Je mlieko ešte mliekom?

Dievča bolo spokojné. Dlho nad tým premýšľalo a zistilo, že už nemá žiadne iné závislosti.

„Je to už všetko, však?“

„Ale kdeže!“ povedala vedma šibalsky.

„Tuším, čo teraz povieš. Ale predbehnem ťa, iste mi chceš zakázať mäso. Ale to ťa sklamem, ja som už dva roky vegetariánkou.“

„Mňa to nesklamalo. Mňa to potešilo,“ usmiala sa vedma. „Ale to som nemyslela. Mala som na mysli mlieko a mliečne výrobky.“

„Ale, prosím ťa! To už teda vážne preháňaš! Veď sa kvôli tomu nestanem vegánkou! Ja zbožňujem syry aj jogurty. Neviem si bez nich predstaviť život. A vyprážaný syr je moje obľúbené jedlo. A bryndzové halušky, to ani nehovorím.“

„Závislosti, závislosti,“ povedala vedma.

„Ale mliečne výrobky sú veľmi zdravé. Všetci ich doporučujú.“

„Naozaj všetci?“ opýtala sa vedma a zahľadela sana  dievča prenikavým pohľadom.

„No, nájde sa pár lekárov, čo mliečne výrobky nedoporučujú. Vraj mlieko od kráv nie je potrava pre človeka, ale pre teliatko. Okrem toho som videla na internete mapy výskytu osteoporózy vo svete, to je rednutie kostí, ak nevieš, a tie sa veľmi podozrivo zhodujú s mapou, kde je najvyššia spotreba mliečnych výrobkov. Práve na toto tí lekári upozorňovali.“

„Vieš toho dosť,“ pochválila ju vedma.

„Ale,“ vyhŕklo dievča odrazu, „mliečne výrobky sú dôležitým zdrojom bielkovín a vápnika.“ Bolo si isté, že tentokrát má pravdu.

Vtedy si všimli, že na lúku vedľa nich vyšla z lesa srnka a začala sa pásť. Obe na ňu chvíľu hľadeli a vedma na ňu zrazu ukázala a opýtala sa:

„A ona má bielkoviny a vápnik z čoho?“

Dievča nemo hľadelo na srnku, čo sa tam pokojne pásla a nevedelo odpovedať, tak zostalo ticho.

„Vedma, nechápem, čo ty máš vlastne proti mlieku a mliečnym výrobkom? Prečo si tak veľmi proti? Veď ľudia odpradávna chovali kravy, ovce, kozy.“

„Vysvetlím ti to. Predstav si život jednoduchého človeka pred stovkami rokov. Mal doma jednu kravu. Táto krava bola pre neho veľmi cenná, bola ako člen rodiny. Držali ju v úcte skoro posvätnej, tak ako to pretrvalo dodnes v Indii. A tak sa k nej aj správali. S láskou a úctou. Krava sa celé dni pásla na lúke na slniečku, keď bola smädná tak sa napila čistej vody a cítila sa veľmi dobre. Svoju rodinu oddane milovala a presne toto sa odrazilo na celej jej bytosti, aj na jej mlieku. Rada sa s ním podelila so svojou rodinou, pretože aj ich akoby považovala za svoje deti. Toto mlieko bolo pre nich životodarné, akoby v ňom bola skoncentrovaná energia všetkých lúčnych rastlín, aj láska tohto zvieraťa.“

„To je krásne rozprávanie. Nikdy som si to neuvedomila, že niekto môže mať takýto krásny vzťah k hospodárskemu zvieraťu.“

„A takto to bolo ešte aj pred sto rokmi,“ pokračovala vedma.

„Čo sa zmenilo?“

„Začala sa industrializácia a vytvorilo sa niečo také zvrhlé a choré ako mliečny priemysel,“ odpovedala vedma smutne.

