhého. A ani si neberiem osobne, ak ju niekto odmietne – rešpektujem, že každý má právo na svoj názor. No ak radím spôsobom, že “ja to viem lepšie“ a ten druhý “má robiť to, čo ja poviem” – inak je to “nesprávne”, to už je duchovné ego. A ak druhý radu neprijme, som zranená, nahnevaná alebo ho považujem za “nevedomého”. Alebo radím niečo, čo sama síce nežijem, no dobre sa to hovorí a radí niekomu inému. A tiež ak sa za radou skrýva potreba byť obdivovaná alebo mať nad niekým moc.“

„No čo ak mám naozaj pravdu a radím naozaj dobre, no nie je to prijaté a moje rady sú tvrdo odmietnuté. Čo to pre mňa znamená?“

Vedma odpovedala:

„Len jediné. Ak je to skutočne tak, potom nie je to správne miesto a čas. A táto osoba, ktorej radím, si musí prejsť ešte dlhú cestu, aby takéto rady ocenila. A preto je pokora základom duchovnej cesty. Aby bol človek schopný prijať aj skutočnosť, že nemôže niekomu pomôcť, že ho musí nechať prejsť cestu jeho omylov a chýb, aby sa sám poučil a veci pochopil.“

Dievča pokývalo hlavou, že rozumie. A po chvíli sa spýtalo: „A ako z toho von, vedma? Ako sa dostať z pasce duchovného ega?“

„Je to jednoduchšie ako sa zdá. Stačí si to uvedomiť a prestať s tým. No na samom začiatku je to najťažšie – a to je – priznať si to. Pretože nie je možné opraviť niečo, čo si človek sám nepripúšťa a odmieta to vidieť. Duchovná pýcha je ako zrkadlo, čo klame. Ukazuje obraz, ktorý sa tvári ako pravda, ale je pokrivený.“

„Priznať si niečo také musí byť naozaj ťažké. Ale ako by sa to dalo zistiť? Asi by na to mohol existovať test. Každý, kto je na duchovnej ceste, by si ho spravil a sám by videl.“

Vedma sa zasmiala. „Máš veru pravdu. Práve taký test by bol skvelý. Pretože niektorí „duchovní“ majstri dnešných čias by ho hneď zmietli zo stola, že oni nič také nepotrebujú. No a práve tým by preukázali, že sú v duchovnej pýche, ani si ho už nemusia robiť.“

„Tak mi teda povedz niečo konkrétne. Ako sa liečiť z duchovnej pýchy?“ opýtalo sa dievča zadumane.

Vedma chvíľu premýšľala a napokon prehovorila:

 „Predovšetkým si treba udržiavať vnútornú pokoru, pretože vždy sa je čo učiť. Počúvať iných a nechať sa inšpirovať hocikým – aj tým “najmenej duchovným” človekom. Neporovnávať úrovne, cesty, hĺbku poznania. A priznať si: “Stále som človek. Môžem sa mýliť. A môžem aj padnúť. A je to v poriadku,“ dodala vedma nakoniec.