Dá sa vypnúť nešťastná láska ako lusknutím prstov?

Vedma sa pozrela na dievča, ktoré smutne sedelo a čosi neviditeľné si kreslilo prstom na stole.

„Prečo si taká nešťastná? Vidím, že ťa niečo trápi,“ začala vedma opatrne.

Dievča na ňu zdvihlo smutné oči a povedalo:

„Ten môj bývalý chlapec. Vieš, ten, čo odišiel do Ameriky. Ja na neho stále neviem zabudnúť.“

Vedma chápavo pokývala hlavou.

„Rozumiem,“ povedala. No po chvíli sa spýtala: „Aký je dnes jeho vzťah k tebe?“

„Priateľský. Občas mi napíše ako sa má. Má toľko nových priateľov a zážitkov. Vôbec si nevšimol, čo to so mnou robí, keď mi takto občas píše,“ povedalo dievča žalostne.

„A čo to s tebou robí?“ spýtala sa vedma, akoby nechápala.

„Akoby si nevedela,“ zašomralo dievča. „Vždy sa prepadnem do ešte väčšieho smútku a nešťastia ako predtým. Hrozne mi chýba. Tak strašne, že chvíľami mám pocit, že sa mi srdce rozbilo na tisíc kusov a že ani nemôžem dýchať. Cítim takú obrovskú bolesť a stále len plačem. Pripomína mi ho každá druhá pieseň, čo si púšťam, vidím ho všade za rohom. Plačem pri romantických filmoch, keď vidím, že sú tam dvaja zaľúbenci šťastní, závidím im a som ešte viac zúfalá, že mne to nevyšlo. A tak len plačem a plačem.“

Vedma si vzdychla a pozrela na dievča chápavým pohľadom.

„Rozumiem všetkému, čo hovoríš. Ale mám jednu otázku. Ty chceš takto trpieť?“

„Čo je to za hlúpu otázku, vedma? Jasné, že nechcem trpieť. Chcem byť šťastná,“ odpovedalo dievča.

„Skutočne?“ pochybovala vedma.

„Skutočne!“ rozhodne povedalo dievča.

„Tak pre začiatok si musíš priznať, že je medzi vami koniec a tieto dvere sa definitívne zavreli,“ povedala vedma.

„To som už urobila. Priznala som si to,“ povedalo dievča a zhlboka si vzdychlo. „Rozumiem tomu a viem to celkom jasne.“

„Dobre,“ uznala vedma. „A druhá vec je, že musíš naozaj chcieť svoje utrpenie ukončiť.“

„Znova to isté. Nerozumiem, prečo by som nechcela skončiť utrpenie, keď je také bolestivé?“

„Pretože ľudia radi trpia,“ odvetila vedma. „Donekonečna sa dokážu vŕtať v starých ranách a bolestiach a točiť sa v kruhu. Vyžívajú sa v tom. Aj celé roky, či desaťročia.“

„Ja nie. Ja to chcem skončiť. Lusknutím prstov chcem na tieto city zabudnúť, proste ich vymazať z hlavy, či zo srdca, to je jedno, jednoducho ich vypnúť,“ povedalo dievča rozhodne. No potom smutne dodalo: „Ale to sa nedá.“

„A to sa veruže dá,“ povedala vedma rázne.

„To myslíš vážne? Čo si čarodejnica? Mávneš čarovným prútikom alebo mi dáš vypiť odvar zabudnutia?“ užasnuto sa spýtalo dievča.

„Aj to by šlo,“ zažartovala vedma, „ale nie. Urobíš to ty sama. Nie je nikto iný, kto by to za teba mohol urobiť.“

„A ako to mám urobiť?“ opýtalo sa dievča s veľkou nádejou v hlase.

„Predovšetkým si musíš uvedomiť podstatu utrpenia z nešťastnej lásky. Celé toto je uložené aj založené na minulosti. Ty len musíš túto minulosť odpojiť.“

„Ako odpojiť? Veď to sa nedá, keď na to stále musím myslieť,“ namietlo dievča.

