Čo sú a čo nie sú civilizačné choroby

Dievča večer sedelo pri ohni a vytrvalo mlčalo. Občas prihodilo polienko a hlavou mu prelietalo tisíce myšlienok. Vedma sedela vedľa na lavičke a nevyzerala, že by jej to ticho prekážalo.

„Vedma, povedz mi o civilizačných chorobách. Prečo sú také rozšírené? Vraj viac ako polovica Slovákov zomiera na kardiovaskulárne choroby a štvrtina na rakovinu. Prečo je to tak?“ ozvalo sa dievča zrazu.

Vedma sa zamyslela.

„Je to celé inak. Pokúsim sa ti vysvetliť, ako to je v skutočnosti a poviem ti aj príčiny. Rakovina je civilizačná choroba. Ale kardiovaskulárne choroby – to je už sporné, či sú alebo nie.“

„Prečo by neboli? Všetci vravia, že sú.“

„Tak si pozri na internete mapy výskytu týchto chorôb. Keby šlo o civilizačné choroby, tak by sa mali aspoň trocha zhodovať s dnešnými akože civilizovanými krajinami. Ale je to inak, rakovina v civilizovaných krajinách je najviac rozšírená a aj veľmi narastá. No kardiovaskulárne choroby sú najrozšírenejšie najmä v slovanských krajinách.“

„To naozaj?“ prekvapilo sa dievča. „A rakovina – to nie je karma?“

„Keby to bola len karma, napríklad z negatívnych emócií, potom by sa približne rovnako rozprestierala po celom svete. Ale aj keby v tom bola karma, je to stále len choroba a je vždy možné ju vyliečiť a celé telo opraviť,“ prekvapivo povedala vedma.

„Ale ona je neliečiteľná, väčšinou smrteľná.“

„No práve. To je jedna veľká lož. Ale pre bežných ľudí v zajatí matrixu sa táto lož stala pravdou.“

„Ako je to teda s tým výskytom, prečo je jej v niektorých krajinách menej?“ zaujímalo sa dievča.

„V niektorých krajinách si ľudia neničia život a telá tak ako vo vyspelých krajinách Európy, severnej Ameriky a Austrálie. A preto sú celkovo na tom lepšie. A všimni si moslimské krajiny. Tam je veľmi podstatný fakt, že dodržujú svoj približne mesačný pôst ramadán. Večer síce potom už jedia, ale telo má aj tak viac príležitostí sa vyčistiť. Keby ľudia dodržiavali pôsty, minimálne sedem dňové alebo aj dlhšie, len o čistej vode, to by si videla, kde by sa odrazu vytratila choroba ako rakovina. Ale to hovorím o relatívne zdravých ľuďoch, nie tých, čo ju už majú. Lebo potom je to ťažšie a nemusí sa to podariť. Hlavné je, aby človek pochopil podstatu a sám sa rozhodol. Ja sa však nechcem zaoberať liečením, na to sú tu liečitelia, ktorí majú skvelé výsledky, len sa o nich nevie alebo sú dehonestovaní a prenasledovaní. Treba hľadať. Ja sa zaoberám ľudstvom ako celkom.“

„A čo kardiovaskulárne choroby?“

„Tieto sa najviac vyskytujú v krajinách, kde ľudia pociťujú najväčšie utrpenie ľudskej duše a srdca z oddelenosti od Boha-Zdroja. A to sú práve slovanské krajiny. Slovensko je tu na nepríjemných popredných miestach, veď na ne zomiera približne polovica všetkých Slovákov, ako si hovorila.“

„Čo s tým, vedma?“

„Chorobami a liečením sa zaoberajú ľudia od pradávna. A kam sa posunuli? Veď je to stále horšie a hrošie. Pribúdajú nové choroby, ktoré sú často psychické. Už len to by malo ľudstvu naznačiť, že spôsob, akým sa vysporiadavajú s chorobami, jeho návody na zachovanie zdravia a všetky liečebné praktiky sú v globále celkom nanič. Pretože ani len netušia, čo je za tým. To veru treba zobrať poriadne veľkú dávku odvahy a otvorenú myseľ, aby toto človek prehliadol. A kto to dnes dokáže? Vedci a lekári, všetci sa niečím zaoberajú, no čo je hlavná príčina, o tom ani len netušia. A preto nikdy na nič neprídu. Preto sa im za celé roky nepodarilo ľudstvo vyliečiť. Lebo sú vedení nesprávnym smerom, kdesi do slepej uličky. Zachraňujú čo môžu, to uznávam, liečia aspoň následky, aby tým úbohým ľuďom aspoň ako-tak pomohli. No čo je tá príčina? Tá pôvodná hlavná príčina?“ vedma zrazu zmĺkla a pozrela smerom do neznáma.

„A čo je teda tá pôvodná príčina?“ nedočkavo sa spýtalo dievča.

„Že sa ľudia odklonili od svojej cesty k Bohu-Zdroju. A nechali sa zmanipulovať temnými silami až natoľko, že už ani netušia, kto vlastne sú. Že dovolili, aby im niekto od narodenia po smrť riadil život a diktoval, čo si majú myslieť, čo majú chcieť, čo majú cítiť a čo majú robiť. A že uverili, že tento samozničujúci stav – toto otroctvo mysle, je ich skutočná a jediná možná realita.“