„Povedz mi o tom viac.“

„Tak sa pre porovnanie pozrime na kravy, ktoré dnes žijú v obrovských moderných kravínoch na malom priestore. Ich život je utrpenie už od narodenia až po smrť. Sú kŕmené rastovými hormónmi, aby boli čo najvýkonnejšie v rámci tohto priemyslu, rovnako antibiotikami a inými liekmi proti všetkým možným chorobám, pretože zdravím v tomto deštruktívnom prostredí veľmi neoplývajú. Ich fyzické telo je oslabené a týrané, často majú veľké problémy s kĺbmi a s nohami celkovo, aby to vôbec ustáli, sú kŕmené analgetikami. Mávajú veľmi často zapálené vemená a z týchto sa do mlieka dostáva aj krv a hnis. A toto všetko, spolu so všetkými tými chemickými látkami, čo prijímajú, sa prenáša do mlieka, čo pijú ľudia. Ľudia netušia, že každá potrava má svoju energiu. A všetko toto skoncentrované utrpenie kráv sa vo forme rôznych kĺbových a iných ochorení kostí, vrátane osteoporózy a paradentózy prenáša na človeka. Je to temná energia bolesti. A preto kým sa človek nezačne k týmto tvorom správať tak, ako si to zaslúžia, je lepšie ak vynechá mlieko a mliečne výrobky pre svoje vlastné dobro.“

Dievča pozorne počúvalo a potom mu čosi zišlo na um:

„Teraz som si spomenula, že raz som svojmu psovi kúpila obrovskú hovädziu kosť, nech sa chvíľu zabaví. Ale bola som veľmi prekvapená, keď ju schrúmal za pätnásť minút. Bola krehká ako vaječné škrupiny.“

„Presne o tomto hovorím.“

„A čo kravy chované na farmách? Tie sú na tom lepšie, či nie?“

„Samozrejme áno. Pokiaľ však krutý trhový mechanizmus nenúti farmára k spôsobom, ktoré už nie sú v záujme týchto zvierat. Je tu aj ten rozdiel, že tieto kravy málokedy majú náklonnosť a lásku svojich pánov, pretože na ne hľadia ako na obchodný artikel. Alebo ich majú toľko veľa, že im už na venovanie zvýšenej pozornosti každej jednej nezvyšuje čas. A je tu ešte aj ten temný tieň, že často práve oni tieto zvieratá zavraždia. A ony to dobre vedia, že sa to deje, cítia to. Potravinové zvieratá naozaj dobrovoľne obetujú svoj život pre svojho pána, toto sa však deje len na farmách a pri domácich chovoch. Nikdy sa to nedeje vo veľkochovoch. Ale človek touto obetou nezískava nič dobré, len novú a novú karmu, ktorú si odnesie čiastočne aj vo forme zničeného zdravia, najmä kardiovaskulárnych chorôb.“

„Prečo práve tieto choroby, vedma? Prečo práve srdcovo-cievnymi chorobami trpí dnes toľko ľudí? Veď na ne umiera polovica Slovákov.“

„To je skutočná symbolika. Pretože ľudia majú kamenné srdcia, ktoré prestali byť schopné lásky a súcitu.“

„Ale ľudia to tak necítia. Oni si myslia, že sú láskaví a súcitní,“ povedalo dievča.

„Lenže sú toho schopní maximálne k svojim blízkym a k svojmu najbližšiemu okoliu. Sú v tom systémom utvrdzovaní, že toto stačí, aby si bol takzvaným dobrým človekom. Ale toto nestačí. Do tejto lásky treba zahrnúť všetkých ľudí a rovnako aj zvieratá, tieto nevinné tvory, ktoré nám boli zverené na zodpovednosť.“

„Asi si ma presvedčila,“ povzdychlo si dievča nakoniec. „Tak teda dva mesiace bez mlieka a mliečnych výrobkov?“

„Áno.“

„A čo bude potom?“

„To uvidíme potom,“ usmiala sa vedma a dievčaťu sa chvíľu zazdalo, že ona akosi vie, čo sa stane.

„No tak to vyzerá, že asi nebudem jesť nič,“ zamrnčalo dievča nešťastne.

„Daj si nejaké čerešne,“ povedala vedma a podala jej misku s ovocím.

„No veď to. Dúfam, že sú tam aspoň nejaké červíky, nech mám aspoň nejaké bielkoviny.“

Vedma sa zasmiala a povedala: „Aj k tomu prídeme.“

Dievča sa pustilo do čerešní, kde nijaké červíky neboli a boli úžasne sladké.

„Tak čo ešte? Čo mi ešte zakážeš?“

Vedma prižmúrila oči, zahľadela sa do diaľky a potom sa usmiala.

„To je všetko.“