„Znamená to, že najprv prestaneš robiť činy, ktoré ti ho pripomínajú a do tej krásnej či smutnej minulosti (to je celkom jedno, aká bola) ťa navracajú. Nebudeš si púšťať vaše spoločné piesne, ale ani nijaké iné pomalé zamilované piesne, nebudeš pozerať filmy, čo ste spolu videli a ani nijaké romantické filmy, nebudeš si dookola čítať jeho správy, ani prezerať jeho fotky. Odstrániš stopy, ktoré by ti ho mohli pripomenúť zo všadiaľ, kde by si na ne mohla natrafiť. To je len úplný začiatok. Všetko toto sa týka hmotného sveta a toto vieš jednoducho urobiť. Ak chceš.“

„Ale toto nestačí. Už som to viac-menej urobila, no tie myšlienky aj tak neviem zastaviť. Stále sa vracajú na tie krásne miesta, kde sme spolu boli a pripomínajú mi tie naše spoločné zážitky a nádherné chvíle. Premietam si dialógy, čo sme spolu viedli, čo on kedy povedal, ako sme sa smiali…“

„Ani nepokračuj!“ zastavila ju vedma. A pokračovala:

„Toto všetko sa nachádza v minulosti. To si musíš uvedomiť. A existuje jediný spôsob, ako toto zastaviť – a tým je prítomný okamih.“

„Prítomný okamih? A to už ako?“ nechápalo dievča.

„Začneš hneď ráno po prebudení. So zatvorenými očami, hneď, ako ti prídu na um prvé myšlienky na neho, uvedomíš si, že je to minulosť. A ty tie myšlienky musíš okamžite zastaviť, poslať preč a ešte v tom polospánku sa navrátiť do prítomného okamihu. Rob to tak, že sa plne sústredíš na svoje srdce. A budeš si predstavovať, že pri vdychovaní vzduchu do pľúc ho akoby vdychuješ do srdca. Nič iné nebudeš vnímať, len srdce. A potom sa znova objavia tie myšlienky na neho, lebo myseľ je navyknutá takto pracovať a len tak s tým neprestane, bude to opakovať automaticky. No ty musíš byť na to pripravená a nedať sa.“

„To je pravda. Stále sa mi to vracia, neviem to ovládať,“ povedalo dievča smutne.

„A tak sa hneď pozri na hociktorú z tých myšlienok akoby zvonka. A pochopíš, že sú všetky založené na minulosti. Na minulé prežitky. A znova ich pošleš preč a znova sa sústredíš na dýchanie do srdca. Akoby si ty bola v tom srdci, celá tvoja pozornosť bude v srdci.“

„A bude to fungovať?“

„Musíš to trénovať. Ak sa to naučíš robiť hneď po zobudení alebo v meditácii, potom ti to pôjde aj cez deň, hoci aj pri nejakej práci. Len musíš tie myšlienky zachytiť, identifikovať a okamžite zastaviť,“ dopovedala vedma.

„A čo sa stane potom?“ spýtalo sa dievča po chvíli.

„Potom nastane ticho. A pokoj. Zistíš, že utrpenie a bolesť je preč. Dá sa to docieliť celkom rýchlo, ak všetko urobíš správne.“

„A čo myšlienky na budúcnosť? Ja si občas predstavujem, aké by to bolo, keby sme sa stretli a on si uvedomí, že som mu chýbala…“

„Teraz sa zastav!“ povedala rýchlo vedma. „Sú tieto tvoje sny reálne? Mohlo by sa niečo také stať?“

„Nie,“ smutne si muselo priznať dievča. „Sú to len hlúpe a nesplniteľné sny.“

„A preto ich musíš tak isto ihneď identifikovať a zastaviť. Každú jednu myšlienku nasmerovanú do budúcnosti, tak ako aj do minulosti.“

„A podarí sa to? Dá sa to vôbec urobiť? Veď ľudia sú presvedčení, že zamilovanosť a láska sa im proste dejú a že nad tým nemajú nijakú kontrolu.“

„A to sa veru mýlia. Majú nad tým kontrolu, len si to musia uvedomiť. Každá myšlienka týkajúca sa nešťastnej zamilovanosti – či už do minulosti alebo do plánovanej budúcnosti ich odvádza od prítomného okamihu. A prináša len utrpenie.“

„Nemôžem tomu uveriť, že by to bolo také jednoduché to zastaviť,“ namietlo dievča.

„Vyskúšaj a uvidíš,“ povedala vedma.

Dievča prišlo o týždeň opäť k vedme na návštevu. Na tvári malo spokojný úsmev. Pôsobilo vyrovnane a šťastne. Vedma sa naň usmiala a povedala:

„Vidím, že to zabralo.“

Dievča k nej pribehlo a chytilo ju za ruky.

„Veru zabralo! Ono to funguje!“ vykríklo.

„Posaď sa a všetko mi vyrozprávaj,“ vyzvala ho vedma a sadli si spolu na lavičku.

Dievča začalo:

„Predstav si, hneď ako som prišla domov, som si povedala, že nebudem čakať do rána. A tak som si pustila meditačnú hudbu, sadla si do meditácie a dobre som sa pozrela na tie jednotlivé myšlienky, čo mi spôsobovali tú neznesiteľnú bolesť odlúčenia od neho. A jednu po druhej som spálila. To som si tak predstavovala, že akoby zhoreli v ohni. To mi v tej meditácii zrazu napadlo. Rovnako aj vzdušné zámky a sny, čo som si s ním predstavovala, som takto spálila. Všetky, na ktoré som si spomenula. A dýchala som. Nádych – a rovno do srdca. A keď mi uletela pozornosť, znova nádych – a do srdca. A odrazu som si uvedomila, že všetky tie negatívne emócie, ako smútok, beznádej a bolesť, sú preč.“

„A čo ti zostalo? Aké emócie?“

„Iba pokoj. Zrazu som pocítila taký pokoj a mala som z toho veľmi veľmi dobrý pocit. A pocítila som aj vďačnosť, že som to prežila a takto dobre som zvládla túto neľahkú skúsenosť.“

„A čo bolo ďalej?“ spýtala sa vedma so záujmom.

„Po meditácii som si ešte dávala na myšlienky na neho veľký pozor, aby sa mi nevrátili. A snažila som sa sústrediť na svoje srdce. Naozaj to fungovalo, nešlo to oboje naraz – myslieť na dýchanie do srdca a aj na neho. A keď som išla náhodou okolo miesta, kde sme spolu boli a cítila som, že sa celá chvejem a začínam na neho myslieť, opäť som sa rýchlo vrátila do prítomného okamihu a dýchala a dýchala. A zvládla som to!“ celé natešené povedalo dievča.

„A ako sa cítiš teraz?“ spýtala sa vedma.

„Myslela som, že sa budem utápať v tejto nešťastnej láske ešte celé mesiace, kým sa jej nezbavím. No teraz mám pocit, že je to proste preč.“

„A čo budeš teraz robiť?“

„Len sa tak rozhliadnem po okolí. Ja cítim, že som pripravená na nový vzťah.“ Dievča sa samé prekvapilo, čo povedalo a zháčilo sa: „Je to v poriadku? Nie je to priskoro?“

„Ak si v prítomnom okamihu, tak je minulosť celkom preč. A čo je preč, to neexistuje. Potom je celkom jedno, či sa to odohralo pred dvoma dňami alebo pred dvoma rokmi.“

„Máš pravdu. Ja skutočne cítim, že je to preč. Cítim len pokoj. V tomto prítomnom okamihu akoby sa to ani nestalo. Nemusím na to myslieť a ani sa tým trápiť. Ja tomu ani nemôžem uveriť. Prečo sa o tom nevie? Prečo sa o tom nikde nepíše? Prečo ľudia takto zbytočne trpia?“

Vedma sa len smutne usmiala a neodpovedala.

Zrazu si dievča na niečo spomenulo:

„A takto by sa dala vyriešiť každá bolesť z minulosti? Každá krivda, hnev, ublíženie? Takto jednoducho?“

„Veru dala,“ povedala vedma. „Úplne každá.“

„A čo karmické vzťahy?“

„Týmto spôsobom sa dá vyriešiť aj silná nešťastná karmická láska, ktorá sa ťahá celé roky. Je to mágia prítomného okamihu, ktorá ju dokáže zlomiť,“ dodala nakoniec vedma.